Hoci slová, označujúce tieto prvotné rozdiely a interpretácie s nimi spojených pojmov, sa pri ich detailnejšom opise nie jedenkrát menili v priebehu histórie Západnej regionálnej civilizácie, tak nezmenené zostávalo jedno: informácia („obraz“, „idea“) a algoritmika („usporiadanie stavov a premien obrazov a ideí, hmoty a matérie celkovo) sú pojmovo utajené a neoddelené v skupine prvotných-primárnych rozdielov (a zodpovedajúcich pojmov) od „ducha“ = „energie“ = „sily“.
V zjavnej podobe informácia, obraznosť Sveta nepatrí do súboru uvedených prvotných-primárnych rozdielov v štvorjedinom Amonovi, stvárňujúcom kategóriu „Všetko“. To isté sa týka aj algoritmiky premien.
„Matéria“ = „hmota“ sa pri ďalšej detailizácii dávala do vzťahu so štyroma živlami-elementami (agregátnymi stavmi - skupenstvami hmoty: „zem“ – tuhé; „voda“ – kvapalné; vzduch – plynné; oheň – plazma). A pre väčšinu ľudí neviditeľné celoprírodné silové polia, nesúce usporiadanú energiu, sa nedeliteľne zliali s informáciou v „nemateriálnom duchu“. Prírodné vákuum - objektívne fyzicky vôbec nie prázdnota, ale jeden z druhov matérie – sa stalo „priestorom-úložiskom“ a čas sa stal znakom pre označenie nereálnej, nehmatateľnej nepochopiteľnosti.
Predovšetkým je nevyhnutné zamerať pozornosť na to, že z pohľadu jedinca, začínajúceho si uvedomovať seba v Objektívnej realite a ozmysľovať svoju existenciu v nej [200], „štvorjedinýAmonje prirodzene očakávaným (v istom zmysle) súhrnom medzných zovšeobecnení a prvotných-primárnych rozdielov v kategórii „Všetko“. Skutočne, celá Objektívna realita sa vo vzťahu k zmyslovým orgánom človeka rozpadá na dve časti:
То, čo sa pociťuje bezprostredne zmyslovými orgánmi (a to sú predovšetkým pocity vlastného tela, tvoriace veľkú časť tzv. „sebapociťovania“ mnohých jedincov).
То, čo sa orgánmi zmyslov priamo nepociťuje, no priamo nepociťované je prítomné, existuje a je vnímané rozumovo-intelektuálne na základe ozmyslenia možnosťami zmyslových orgánov ohraničeného vnímania Sveta. Inými slovami, na druhú kategóriu sa vzťahuje to, čo zodpovedá rozumovej aktivite jedincov na tému „je ešte niečo za hranicami vnímania našich zmyslov?“ .
V súlade s tým, všetko, čo je pociťované zmyslovými orgánmi väčšiny ľudí, spadá do kategórie „hmota“, ktorá dlhú dobu (pokiaľ veda neobjavila silové polia a nezahrnula ich do filozofickej kategórie „matéria“) bola stotožňovaná „pragmatikmi“ so všetkou „matériou vo všeobecnosti“.[201]
No v tom istom čase rôzne tradície „mystiky“ hovorili nielen o hmote ako o „hutnej“, „hrubej hmote“, ale aj o tzv. „jemnej hmote“, vo všeobecnosti nedostupnej „telesným (hmotným) zmyslom“, ale len „duchovným (biopoľovým) zmyslom“, čo je pre väčšinu ľudí nedostupné bez špeciálnej prípravy. Okrem toho, bola a existuje relatívne neveľká množina ľudí, ktorých orgány zmyslov (telesných i duchovných) bez akejkoľvek špeciálnej prípravy a tréningu sú oveľa citlivejšie, než u ostatných. Títo ľudia pociťovali rôzne prírodné polia – „jemnú hmotu“ mystických škôl - tak, ako ostatní ľudia pociťovali „hrubú hmotu“: nazývali ich „duchovidcami“, „extrasenzorikmi“ a pod.
No aj „duchovidci“ i „neduchovidci“ žili v pre nich všetkých spoločnom Svete a stretávali sa s rovnakým množstvom javov. Z akéhokoľvek dôvodu mohli „duchovidci“ ostatným porozprávať o tom, čo ostatní nevnímali svojimi zmyslami a čo pre nich predstavovalo skrytú realitu, neviditeľnú stranu života, ktorú duchovidcovia osvetľovali (alebo zobrazovali takúto osvetu). Takto objasňovali vzájomné vzťahy medzi zdanlivo nepreviazanými (z uhlapohľadu neduchovidcov) prejavmi života v hmote, prostredníctvom vzájomných vzťahov na princípe „jemnohmoty“, ktoré uvidieť je pre drvivú väčšinu ľudí nedostupné.
Konkrétne táto strana života bola zovšeobecnená v pojmoch „duch“, „jemnohmota“, ktoré sa odlišujú od „hrubej hmoty“ výslovne kritériom nedostupnosti vnímania prostredníctvom zmyslových orgánov väčšiny ľudí, a nie kritériom silového pôsobenia s hmotou, čím je charakteristický „boh NEF“, oživujúci hmotu, pretože všetky formy matérie sú spôsobilé k vzájomnému silovému pôsobeniu a dôvody pre takéto rozdelenie na „hmotu“ a „ducha“ nedávali.
To isté sa týka aj predstáv o priestore a čase. Oni nie sú vnímané zmyslovými orgánmi ani „prostých smrteľníkov“, ani „duchovidcov“. Sú odlišné aj od hmoty, aj od ducha. A okrem toho, je priestor odlišný od času, hoc by len z dôvodu principiálnej možnosti opakovaného návratu v priestore na predchádzajúce miesto prebývania, ktoré je relatívne definované vybraným bodom a niekoľkými (tromi vo vnímaní makrosveta väčšinou ľudí) vzájomne sa nezhodujúcimi smermi. Samozrejme, ak úvahy na tému „nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky“ posudzujeme osobitne.
A všetky tieto prvotné-primárne rozdiely sú v prirodzenom svetonázore „subjektom“ previazané: hmota, prestúpená duchom („energo-informačnými“, silovými poľami), zaberá prázdny nekonečný priestor–úložisko a mení sa v nepochopiteľnom čase...
To znamená, že súbor prvotných-primárnych rozdielov tradičného svetonázoru, panujúceho v kultúre civilizácie, je zrejme prirodzený. A je jeden a ten istý počas celej histórie davo-„elitárnej“ kultúry: od zložiek štvorjediného Amona (Amuna, Amena, Amina, Omena v rôznom prepise) starovekého Egypta až po časopriestorové kontinuum teórie relativity a princípu „Théta – MEST“[202] v dianetike a scientológii.
Jednou z osobitostí tohto svetonázoru je neschopnosť jeho nositeľov pozerať sa na Svet z iného uhla pohľadu, nezhodujúceho sa s ich “Ja-centrizmom”, čo vylučuje aj možnosť ozmysleného pohľadu zo strany na seba samotného. Táto osobitosť sa prejavuje tým výraznejšie, čím viac je vzdialený im navrhovaný uhol pohľadu od ich “Ja-centrizmu”. Ak sa aj podarí vniesť do ich vedomia pohľad z iného uhla, tak mnohí z nich to vidia ako snahu zbaviť ich vlastného “Ja”, osobitosti, individuality a pod. Pritom treba osobitne zdôrazniť tú svojráznosť takéhoto “očividne prirodzeného” svetonázoru, s ktorou sme začali analýzu jeho pôvodu:
Оn sa vytvára – zoraďuje smerom od jedinca ako centra Stavby sveta k hraniciam priestoru a času (k hraniciam, predstaviteľných si jedincom) a vyúsťuje do rôznych mozaík filozofického “Ja-centrizmu“ (filozofického egocentrizmu v jazyku latinskej terminológie medzinárodnej vedy).
Pritom termín “Ja-centrizmus” poukazuje iba na koreň myšlienkového stromu, a vôbec nemá na mysli výrazne vyjadrený egoizmus, ako ambícií ovládať a komandovať všetkých.
Predstaviteľnosť si hraníc priestoru a času je sama podmienená medznými stotožneniami a prvotnými-primárnymi rozdielmi v kategórii “Všetko”. Ak súbor medzných stotožnení a prvotných-primárnych rozdielov nezodpovedá Objektívnej realite ako takej, tak mierou “úletu predstavivosti v priestore a čase” sa bude hromadiť chyba kvôli rozchádzaniu sa subjektívnej predstavy a Objektívnej reality. Chyba narastá tým viac, čím ďalej predstavivosť “ulieta vo svojich fantáziach” od bezprostredne cíteného-vnímaného “Ja-centrom”, následkom čoho sa objavujú doslovne chápané “krištáľová nebeská klenba”, Zem, ležiaca na chrbtoch troch gigantických veľrýb, plávajúcich v bezbrehom oceáne a pod.
Ak systematická chyba svetonázoru reálne existuje, tak sa bude v kultúre odovzdávať, narastajúc z generácie na generáciu. Bude sa prejavovať v živote civilizácie napriek panujúcej, no konania neschopnej blahej zameranosti vo forme hriechov, problémov a životných nezdarov, postihujúcich mnohých jedincov i celé národy.
Vo výsledku za niekoľko tisíc rokov vývoja Západu na osnove svetonázoru mnohotvárneho mozaikového „Ja-centrizmu“ a kaleidoskopického idiotizmu (ako alternatíve mozaikám „Ja-centrizmu“) všemožné chyby, vyplývajúce z tohto svetonázoru, nahromadiac sa, vyústili v súčasnosti do globálnej biosféricko-ekologickej krízy a do množstva vnútrospoločenských kríz a problémov.
Posledný odstavec potrebuje objasniť to, čím sa odlišuje kaleidoskopický svetonázor od mozaikového.