V dôsledku toho, že typ stroja psychiky s vyššou frekvenciou (podľa kritéria bezpodmienečného uprednostnenia - preferencie) nevidí alebo skreslene chápe tie procesy, ktoré patria do pásma pomerne nízkych frekvencií, tak, hoci dosiahol túžený výsledok, môže nepostrehnúť jeho sprievodné nízkofrekvenčné prílohy, následkom čoho môže považovať svoju reálnu, v budúcnosti[185] už nevyhnutnú porážku za nesporné víťazstvo, dosiahnuté už priamo teraz. Je to podobné tomu, ako keď rybári, tráviac celý deň na love v oceáne, navrátiac sa večer na breh, zistili, že ich dedina bola zmetená tsunami - dlhou (t.j. nízkofrekvenčnou vo vzťahu k frekvenčnému spektru obyčajného vlnenia) a miernou v hĺbke, plochou vlnou - ktorú oni, súc na mori, nezbadali, keď prechádzala cez oblasť ich lovu z oblasti vzdialeného podvodného zemetrasenia[186].
Štatisticky predurčeným dôsledkom takýchto porážok typov stroja psychiky s vyššou frekvenciou v konfliktných situáciách s relatívne nízkofrekvenčnými typmi stroja psychiky je miznutie typov stroja psychiky s vyššou frekvenciou (buď priamo počas konfliktu, alebo ako výsledok ním vyvolaných následkov, z ktorých jedným je prehodnotenie minulosti a samotného konfliktu, vedúce k prechodu k inému, životaschopnejšiemu typu stroja psychiky). Ale pre dospelého jedinca to nie je rebrík, po ktorom má stúpať zo stupienka na stupienok, ako to interpretujú stúpenci mnohostupňovitých systémov zasvätení jak zjavných, tak aj tajných.
To, že tieto psychotypy sú zoradené po poradí, vytvára ilúziu, že ide o stupne jednej a tej istej cesty stúpania spoločnosti. Ale ak tá okolnosť, že neplnoletá osoba vo svojom vývoji od detstva do dospelosti postupne prechádza rôznymi štádiami, z ktorých na každom sa viac-menej výrazne vo svojom správaní počas rôznych rastových periód prejavujú črty každého z pomenovaných typov stroja psychiky,možno vnímať za normálnu, tak pre spoločnosť a ľudstvo ako celok takúto evolučnú postupnosť za normálnu považovať možné nie je. Pre každú spoločnosť a ľudstvo ako celok je iba jedna evolučná cesta civilizácie: „zvierací stroj psychiky Þčlovečí stroj psychiky“. Je však možný odklon od tejto normálnej cesty vývoja: zvierací stroj psychiky Þ stroj psychiky zombi-bioautomatu Þ démonický stroj psychiky Þ zánik civilizácie (buď následkom démonickej kolektívno-individuálnej samovraždy, alebo následkom zmarenia nežiadúceho smerovania do slepej uličky Zhora. Toho príkladom je zánik Atlantídy.)
No z cesty do démonickej evolučne slepej uličky nikdy nie je neskoro navrátiť sa k Človečenstvu.
Z ľubovoľného stavu je možný štart-vzlet k človečiemu stroju psychiky, minúc všetky medzistupne (v zmysle ich rozčlenenia podľa frekvenčných pásiem).
A tento vzlet zo zvieracieho stroja psychiky môže byť uskutočnený ľahšie, než zo stroja psychiky zombie alebo démonického. V zvieracom stroji psychiky je totiž menej pút ako pri stroji psychiky zombie, kde sa diktát inštinktov potláča a neprichádza k oslobodeniu. Deamonický stroj psychiky k potlačovaniu inštinktov v určitých situáciách ešte pridáva za istých okolností aj prekonávanie tradícií kultúry a ďalších programov správania sa, vlastných psychotypu zombie. Následkom toho stroje psychiky zombie-biorobot a démon sú nositeľmi rôznorodých vnútorných konfliktov osobnosti, od väčšiny ktorých je nositeľ zvieracieho usporiadania psychiky oslobodený (ale posledná veta sa netýka stiahnutia osoby do zvieracieho stroja psychiky umel(eck)ými prostriedkami, čo pridáva k vnútornému napätiu zombie a démonov niektoré ďalšie vnútorné konflikty).
Vnútorná konfliktnosť pri typoch stroja psychiky zombie, démonickom a zvedenom do zvieracieho, je u každého jedinca osobitá. Táto osobitosť vnútornej konfliktnosti každého, vytvára problémy vo vzájomných vzťahoch jedincov v ich spoločenskom živote. V dôsledku toho sa kolektívna psychika spoločnosti vyskladáva taktiež vnútorne konfliktne. Kvôli tomu kolektívne podvedomie spoločnosti je neschopné udržiavať a podporovať súlad v spoločnosti. To je jedincami vnímané ako konflikt osobnosti a spoločnosti. Sú dve riešenia tohto konfliktu:
· buď pôsobenie na kolektívne podvedomie a zameranie sa na riešenie jeho vnútornej konfliktnosti;
· alebo odosobnenie od spoločnosti a udržiavanie „ozbrojenej neutrality“ vo vzťahu s ostatnými, čo vyžaduje čerpanie rôznorodých svojich vlastných možností. Ale to je v podstate márna snaha zastúpiť svojou osobou celé ľudstvo.
To druhé prevláda v spoločnosti Západu, ktorá odíduc od stádnosti (jedinec je vlastníctvom – patrí rodu), vlastnej vláde zvieracieho stroja psychiky, prešla ku kultu individualizmu. Ale práve tento kult individualizmu je schopný vytvoriť serióznu prekážku pre spoločenstvo Západu pri prechode k človečiemu stroju psychiky (typ ČeloVek) a súbornosti - typu kolektívneho podvedomia, jemu zodpovedajúceho. Následkom toho je priamy prechod od zvieracieho stroja psychiky a do zvieracieho umelými prostriedkami zníženého k stroju psychiky Človeka, minúc zombie-biorobotov a démonov, pre spoločnosť najvhodnejší.
Taká je Objektívna realita, ak sa pozeráme na ňu triezvo a nazývame veci svojimi menami, pamätajúc na vzájomné vzťahy vecí. A nič nebráni, aby konkrétne táto cesta vedomého prechodu k Človeku sa stala pre Rusko a celé ľudstvo magistrálou – hlavnou cestou rozvoja kultúry, systému výchovy a vzdelávania, normou života spoločnosti.
4. Chtíč neprirodzeného
Teraz sa pozrieme, čo doporučujú predstavitelia intelektuálnej „elity“ na to, aby sa skončila terajšia kríza spoločenského vývoja a nebola dopustená degradácia krajiny a jej zánik. Sústreďme sa na časopis „MOST“, č. 25, r. 1999. V ňom je publikovaný článok vedúceho Centra pre vývoj komplexných ekonomických programov „Modernizácia“ Jevgenija Giľba s názvom „Technokracia musí vyzdvihnúť kompetentných národných lídrov.“ Článku predchádza preambula:
«Existujú dva systémy poznatkov - vedomostí o svete, a to znamená – aj dva systémy vzdelávania. Prvý systém vedomostí je predurčený pre široké masy. Druhý systém – pre úzky kruh, ktorého poslaním je riadiť.
Historicky toto rozlišovanie možno vysledovať vo všetkých typoch kultúr, ktorých systém vzdelávania poznáme. Už v Starovekom Egypte (odkiaľ aj vzišiel Biblický projekt nastolenia neobmedzeného svetového vládnutia na „elitárno“-otrokárskom rasovom princípe a monopole židov na medzinárodné úžerníctvo: to je naše upresnenie pri citovaní) sa vzdelávanie pre úradnikov a nižšie žrecké kasty značne odlišovalo od toho, do čoho zasväcovali úzky kruh vyvolených, tvoriacich špičku žreckej kasty a okruh faraónov. V starovekej Mezopotámii vidíme podobné rozdelenie. V starovekej Judei sa vedomosti pre národ (Tóra, Talmud a letopisy) taktiež silno odlišovali od vedomostí, dosahovaných Levitmi. Napokon, kresťanská cirkev počas svojho panovania nad mysľami stredovekej Európy takisto mala jednu pravdu pre ľud a radové duchovenstvo, a úplne inú – pre zasvätených».
Tento odsek je ukážkový, jak vo vzťahu k tomu, čo je v ňom povedané priamo, tak i vo vzťahu k tomu, čo je obídené mlčaním. Hoci to, čo je zamlčané – obídené mlčaním - v histórii ľudstva nie je kategóriou nižšeho významu a dôležitosti, jednoducho preto, lebo to zamlčané odlišuje od všetkého toho, čo je vymenované. V tejto preambule je takmer všetko pravda. Ale je tam aj úmyselná lož, na odhalenie ktorej je nevyhnutné obrátiť pozornosť na niektoré do očí bijúce zvláštnosti.
Prvá: iba v priradení k Egyptu minulých epoch je slovo „staroveký“ napísané s veľkým počiatočným písmenom. V priradeniach k Judei a Mezopotámii je slovo „staroveká“ napísané s malým písmenom. Prečo? - Pretože je to významový rozdiel. Toto vyčlenenie starovekosti Egypta veľkým počiatočným písmenom je znakom toho, že staroveký Egypt aj doposiaľ je okultnou metropolou (po rusky (a slovensky)* stolicou) súčasnej biblickej civilizácie, predstavujúcej na základe realizácie Biblického projektu dobytú - podmanenú kolóniu vládcov starovekého Egypta. Je to tak, bez ohľadu na to, či to Gilbo chápe alebo nie, a bezmyšlienkovite-automaticky – v súlade s tradíciou - píše „Staroveký Egypt“, začínajúc obe slová veľkými písmenami.
Druhá: v súlade s normami používania slov v ruskom jazyku sa má písať a hovoriť: „túto rozlišnosť možno vysledovať“, „vidíme podobnú rozlišnosť“. No Giľbo systematicky píše nie „rozlišnosť“, ale „rozliš-OVANIE“. Do slova vsunul príponu „ovanie“-, významovo-zmyslovo nevhodnú v tomto kontexte.