Vzájomné vzťahy osoby a Boha sa v Živote na princípe takéhoto prístupu nebudujú. Boh vystríhal ľudí pred «experimentami» voči Nemu, ktoré oddávna získali pomenovanie «pokúšať Boha»[99].
No subjektívna zložka podmienenosti Bohom predkladaných dôkazov Svojho bytia je mnohými chybne povyšovaná na úroveň úplnosti a dostatočnosti, vyčerpávajúca otázku ako jediná. Vôbec nechápuc objektívnu zložku, hodnotia presvedčenosť iných ľudí o existencii Boha ako ich čistý subjektivizmus, nemajúci v sebe žiadny objektívny základ, pretože presvedčenosť druhých o Božej existencii je akoby výlučne ich výmysel a následok halucinácií, a taktiež aj výsledok ich viery postranným klamárom[100].
Avšak nie sú lepší ani tí, ktorí prišli k «viere v jediného Boha» (a rovno k viere v nejakých iných bohov) a sú v nej natoľko «tvrdí» a «pevní», že ako keby nepotrebovali životné dôkazy Božej existencie. Hoci takíto „veriaci“ hodnotia presvedčenosť ateistov (aDeistov)* o neexistencii Boha ako ich neopodstatnený subjektivizmus, predsa aj oni samotní sa nachádzajú v zajatí subjektivizmu, no iného druhu — v zajatí subjektivizmu autorov dogiem tej vierouky, ktorú oni nasledujú.
Boh nepotrebuje dôkazy Svojej existencie, a ani človek nepotrebuje jemu Bohom dávané každodenné mnohonásobné dôkazy jedného a toho istého objektívneho faktu Jeho existencie.
No život človeka v lade s Bohom — to je vedomý dialóg s Bohom aktami života človeka a situáciami, ktorými Boh človeka vedie.
A hoci sa v Živote Boh tak alebo inak neprestajne obracia ku každému človeku, tak iba prvé a jednorazové uvedomenie si toho človekom na základe nejakých javov v jeho vnútornom a pre všetkých spoločnom vonkajšom svete je pre človeka dôkazom Božej existencie.[101]
Preto odmietnutie «tvrdých» a «pevných» vo viere každému z nich osobne Bohom adresovaných dôkazov Jeho bytia je v skutočnosti v mnohých prípadoch ich principiálne odmietnutie viesť s Bohom životný dialóg. Vo výsledku «tvrdo» a «pevne» veriaci «v Boha», nedbajúci na životné obracanie sa Boha k nim, sami seba menia na biorobotov-zombie, ktorí pod dogmy svojich povier, náboženstiev s nástojčivosťou, vhodnou pre lepšie využitie, sa zanovito snažia pristrihnúť Život a diktovať Bohu, čo a ako má byť realizované v Zámere (v Božom Úmysle, Prozreteľnosti)*.
V takomto odmietnutí životného dialógu s Bohom, nech aj rôzne motivovanom, sa spájajú jak tí, čo bezducho veria v to, že Boh existuje, tak aj tí, čo sú presvedčení o tom, že Boha niet. Aj jedno, aj druhé je antiživotným ateizmom (aDeizmom)*.
V súlade s tým, to, čo je (vyššie)* napísané o dôkazoch Božej existencie, nie je dôkazom bytia Božieho ako takým, ale iba uvedomením si možnosti, že takýto dôkaz[102] môže získať každý.
Теraz sa môžme detailnejšie a dôkladne vymedziť v odpovedi aj na druhú otázku. Podľa nás o tom, čo je Svet, v ktorom žijeme, a takisto čo sú jeho fragmenty, najadekvátnejšie rozpráva text, známy v dejinách už viac ako 1300 rokov, dostatočne rozšírený a v súčastnosti dostupný (nech i len v prekladoch) každému, kto si to praje.
Мáme na mysli Korán, ktorý moslimská tradícia charakterizuje ako dôveryhodný zápis dejinne posledného Zvestovania Zhora, daného ľuďom celého sveta skrze Mohammeda - vyslanca Božieho[103]. Avšak aj v tých spoločenstvách, kde bol Korán položený do základov rozvoja ich kultúr, prírodné vedy v ich rozvoji ignorujú oznamy v ňom o usporiadaní sveta. Tejto otázke je zasvätený začiatok súry (hlavy) 25 Koránu, ktorej názov arabsky zvučí ako «аl-Furkan».
Práve tu rozprávanie o Bohu, o stvorení usporiadania sveta Ním, о ľuďoch a v ich prostredí panujúcich náboženstvách má svojho rodu jedinečný charakter.
Uvedieme počiatočné ajáty (verše) súry 25 v niekoľkých prekladoch, ktoré neskôr okomentujeme.
V preklade М.-N.О. Оsmanova:
«1. Blahoslavený ten, kto zoslal «аl-Furkan» («Rozlíšenie»)[104] Svojmu otrokovi, aby on (t.j. Mohammed) sa stal dohováračom obyvateľov svetov; 2. [blahoslavený] ten, ktorému patrí moc <presnejšie úplná moc: — naše upresnenie pri citovaní> nad nebesami a zemou, ktorý pre Seba neporodil dieťa[105] a ktorý sa s nikým nedelil o moc <presnejšie úplnú moc: — naše upresnenie pri citovaní>. Оn stvoril všetko hotové a pridal mu [príslušnú] mieru. 3. [Neverní] sa začali miesto Jemu klaňať iným bohom, ktorí nič nevytvoria, ale sami sú vytvorení. Dokonca ani pre nich samotných im nie je podriadená ani škoda, ani úžitok, im nie je podriadená ani smrť, ani život, ani vzkriesenie.»
Тiе isté ajáty v preklade G.S. Sablukova:
«1. Blahoslavený Ten, kto zoslal Furkan[106] svojemu otrokovi na to, aby on bol učiteľom svetov, 2. — Тen, komu patrí kráľovanie na nebesiach i na zemi; kto nikdy nemal deti, kto nemal spoločníka v kráľovaní; kto stvoril všetky bytosti a predurčujúc predurčil ich bytie. 3. А оni si vybrali bohov, zaprúc Ho, tých, ktorí nič nestvorili, ale sami sú stvorení; 4. Ktorí nemajú silu nič spraviť, ani škodlivé, ani užitočné pre seba, nemajú silu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.»
То isté v preklade I.J. Kračkovského:
«1(1). Blahoslavený ten, ktorý zoslal rozlíšenie Svojmu otrokovi, aby sa stal pre svety dohováračom, — 2(2). Ktorý má moc nad nebesami a zemou, a nezobral Si On dieťa, i nemal On spoločníka v moci. Оn vytvoril každú vec a nameral ju mierou. 3.(3). A zobrali si oni namiesto Neho bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení. 4. Оni nevládnu pre seba samotných ani nad škodou, ani nad úžitkom a oni nevládnu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením».
(To isté v preklade Abdulwahaba Al-Sbenatyho do slovenského jazyka:
«1. Požehnaním oplýva Ten, kto zoslal Rozlíšenie poddanému Svojmu, aby sa stalo pre stvorených varovaním,
2. Ten, ktorému náleží kráľovstvo nebies a zeme, ktorý si neučinil žiadne dieťa, ktorý nemá spoločníka v kraľovaní a ktorý všetko stvoril a predurčil predurčením.
3. Učinili si mimo Neho božstvá, ktoré nič netvoria a ktoré sú samy stvorené, ktoré nemajú moc samy sebe prospech alebo škodu priniesť, ktoré nemajú moc privodiť smrť a ani život dávať a ani mŕtvych oživiť».)*
Tieto fragmenty sú ilustráciou toho, o čom sa už skôr mimochodom poznamenalo:
V posudzovanom prípade text «vie» viac, než vedeli súčastníci jeho objavenia sa v kultúre ľudstva a vyjadruje chápanie sveta - svetonázor oveľa hlbší, než svetonázor vlastný ľuďom (minimálne jeho väčšine) jak v danej historickej dobe, tak aj dnes.