Ak Rozlíšenie nie je dané, tak všetko je indiferentné (neutrálne, neurčité), všetko je temné alebo akoby zahalené nepreniknuteľnou hmlou: nič sa nelíši od všetkého ostatného. Nejaká zmysluplná a cieľavedomá činnosť ako keby ani nebola možná, pretože ciele a predmety činnosti sú nerozlíšiteľné od pozadia sprevádzajúcich pomerov, hoci možnosť bezcieľného zhonu a pohybu, označujúceho akoby život, zostáva zachovaná.
Ale ak je Rozlíšenie dané, tak nejaké „to“ je vedome vnímané v ho obklopujúcej Objektívnej realite, odlišne od všetkého ostatného „nie toho“ – pozadia pomerov, obklopujúcich „to“. Vlastne v tejto spôsobilosti vedome vidieť Objektívnu realitu ako súhrn „to“ a „nie to“ leží jav koránického Rozlíšenia.
Ako je známe, 1 bit – to je množstvo informácie, nevyhnutné na vyriešenie neurčitosti 50% : 50%, t.j. pre získanie určitej odpovede na otázku: „áno“ alebo „nie“, „možno“ alebo „nemožno“, „pravda“ alebo „lož“, „Dobro“ alebo „Zlo“. To jest, dávajúc indivíduu Rozlíšenie, Boh mu v podstate dáva 1 bit informácie, ozmysliac ktorú, je človek schopný vyriešiť nejaké neurčitosti v Živote, jak vo svojom osobnom, tak aj v Živote Stavby Sveta - Vesmíru. Tým sa mu otvára cesta k jeho osobnému rozvoju. Ak ozmyslenie bude chybné – čo je určené defektmi skutočnej morálky samotného jedinca – tak jedinec zožne nepríjemnosti, tým viac, čím viac je neprirodzená jeho reálna morálka. Naraziac na ne a popremýšľajúc o tom, ako k ním prišiel, sa môže vrátiť na priamu cestu rozvoja. Ak vyčerpá možnosti ozmyslenia a premyslenia toho, čo mu predtým bolo priamo dané Zhora v Rozlíšení, bude mu dané do Rozlíšenia niečo nové, odkrývajúce nové možnosti.
Ak Rozlíšenie nie je dané Bohom, tak to môže so sebou priniesť všetko možné, až po zmiznutie zo života, pretože v tom prípade si nemusí všimnúť, že zvolené zámery a cesty ich realizácie vedú pod električku, ako sa to stalo s dobre známym M.Berliozom v románe M.A. Bulgakova „Majster a Margaréta“[196]. A s mnohými sa podobné prihodí aj v reálnom živote: tak zhynul Titanic, ktorého pozorovateľom nebolo dané Rozlíšenie, následkom čoho, keď majitelia a velenie viedli linkovú loď plných chodom v nebezpečnej oblasti, porušujúc všetky normy dobrej námornej praxe[197], pred pozorovateľmi stála jednotvárna ošklivá stena černoty morskej noci, na pozadí ktorej sa nezjavil od nej objektívne odlišný obraz ľadovca, čo viedlo k zrážke, zničiacej túto veľmi známu loď, ktorá sa stala symbolom Západnej civilizácie a znakom jej celého 20. storočia.[198] A pozorovatelia skutočne potrebovali jeden bit in-formácie, aby s určitosťou a včas odpovedali na otázku: či je nejaká prekážka priamo v kurze lode, alebo nie. Odpoveď na túto otázku je rozlíšenie neistoty 50% na 50%. No toto, ako sa hovorí, je „ťažký prípad“.
V „ľahších prípadoch“ jedinec, ktorému nie je dané Zhora Rozlíšenie, sa „varí vo vlastnej šťave“, majúc do činenia s jednotvárnym informačným minimom, dodávaným do jeho psychiky zmyslovými orgánmi a tým, čo vytiahne zo svojej pamäte. Jeho existencia bude ponurá a chaotická dovtedy, pokiaľ neprehodnotí dostatočne blízko smerom k pravému zmyslu Života to, čo už v sebe nosí. Ak prehodnotenie bude dostatočne blízko k pravému zmyslu, tak mu bude znova dané Rozlíšenie, na základe ktorého môže vystúpiť zo svojho predchádzajúceho chaotického a nezmyselného kolobehu.
Таkýto pohľad na Rozlíšenie, okrem toho, ukazuje, že nenarúša ničiu slobodu voľby, nepotláča a neprevracia ničiu vôľu a Všemohúci je schopný riadiť a aj riadi všetko, dávajúc v ním určené momenty spasiteľnú schopnosť Rozlíšenia, alebo ju odopiera. V súlade s hlásaným v Koráne, súra 8:29, iba Boh dáva Rozlíšenie, a nikto Rozlíšenie nemôže získať pomimo Neho.
Akokoľvek by sa niekto staval k ohlásenému v koránickej súre 8:29, tak sotva môže namietať, že schopnosť Rozlíšenia leží v základe svetonázoru každého jedinca, a že svetonázor je podmienený tým, čo jedinec dokázal rozlíšiť v Objektívnej realite.
Druhá otázka, podmienená poskytnutým v Rozlíšení – to je otázka o tom, čo konkrétne (aký výber kategórií) - ako východzia určitosť - počiatočná istota, z ktorej človek môže odvíjať proces úvah ozmyslenia a prehodnotenia Života – najlepším spôsobom zodpovedá Objektívnej realite ako takej?
Vo svojej podstate je to otázka o medzne zovšeobecňujúcich kategóriách, ktoré sú prvotnými-primárnymi rozdielmi v samotnej medzne zovšeobecňujúcej kategórii, ktorú v ruštine prosto nazývajú jedným slovom „VŠETKO“, vedecko-filozoficky „Objektívna realita“ alebo (v latinsko-jazyčnej terminológii) „Universe“, čo sa obyčajne prekladá ako Vesmír. Aj keď, ak hľadáme podľa zmyslu analogické korene ruského jazyka, tak by bolo treba to preložiť ako „Všeobecnosť“.
U drvivej väčšiny ľudí táto otázka v živote nevyvstane. A ak sa niekto k nej obracia, tak až dospejúc, keď už je nositeľom nejakého svetonázorového systému, vytvorivšieho sa „samo sebou“ prirodzeným spôsobom pre tú subkultúru[199], ktorá je charakteristická tej sociálnej skupine, z ktorej daný jedinec pochádza. V dôsledku toho jeho svetonázor nemusí byť ním samotným si uvedomený, ale bude si ho uvedomovať mierou odpovedania si na otázku o voľbe východzích kategórií, z ktorých musí začínať ozmyslenie a prehodnotenie Života.
Preto, aby bolo možné uvidieť, v čom je zvláštnosť koránickej odpovede na túto otázku, je nevyhnutné najprv odhaliť tie otázky, ku ktorým jednotlivci v rôznych sociálnych skupinách spoločnosti v tradičných davo-„elitárnych“ kultúrach prichádzajú „samo sebou“.
6. Čo sa „samo sebou“ rozumie...
Pozrieme sa na „Knihu pre počiatočne čítanie“ V.Vodovozova (Petrohrad, r. 1878), ktorá bola koncom 19. storočia predurčená pre samovzdelávanie Rusov, v ktorej sa hovorí o pohľadoch starovekých Egypťanov na Objektívnu realitu - na kategóriu „VŠETKO“.
«Najhlavnejšia kasta, riadiaca všetko (t.j. nesúvšia plnotu vnútrospoločenskej moci, vrátane moci konceptuálnej v oboch významoch tohto termínu – naše objasnenie), bola kasta duchovných alebo žrecov (v určitej etape svojej dejinnej púte prestali byť žrecami a hoc aj zachovali pomenovanie «žreci», tak boli len nositeľmi niektorých poznatkov a návykov v postupnosti generácií, t.j. v podstate boli znacharmi: naše upresnenie). Оni predpisovali aj vladárovi (t.j. faraónovi – naša vsuvka), ako žiť i čo robiť... Vyšším božstvom Egypťanov bol AMON. V jeho obraze-tvári boli zlúčené štyri božstvá: látka, z ktorej pozostáva všetko na svete – bohyňa NET; duch, oživujúci látku, alebo sila, ktorá ju núti skladať sa, meniť sa, fungovať – boh NEF; nekonečný priestor, zabratý látkou – bohyňa PAŠT; nekonečný čas, ktorý plynie pri neustálych zmenách látky – boh SEBEK. Všetko, čo je na svete, podľa učenia Egypťanov, pochádza z hmoty pôsobením neviditeľnej sily, zaberá priestor a mení sa s časom. A všetko toto tajomne sa zjednocuje v štvorjedinej podstate-bytosti AMON».
Ak sa odladíme od mien staroegyptských bohov, tak látka zodpovedá dnešnej „hmote“; duch – z väčšej časti „silovým poliam“; a priestor a čas tak aj od tých dôb zostali nezmenenými kategóriami v svetonázore.
To, čo pripomenul V.Vodovozov o starovekom Egypte, ukazuje, že prvotnými rozdielmi v medzne zovšeobecňujúcej kategórii „Všetko“ a zovšeobecňujúcimi kategóriami prvého radu, ktoré sú chápané ako základné pojmy o objektívnosti Stavby sveta, v súčasnej civilizácii nezmenene po tisíce rokov zostávajú:
a) „matéria“ (hmota);
b) „duch“, chápaný aj ako „energia“, „sila“ (silové pole, priradené k „matérii“ dialektickým materializmom), aj ako riadiaci princíp, t.j. „informácia“ a algoritmika jej transformáci;
c) „priestor“;
d) „čas“,
niekedy izolované, a niekedy zjednotené, to v štvorjedinom bohu-stavbe sveta Amonovi, to v „dvojjedinom“ bezmennom a nepersonifikovanom „časo-priestorovom kontinuu“ teórie relativity, obsahujúcom „matériu“ vo všetkých jej agregátnych stavoch.