Tento systémový zákaz na terminológiu je podmienený, jak vnútorným strachom davu („elita“ je tiež dav, no viac vzdelaný, než prostý národ) pred autokraciou konceptuálnej moci a jej nepodčinenosťou nikomu v spoločnosti, tak aj strachom osobne „elity“ pred stratou monopolu na vedomosti a moc, umožňujúce dostávať jak priamo, tak aj sprostredkovane, monopolne vysoké ceny za svoju účasť v spoločenskom zjednotení profesionálnej práce[191]. To posledne uvedené je potrebné objasniť: ak v spoločnosti niet jednoznačne chápaného terminologického aparátu, tak „vykoktať” to, čo by bolo možné opísať pomocou tohto terminologického aparátu, je nemožné: niet slov, symbolov a niekedy aj obrazov. Neprítomnosť terminologického aparátu pri rozvinutom systéme viacvýznamových alegórií - inotajov, jednoznačne chápaných iba pri osvojení si kľúčov, je v rozvinutom systéme neformálnych odovzdávok-prenosov praktických návykov jedným z prostriedkov ochrany od všetkých tých „tajných“ znalostí, ktoré vo svojom kolektívnom podvedomí niesli kasty vyšších správcov (a nie vladárov, ako píše Giľbo), riadičov v starovekom svete.
Akonáhle sa v spoločnosti zjaví terminológia, tak uchránenie tajomstiev na týchto princípoch sa stáva nemožným, pretože aj papagáji a zombie-magnetofóny, neschopní nič pochopiť, budú v spoločnosti rozširovať predtým tajné vedomosti, rozprávajúc niekde nejako nimi počuté slová. Hoci oni samotní nechápu význam týchto slov, no budú ich počuť tí, ktorí chápu, o čom je reč. A to spôsobuje kvalitatívnu zmenu jestvovania spoločnosti.
Giľbo, zachovávajúc prívrženstvo k davo-“elitárnej” štruktúre spoločnosti a používajúc terminologický aparát, garantujúci u všetkých jednoznačnosť chápania povedaného a prečítaného, doporučuje naliehavo[192] vychovať kastu riadičov-manažérov, ktorých svetonázor by ich odlišoval od všetkých ostatných. Ak by on nebol prívržencom davo-„elitarizmu“ v dôsledku „elitárneho“ démonizmu, tak by vo svojom článku spomenul Korán a ideály koránickej kultúry, v súlade s ktorými by spoločnosť musela byť svetonázorovo jednotná, a následkom toho nerozdelená na dav a „elitu“. A tiež by svojou činnosťou podporil kolektívnu spoločenskú iniciatívu, teraz nazývanú Vnútorný prediktor ZSSR, ktorá sa rozvíja v smere uskutočnenia koránických ideálov spoločenského života ako Kráľovstva Božieho na Zemi (ale v tom prípade by jeho článok nebol publikovaný v časopise pre „elity“ manažérov).
Jeho článok, nami analyzovaný, predstavuje veľmi výraznú ilustráciu toho, ako nositelia stroja psychiky zombie a „elitárno“-démonického stroja psychiky robia to, čo nechápu. Následkom toho oni samotní ničia možnosti uskutočnenia toho, o čo sa snažia, čistiac cestu a miesto pre uskutočnenie iného.
A príčina toho nie je v tom, že Giľbo niečo nepochopil pri čítaní prác Vnútorného prediktora ZSSR: oni sú jednoznačne pochopiteľné na základe ovládania gramatiky ruského jazyka; ale to, že čo sa stáva z nich zrejmé, nie je vždy a nie pre všetkých čitateľov morálne prijateľné. Morálna neprijateľnosť Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, orientovanej na prechod k spoločnosti, v ktorej človečí s-troj psychiky v skôr definovanom zmysle toho slova je normou, predstavuje neprekonateľnú prekážku pre prechod od zlého svetonázoru (každý svojim spôsobom) „pre vládnucú elitu“ alebo svetonázoru „pre dav“, s poukázaním na fakt rozdielu, s čím začal svoj článok J.Giľbo.
5. О svetonázore všeobecne a o jeho základe
No človečí stroj psychiky okrem toho, že pokrýva svojou pôsobnosťou najširší frekvenčný diapazón od procesov s veľmi krátkym trvaním po procesy, ktorých dĺžka presahuje dobu existencie súčasnej civilizácie, obsahuje v sebe svojrázny svetonázor, ktorý je nemožný alebo nie plne prevádzky schopný (t.j. ohraničený) v iných typoch stroja psychiky. Inými slovami, človečí stroj psychiky je nemožný bez určitého svetonázoru, pretože by to bol pokus o jeho realizáciu bez informačno–algoritmickej “vnútornej kostry”.
Vedomo-ozmyslená činnosť človeka – to je vyjadrenie jeho svetonázoru, cez prizmu ktorého sa lámu všetky toky vstupujúcej informácie, predávanej telesnými a biopoľovými zmyslovými orgánmi, a informácie, prichádzajúcej z pamäte, ktorá sa porovnáva so vstupným informačným tokom.
Preto, keď reč prichádza k svetonázoru človeka, tak to v podstate znamená, že je nevyhnutné odhaliť parametre tejto “prizmy”, nemajúc k nej prístup (cudzia duša - temnota), iba na základe pozorovania vstupných a výstupných procesov tejto „prizmy“. V 20. storočí v kybernetike[193] takáto úloha dostala názov „úloha o čiernej skrinke“, ktorej konštrukcia a predurčenie nie sú známe (prirodzene, nehovoríme o palubnom samozapisovači lietadla alebo inom technickom systéme, predurčenom na to, aby sa zachovali po akejkoľvek katastrofe a aby z jeho záznamov experti objasnili jej príčinu).
No „úloha o čiernej skrinke“ – nie je niečo v popredí vedy tejto éry. I. Kant ju skúmal už skôr, pomenujúc „čiernu skrinku“ dnešnej kybernetiky“ „vecou v sebe“. „Vec v sebe“ I. Kant charakterizoval ako v princípe nepoznateľnú. No ani on nebol prvým a nestal sa posledným: aj pred ním, aj po ňom dejiny poznali mnohých zdôrazňovačov viac či menej dôsledného i plného agnosticizmu (učenia o nemožnosti spoznať Objektívnu realitu): „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“ (lebo voda v rieke sa mení, v dôsledku toho, že rieka tečie.). A námietka ešte tvrdšieho agnostika: „nemožno ani jedenkrát vstúpiť do jednej a tej istej rieky“ (pretože rieka tečie a mení sa pokiaľ do nej vchádzate) – to je zo sporov filozofov-abstrakcionistov starovekého Grécka.
Avšak aj v dnešných dňoch sú filozofovia-abstrakcionisti, trvajúci na tom, „že svet je „usporiadaný“ dostatočne neurčito, a v ňom rozlišované objekty sú zvláštne „premenené - transformované formy“ nášho myslenia a činnosti, produkty zvláštnych procesov objektivizácie a ontologizácie“.
To posledné je výňatok z článku „Ruská idea: demokratický rozvoj Ruska“ skupiny autorov (profesor M.Rac, M.Ojzerman, B.Slepcov, S.Tarutin a ďalší). Bol zverejnený v časopise “Otázky metodológií” č. 1 - 2, r. 1995, založenom G.P.Sčendrovickým, a po jeho smrti vydávanom jeho učeníkmi a rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. Uvedený názor je vyjadrením dnešného agnosticizmu, stotožňujúceho neurčitosti s nepoznateľnosťou, následkom čoho sa navrhuje fungovať vo Svete nie na základe osvojenia si objektívnej informácie, ale na základe „transformovaných foriem“, ktoré sú taktiež nepoznateľné, pretože každý jedinec je «„zostrojený“ dostatočne neurčito», a v ňom identifikované objekty, zaratávajúc aj „transformované formy“ prvej generácie si je nutné predstaviť ako „transformované formy“ druhej generácie.[194]
Aby sme neupadali do abstraktných (nepomenovateľných) úvah, ale vychádzali zo skutočnosti takej, aká ona je, tak Svet je usporiadaný (bez ironických úvodzoviek) dostatočne určito: normou atómu vodíka je 1 protón a 1 elektrón; normou u človeka je 23 párov chromozómov, dve nohy, dve ruky, jedna hlava, v ktorej majú v súlade pracovať dve hemisféry mozgu s rôznymi funkciami a pod. Mnohovariantné procesy a ich odklony od normy (ideálu) sú takisto nie nejaké v princípe nepoznateľné neurčitosti, ale štatistické určitosti. Z toho dôvodu sú poznateľné a dostatočne určito sa dajú popísať aparátom matematickej štatistiky a „teórie pravdepodobnosti“ (vo svojej podstate matematickej teórie mier neurčitosti-neistoty). No u niekoho - pri odklone od normy - môže zle pracovať jedna alebo aj obe hemisféry mozgu, z nejakej príčiny sa mu Svet nejaví štatisticky preukazne určitým, ale javí sa v princípe neurčitým, a preto nepoznateľným. Toto u neho odstraňuje aj potrebu vecného vysvetlenia koncepcií v podobe „pluralizmu“ možností – t.j. množstva neurčitostí. A ako dôsledok, „vývoj“ je chápaný iba ako znásobenie sa neurčitých možností, dostupných zdrojov pre spoločnosť a jedincov, nemajúce okrem znásobovania sa žiadne iné ciele. Takáto neurčitosť cieľov vývoja a neurčitosť možností vývoja stiera rozdiel, akoby ho ani nebolo, medzi vývojom, ktorý je vždy účelný a nie bezcieľny, a bezcieľnou márnosťou nad márnosťou, trápením sa všelijakým.