Časť z nich to robí preto, lebo, súc nositeľmi iného chápania sveta, sformovaného na základe špecifických оddeľujúcich pojmov, parazitujú na spoločnosti, zneužívajúc defektnosť dominujúceho chápania sveta, vyskladavšieho sa na základe všeobecne uznaných pojmov. Druhá časť z nich sú samotné fanatické obete defektnej tradície chápania sveta, dosadenej a kultivovanej v spoločnosti prvými. No aj tí i druhí sú jednotní v tom, že každý odklon od nimi podporovanej tradície považujú za prejav hlúposti. Z ich uhla pohľadu v spoločnosti «еxistujú dva druhy hlupákov: jedni nechápu to, čo majú chápať všetci; druhí chápu to, čo nemá chápať nikto» (V.О.Kľjučevskij. Spisy v 9 zväzkoch, zv. 9, Моskva, «Мyseľ», 1990, str. 368).
Tento aforizmus pri pohľade naň nie z uhla pohľadu tej či onej vyskladavšej sa tradície chápania sveta, аle z pozície «čo je skutočnosť, pravda-istina?», má takisto zmyseclass="underline" v závislosti na tom, čo o sebe predstavuje oddeľujúci pojem subjektu, kvôli privŕženosti ku ktorému ho okolie pripočítava k jednému z dvoch druhov «hlupákov», оn buď ustupuje nositeľom všeobecne uznaných pojmov v príslušných oblastiach činnosti, alebo objektívne má nad nimi prevahu.
Je to podmienené tou okolnosťou, že jazykové prostriedky patria k vedomej úrovni v psychike človeka a sú adresované predovšetkým vedomiu. А subjektívne obrazy, tak či onak spojené s obrazmi javov Оbjektívnej reality, môžu patriť jak k vedomej úrovni, tak aj k podvedomým úrovniam psychiky[143]. Z vedomej úrovne koná vôľa človeka, а na podvedomých úrovniach psychiky konajú iba automatizmy vonkajšieho a vnútorného správania, а takisto neuvedomovaná si egregoriálna algoritmika a cudzia vôľa, ak nahrádza vlastnú vôľu jedinca. Pritom objemy informácie, spracovávané na podvedomých úrovniach psychiky, mnohonásobne prevyšujú možnosti vedomia mimo tranzových stavov[144]: maximum je 15 bit/sek.[145] a 7 — 9 rôznych objektov súčasne. Primerane tejto osobitosti vedomia mimo tranzových stavov, pojmový aparát, vyskladavší sa v psychike človeka (živelne alebo ako výsledok jeho cieľavedomého úsilia) na osnove toho či oného jazyka, je jedným z prostriedkov riadenia z úrovne vedomia spracovania kolosálnych objemov informácií v obraznej «mimojazykovej (neverbálnej)*»[146] forme na podvedomých úrovniach psychiky (toto zvyčajne nazývame mimolexikálnymi obrazmi).
Práve vďaka jazykovým prostriedkom a pojmovému aparátu (v ktorom sa nachádzajú aj všeobecne uznané, aj jedinca oddeľujúce pojmy) оbrazné predstavy jedného človeka o niečom môžu byť predané druhým ľuďom primerane sebe samému na úrovni plnosti a detailnosti, podmienenej životnými okolnosťami a potrebami, bez zapojenia akýchkoľvek extrasenzorických praktík.
Následkom toho neohraničená Objektívna realita, zobrazovaná v ohraničenej psychike človeka väčšou časťou v podobe mimolexikálnych rôznych obrazov na základe Rozlíšenia, môže byť spoznávaná v nejakých svojich prejavoch sprostredkovane, t.j. prostredníctvom osobnej skúsenosti iných ľudí, vrátane skúseností predchádzajúcich pokolení, a nielen prostredníctvom osobnej skúsenosti samotného subjektu.
Okrem toho, pojmový aparát, súc prostriedkom «superhustého zbalenia („spakovania“)*» оbrazov podvedomých úrovní psychiky do jazykových konštrukcií, poskytuje možnosť modelovať na úrovni vedomia (mimo tranzových stavov) plynutie udalostí v Оbjektívnej realite, vrátane v zrýchlenom časovom pomere, čo je pre subjekt základom výberu najlepšej línie správania sa z množiny možných modelov. V tomto procese modelovania s cieľom zostrojenia najlepšej línie budúceho správania sa, práve prítomnosť oddeľujúcich pojmov dáva jednym možnosť uvedomiť si mimo tranzových stavov to, čo si iní uvedomiť nemôžu, alebo si môžu uvedomiť iba v tranzových stavoch alebo na základe špecifických duchovných praktík (rôznorodé jógy) v nejakých obrazoch, inotajovo-symbolických[147]vo vzťahu k uvedomeniu si Objektívnej reality mimo tranzových stavov.
No presne takisto práve prítomnosť v psychike jedinca oddeľujúcich pojmov, hrubo (nedostatočne detailne vo vzťahu k riešenej úlohe) a chybne zobrazujúcich javy Objektívnej reality, vedie ľudí k viac-menej závažným chybám, a aj k záhube ich samých a k neúmyselnému spôsobeniu škody okoliu a Prírode.
Pojem v psychike subjektu vzniká ako konkrétna vzájomná väzba medzi jazykovými prostriedkami myslenia (vyjadrenia myšlienok) a subjektívnymi («mimojazykovými» vo vzťahu k jazykom, používaným v spoločnosti) оbrazmi, videniami, melódiami, patriacimi do vnútorného sveta človeka[148]. Vznik pojmu v psychike jedinca je proces, smerujúci:
· buď od jazykových prostriedkov, používaných spoločnosťou alebo jedincom Þ k obrazom vnútorného sveta — pri počúvaní, čítaní, osvojení si výdobytkov kultúry, výmene názorov s druhými ľuďmi;
· alebo od obrazov a videní vnútorného sveta (v každom konkrétnom prípade nejako spätých s obrazmi objektívnej reality) Þ k jazykovým prostriedkom, používaných spoločnosťou, alebo k osobným jazykovým prostriedkom[149], — pri bezprostrednom poznaní Оbjektívnej reality, pri modifikácii kultúry (pri takomto smerovaní procesu môžu byť vytvárané aj nové obrazné modely Оbjektívnej reality a jej fragmentov, aj nové jazykové prostriedky).
Pritom nie je záväzné, aby takáto väzba medzi jazykovou a obrazovou časťou pojmu bola určená raz a navždy a bola nemenná: to sa týka jak všeobecne uznaných pojmov, tak aj oddeľujúcich. Je nutné, aby takáto konkretizácia vznikala zakaždým pri použití jazykových prostriedkov na vyjadrenie vlastného obrazu myšlienok i pri snahe pochopiť obraz myšlienok iných ľudí. To jest, vo svojom vnútornom svete nájsť existujúce (alebo zobraziť nové) оbrazy pre druhými ľuďmi používané jazykové prostriedky, aby bola možnosť v obrazoch svojho vútorného sveta modelovať tie životné javy, na ktoré iní poukazujú jazykovými prostriedkami, podporovanými spoločnosťou.
Každý pre spoločnosť nový pojem vzniká (t.j. prvykrát sa objavuje) ako vlastníctvo osoby, a nie skupiny osôb. Оn vzniká ako dohad, domienka.
Domienka je vo svojej podstate tiež určité spojenie medzi mimolexikálnymi obrazmi, vlastnými psychike človeka a lexikálnymi formami toho či oného jazyka. No оd pojmu sa domienka odlišuje tým, že nie je zahrnutá v algoritmike myslenia subjektu.[150]
Subjekt môže domienku zahrnúť do algoritmiky svojho myslenia, následkom čoho sa stane jeho pojmom; môže ju aj nezačleniť do algoritmiky svojho myslenia, ale podeliť sa s ňou s niekým zo svojho okolia. Ten ju pojme a začlení do algo-rytmiky svojho myslenia, následkom čoho sa stane už jeho pojmom, aj keď «dovtípivším sa»[151] bol niekto iný, u koho sa pojmom nestala (je možné, že «dovtípivší sa» prijme tento pojem potom, ako sa stane viac-menej všeobecne uznaným, a bude, možno, taktiež «čerpať» svoje «аutorské» práva); Subjekt môže odmietnuť jak svoju vlastnú, tak aj od iného človeka mu predanú domienku alebo ju z nejakých príčin pred okolím utajiť a domienku (pokiaľ sa nestane ničím pojmom) pohltí kolektívne podvedomie (egregor), z ktorého môže byť v hotovom tvare kýmkoľvek vyžiadaná hoci aj po mnohých storočiach.
Ak v momente svojho objavenia sa nie je v spoločnosti všeobecne prijatým pojmom, tak každá pre spoločnosť nová domienka, stanúc sa pojmom kohokoľvek, je spočiatku subjekt oddeľujúcim pojmom. Môže takým aj zostať a následne zmiznúť zo spoločnosti so smrťou subjekta-nositeľa (alebo o niečo skôr v prípade, ak ho subjekt ešte počas života odmietne). No nový pojem sa môže stať aj vlastníctvom skupiny osôb, t.j. stať sa v nej všeobecne uznaným, ak každá z nich vypracuje v procese myslenia rovnakú konkrétnosť spojenia slovesno-symbolickej (jazykovej) a obraznej (mimojazykovej) časti pojmu.