А v samotnom texte je doznanie:
«Keď som mal predtým chuť niekoho alebo seba pochopiť, tak som sa sústredil nie na konanie, v ktorom je všetko podmienené, ale na želanie. Povedz mi, čo chceš, a ja poviem, kto si.[138]
A teraz oznámkujem seba: čo chcem ja?
Ja chcem, aby naše ženy, deti, priatelia, študenti milovali v nás nie meno, nie firmu a nie vinetu, ale obyčajných ľudí. Čo ešte? Chcel by som mať pomocníkov a následníkov. Čo ešte? Chcel by som sa zobudiť o sto rokov a hoc len jednym okom nazrieť, čo bude s vedou. Chcel by som ešte požiť desať rokov... Čo ďalej?
А ďalej nič. Rozmýšľam, dlho rozmýšľam a nič viac nemôžem vymyslieť. A nech by som ako dlho rozmýšľal a nech by kam skákali moje myšlienky, mne je jasné, že v mojich želaniach chýba niečo hlavné, niečo veľmi dôležité. V mojej vášni pre vedu, v mojom želaní žiť, v tomto sedení na cudzej posteli i v úsilí poznať seba samého, vo všetkých myšlienkach, pocitoch a pojmoch, ktoré o všetkom utváram, chýba niečo spoločné, čo by spojilo toto všetko do jedného celku. Každý pocit i každá myšlienka vo mne žije osamote, a vo všetkých mojich úsudkoch o vede, divadle, literatúre, študentoch i vo všetkých obrazoch, ktoré kreslí moja fantázia, ani najskúsenejší analytik nenájde to, čo sa nazýva spoločnou ideou, alebo bohom živého človeka.
А ak toto nie je, tak to znamená, že nie je nič...
Pri takejto biede bolo dosť vážnej choroby, strachu zo smrti, vplyvu okolností a ľudí, aby všetko to, čo som predtým považoval za svoj svetonázor a v čom som videl zmysel a radosť svojho života, sa prevrátilo hore nohami a rozbilo nadranc. Preto nie je vôbec divné, že posledné mesiace svojho života som zamračil myšlienkami a pocitmi, hodnými otroka a barbara, že teraz som ľahostajný a nevšímam si svitanie. Ak v človeku niet toho, čo je vyššie a silnejšie než všetky vonkajšie vplyvy, tak, ozaj, stačí mu nádcha, aby stratil rovnováhu a začal vidieť v každom vtákovi kuvika, v každom zvuku počul psie zavýjanie. A celý jeho pesimizmus alebo optimizmus s jeho veľkými aj malými myšlienkami majú v tom momente iba význam symptómu a ničoho viac.
Som premožený, Ak takto, tak niet o čom ďalej rozmýšľať, niet o čom rozprávať. Budem sedieť a mlčky čakať, čo bude».
А.P. Čechov je odrazom obrazu myslenia ruskej liberálno-humanistickej inteligencie konca XIX. — začiatku ХХ. storočia. Vyššie uvedený fragment „Nudnej histórie“ je v podstate priznaním konceptuálnej bezmocnosti ruskej inteligencie, zahŕňajúce aj vysvetlenie príčiny tejto biedy — kaleidoskopický idiotizmus na základe Ja-centrizmu a adeizmu:
«Každý pocit a každá myšlienka vo mne žijú osobitne, a vo všetkých mojich úsudkoch o vede, divadle, literatúre, študentoch i vo všetkých obrazoch, ktoré kreslí moja fantázia, ani najskúsenejší analytik nenájde to, čo sa nazýva spoločnou ideou, alebo bohom živého človeka.
А ak toto nie je, tak to znamená, že nie je nič».
Konkrétne toto Ja-centrické, kaleidoskopické videnie sveta, zrodivšie konceptuálnu bezmocnosť, sa prejavilo v zvonku riadených katastrofách štátnosti ruskej civilizácie v roku 1917 a v roku 1991. Aby sme sa vyhli katastrofám kultúry v budúcnosti je nutné oslobodiť sa od kaleidoskopického idiotizmu, ktorého základom je Ja-centrizmus a adeizmus.
Rozdiel medzi chápaním sveta a videním sveta je v tom, že chápanie sveta je nemožné bez jazykových prostriedkov, a videnie sveta, predstavujúc o sebe model Objektívnej reality na základe obrazov, vlastných psychike jedinca, môže existovať aj bez jazykových prostriedkov[139]. Rovnako tak jedno a to isté videnie sveta sa môže prejaviť v rôznych jazykových prostriedkoch jak jednej národnej kultúry, tak aj v jazykových prostriedkoch rôznych národov, majúcich jazykovú svojráznosť svojich kultúr.
Ako už bolo skôr povedané, pojem je vo svojej podstate jednota konkrétneho slova a konkrétneho obrazu, vyskladavšieho sa vo vnútornom svete človeka a odrážajúceho v jeho psychike niečo existujúce v Objektívnej realite (alebo predpokladajúce jeho realizáciu). Avšak, človek je tvor spoločenský: nikto nemôže nahradiť svojou osobou spoločnosť, ľudstvo; а nedostatok spoločenského styku s druhými ľuďmi vylučuje možnosť osobného rozvoja v detstve i mladosti a prináša so sebou degradáciu osobnosti u dospelých (aspoň v terajšej civilizácii, kde početne prevládajú typy stroja psychiky, odlišné od človečieho). Nositeľmi pojmov sú živí ľudia, tvoriaci spoločnosť[140].
Jednym z faktorov, spájajúcich ľudí v spoločnosti, je vzájomné chápanie sa; а jednym z faktorov rozluky je neprítomnosť vzájomného chápania sa. Vzájomné chápanie medzi ľuďmi znamená, že jedne a tie isté jazykové prostriedky vyvolávajú u rôznych ľudí zhodné obrazy; а obrazom jedných a tých istých javov v Objektívnej realite rôzni ľudia priraďujú zhodné konštrukcie (štruktúrne formy) jedného a toho istého jazyka.
Primerane tomu je vzájomné chápanie sťažené alebo vylúčené, ak jedne a tie isté jazykové prostriedky u rôznych ľudí vyvolávajú rôzne obrazy alebo nevyvolávajú žiadne obrazy. Ak jednym a tým istým javom v Objektívnej realite rôzni ľudia priraďujú rôzne jazykové konštrukcie, a tieto konštrukcie vylučujú prechod na základe «synoným» (slov so zhodným alebo blízkym významom) оd nich k druhým jazykovým konštrukciám, zabezpečujúcim vzájomné chápanie, tak vzájomné chápanie medzi nimi je takisto nemožné.
V súlade so štatistickou[141] možnosťou alebo nemožnosťou vzájomného chápania jeden druhého rôznymi ľuďmi v spoločnosti môžu byť pojmy rozdelené na dve kategórie:
· pojmy všeobecne uznané, ktoré zabezpečujú bezproblémové vzájomné chápanie v styku dostatočne širokého okruhu ľudí na princípe rozumie sa to «samo sebou», následkom čoho v súhrne týchto pojmov sa odráža «úroveň chápania sveta» tej či onej sociálnej skupiny alebo celej spoločnosti;
· pojmy, oddeľujúce ich nositeľov оd ostatnej spoločnosti; «оddeľujúce» — v tom zmysle, že dosiahnutie vzájomného chápania s ich nositeľmi na princípe rozumie sa «samo sebou» sa ukazuje viac-menej sťaženým, a aj nemožným ak nie vo všetkých životných otázkach, tak isto v niektorých z nich[142].
Princípy vzniku оddeľujúcich pojmov spočívajú v tom, že ich nositelia kvôli profesionálnej špecifikácii, zriedkavosti alebo unikátnosti svojej životnej skúsenosti:
· buď disponujú obrazmi, ktoré nie sú vlastné psychike väčšiny;
· alebo majú väčšiu slovnú zásobu a používajú jazykové konštrukcie, ktoré iní nedokážu rozobrať a ozmysliť si po-svojom;
· alebo v ich psychike vznikajú spojenia medzi obrazmi a jazykovými prostriedkami, odlišné od spojení vo všeobecne uznaných pojmoch;
· alebo všetky tri uvedené faktory sa vzájomne prepletajú.
V spoločnosti existuje vždy určitý počet ľudí, ktorí vedome a zámerne podporujú existujúcu tradíciu chápania sveta na základe vyskladavšieho sa systému všeobecne prijatých pojmov.