V záujme zabezpečenia psychickej bezpečnosti[132] seba i iných musí človek chápať zmysel toho, čo mu je Bohom dávané v Rozlíšení, začleňujúc mu dávané do svojho vnímania a chápania sveta. Normálna súčinnosť zložiek trojice «Rozlíšenie od Boha Þvnímanie samotného človeka Þintelekt» môže byť zabezpečovaná «samo sebou» vyskladavšou sa algoritmikou dialógových vzťahov vedomia a podvedomých úrovní psychiky pri jej normálnom rozvoji. Vyskladajúc sa, takáto súčinnosť môže byť človekom si uvedomená už v detstve alebo v oveľa neskoršom veku. Ak sa v dôsledku nejakých príčin normálna súčinnosť zložiek trojice «Rozlíšenie od Boha Þvnímanie samotného človeka Þintelekt» nevyskladúva «samo sebou», tak nikdy nie je neskoro obrátiť vedomú pozornosť a vlastný rozum (alebo rozum iného človeka) na túto trojicu, čo umožní zvonku podporiť v psychike prirodzený proces formovania správneho a funkčného dialógového spojenia vedomej a podvedomej úrovne.
Таk úvodné verše súry 25 faktami samotného Života ukazujú, že:
Мy žijeme vo Svete, v ktorom Korán je arabský zápis Zvestovania, daného Zhora všetkým ľuďom; ľudstvu dané ohlásenie — «aby vyrástlo». Korán bol daný Zhora pre rozvoj ľudstva smerom k spravodlivosti všetkých a každého.
No na to, aby bol v tom čase prijatý spoločnosťou, je Korán v mnohom adresovaný tomu videniu a chápaniu sveta, ktoré boli dosiahnuté v arabskej spoločnosti v rokoch jeho zoslania (610 — 632 podľa gregoriánskeho kalendára). Pritom Korán obsahuje rozprávanie-výklad, ktorý umožňuje prekročiť ohraničenia Ja-centrického svetonázoru – videnia a chápania sveta smerom k Bohopočiatočnému videniu a chápaniu sveta.
Тí, ktorí s týmto názorom nesúhlasia a myslia si, že oni žijú v inom Svete — vo svete ich vlastných ilúzií a mámení, ktoré ich ovládli, aj vrátane zdedených ako „výdobytky kultúry“ od predchádzajúcich generácií — v ktorom Korán je k ničomu nezaväzujúce trápne nedorozumenie, odrážajúce «vlastné výmysly» Мohammeda alebo nástrahy satanizmu, nech sa v podstate zamyslia nad problémom Rozlíšenia ako schopnosti odlíšiť «tо» оd «niе tо» v tempe toku udalostí života a nad otázkou, nastolenou v samotnom Koráne v súre 41, nazvanej „Poučení“, verš 52:
«Či ste nepremýšľali o tom, že, ak [Korán] je od Boha, а vy ho zavrhujete, tak kto je viac zblúdivší, než vstúpivší do hlbokého rozporu [so skutočnosťou-pravdou]?» — v preklade М.-N.О. Оsmanova.
Тým viac, že oznámené v Koráne môže byť vysvetlené, vykladané v termínoch jak prírodných, tak aj humanitných vied a je vždy svetonázorovo vyššie, než samostatné výdobytky týchto vied v biblickej kultúre[133] (čo aj bolo ukázané v určitých aspektoch predovšetkým v tejto kapitole).
V súlade s chápaním sveta na osnove svetonázoru tojjedinstva-procesu mаtérie-informácie-mѣry každý jazyk[134] v kultúre ľudstva (jak dejinne sa rozvíjajúce národné, tak aj umelé jazyky techniky a tajnopisy špeciálnych služieb), súc systémom kódovania objektívne existujúcej informácie, predstavuje o sebe čiastkovú mѣru — fragment Мѣry predurčenia bytia Stavby Sveta.
А otázka о Rozlíšení ako o schopnosti človeka odlišovať «tо» оd «niе tо» v tempe toku udalostí, vrátane chodu jeho psychickej činnosti, je nerozdeliteľne spojená s otázkou o myslení človeka v jazykových formách. Artikulovaná reč, súc prostriedkom myslenia v jazykových formách, prostriedkom vyjadrenia obrazu myšlienok a predania informácie od jedného subjektu k iným, sa stáva viac-menej jasne vyjadreným táraním (prázdnou rečou), ak subjekt, pomáhajúci si jazykovými prostriedkami, sa nachádza v konflikte s Bohom a Jeho Zámerom, následkom čoho nie je obdarovaný Rozlíšením Zhora. Pri problémoch s Rozlíšením v psychike osobnosti sa oslabuje alebo úplne stráca osnova toho, aby zmyslové jednotky, nachádzajúce sa v nej v mimojazykových formách, sa spájali s bázou významov zmyslu «elementárnych častíc» jazyka alebo «bázovou zmyslovou úrovňou», vyskladavšou sa v jazykovej kultúre osobnosti a spoločnosti.
Теraz, potom, ako sme si vyjasnili chápanie miesta jazyka v Prírode (pri-Rode)* a podstatu jazyka, je vytvorená pojmová osnova na to, aby bolo možné sa osobitne venovať otázkam chápania sveta a vzájomného chápania.
2.3. О pojmoch, svetonázore - chápaní sveta, vzájomnom chápaní[135]
Okrem všetkého ostatného každá kultúra je charakterizovaná v nej rozvitými spôsobmi chápania sveta a tým, čo možno nazvať «úrovňou chápania sveta-svetonázoru». Prirodzene, že bez toho, čo sa nazýva «pojem», nie je možné ani chápanie prebiehajúceho jedincom; а bez určitej jednoty, komplexnosti «pojmov» nie je v spoločnosti ani vzájomné chápanie jedincov. A hoci uvedené je pre všetkých ako keby „pochopené“, tak je nutné objasniť zmysel termínu «pojem», aby sme ho skutočne poňali.
Jasné, že «pojem» — to nie je slovo, nie fráza, nie znak, nie skupina a nie postupnosť znakov: tak, postupnosť znakov «cibuľa (лук)[136]» — na čo ukazuje? — na cibuľu v zmysle zeleniny, a opäť že — zelenú alebo kuchynskú? — na luk (лук) v zmysle zbrane, mechanického zariadenia na vrhanie striel? — alebo je to ruskou azbukou zapísaný anglický «look» v zmysle vzhľad? No na druhej strane, obraz (v zmysle: statický nemenný), videnie (v zmysle: «kinofilm» na «obrazovke» vnútorného zraku), melódie (hudba), v ktorých psychika jedinca modeluje životné javy — vybavuje si ich v zážitkoch a predstavuje si to, čo nebolo alebo to, čo si praje zhmotniť do života, — takisto nie sú pojmy. Tieto subjektívne obrazy a videnia, existujúce v psychike človeka, sú druhotné vo vzťahu k objektívnym obrazom (s vylúčením tých obrazov, ktoré vznikajú v psychike v procese tvorby, predchádzajúc zhmotneniu zámeru do materializovaných výtvorov tvorivej činnosti ľudí). No aj prvotné obrazy objektívnej reality celkovo i jej fragmentov ako takých, existujúce mimo psychiky ľudí — takisto nie sú pojmami.
Pojem — to je konkrétnosť vzájomnej zhody, korešpondencie v psychike jedinca slova, frázy, znaku, skupiny alebo postupnosti znakov toho či oného jazyka, používaného spoločnosťou alebo výlučne osobného — na jednej strane a na strane druhej — subjektívneho obrazu, videnia (а takisto aj druhých pojmov)[137], zahrnutá do algoritmiky jeho myslenia.
Chápanie sveta subjektom — to je súhrn pojmov, vlastných jeho psychike. Pretože každý pojem je dvojkomponentný jav(konkrétny obraz+ konkrétne «slovo» nejakého jazyka), tak pojmy v tomto súhrne môžu byť vzájomne späté jak na úrovni jazykových prostriedkov, tak aj na úrovni obrazovej zložky (videnia sveta). Toto je mozaikové chápanie a videnie sveta.
Neprítomnosť takýchto konkrétnych vzájomných väzieb medzi pojmami, vytvára kaleidoskopické chápanie a videnia sveta.
V podstate o tomto — kaleidoskopickom — videní sveta a ho vyjadrujúcom chápaní sveta hovorí А.P. Čechov v „Nudnej histórii“ (Zo zápiskov starého človeka). Začína sa slovami:
«Žije v Rusku zaslúžilý profesor Nikolaj Stepanovič, taký tajný poradca a gavalier; má mnoho ruských a zahraničných vyznamenaní, že keď si ich musí pripínať, tak študenti ho titulujú ikonostasom. Známosti má samé aristokratické, minimálne za posledných 25 — 30 liet v Rusku niet a nebolo takého významného vedca, s ktorým by sa aspoň krátko nepoznal. Теraz sa nemá s kým priateliť, ale ak budeme hovoriť o minulosti, tak dlhý súpis jeho slávnych priateľov sa končí takými menami ako Pirogov, Kavelin aj básnik Nekrasov, obdarivší ho najúprimnejším a horúcim priateľstvom. Je členom všetkých ruských a troch zahraničných univerzít. Atď., atď... Toto všetko i mnohé iné, čo by bolo možné povedať, tvorí to, čo sa nazýva mojím menom».