Výdobytky kultúry v ich podstate — to je ľuďmi, tvoriacimi spoločnosť, podporovaná úroveň chápania sveta, ktorej rast sa prejavuje vo vyriešení vnútrospoločenských konfliktov a konfliktov spoločnosti a jednotlivých ľudí s biosférou Zeme, Kozmom a Bohom.
Pomýlenosť, chybnosť kultúry, to je, predovšetkým, skreslenosť panujúceho systému pojmov a ich usporiadanosti, určujúcej obraz myslenia a celkovú osobnú psychickú kultúru (aj vrátane morálnych merítok), ktorú tá-ktorá spoločenská skupina alebo celá spoločnosť vytvára v postupnosti generácií. Chybovosť chápania sveta sa prejavuje v tom, že kultúrne spoločenstvo neprebýva v lade s Bohom, so Svetom, s druhými kultúrnymi spoločenstvami, a aj v nej samotnej môže byť medzi ľuďmi nesúlad. Všetky tieto neporiadky, nesváry sú prejavmi skazenosti mravov, t.j. morálnych merítok, v nej panujúcich, ktoré určujú algo-rytmiku myslenia, chápania sveta, i algo-rytmiku všetkej psychickej činnosti jak osobnej (individuálnej), tak aj kolektívnej (egregoriálnej).
2.4. О najlepšom svetonázore - chápaní sveta[158]
Avšak v davo-„elitárnej“ kultúre jedným zo základov jej existencie a pokračovania v následnosti pokolení je zámerné ohlupovanie ľudí v procese výchovy a získavania vzdelania. Preto mnohí ľudia vo svojej osobnej kultúre používania slov a slovnej tvorby sú tak nedbanliví, že môžu byť charakterizovaní príslovím «hoc aj hrncom nazvi, len do pece nedávaj». Ich nielenže v detstve nenaučili to, o čom bolo predtým hovorené v tejto práci, no oni sa o tom ani sami nezamýšľajú. V súlade s tým sú aj takí, ktorí proste nie sú v používaní slov a slovnej tvorbe len nedbanliví, ale dokonca presvedčení, že ľubovoľný jav v Živote je prípustné nazvať hocakým slovom a určité predstavy o Živote možno vyjadriť hocakými slovami.
Historicky reálne s takýmto skrytým kultom antijazyčníctva v davo-„elitárnej“spoločnosti je neoddeliteľne spätá prax manipulovania davom, cestou prieniku do jazykovej kultúry rôznych umelých slov a jazykových konštrukcií, ktorých zmyslový obsah je v každom prípade zvlášť otáznym. Do tejto praxe patria všetky snahy:
· pomenovať slovami to, čo reálne nie je, a dokonca to, čo neexistuje v matrici-predurčení existencie Stavby Sveta (iluzórne pojmy, zaobalené reálne prázdnymi slovami[159]);
· vytvárať pojmy (v predtým ukázanom zmysle konkrétnosti väzby obrazu a jazykových konštrukcií), ktoré sú formálne lexikálne zhodné so všeobecne uznanými pojmami, no… pre určité sociálne skupiny sa javia ako oddeľujúce, pretože ich v spoločnosti všeobecne zaužívané jazykové komponenty sú v týchto sociálnych skupinách spojené s obraznými predstavami o Živote, odlišnými od všeobecne používaných[160];
· ničiť hranice medzi rozličnými pojmami[161].
Таkéto procesy «riadenia pojmov» môžu byť veľmi rozsiahle. Príkladom takejto tvorby je vznik jazyka «esperanto». Маrxizmus, aj keď nevytvoril vlastný jazyk, tak vtrhol do všetkých jazykov so svojim bezmerným (vo vzťahu k Predurčeniu bytia) bludom filozofie (čo charakterizovalo „sovietsky obraz života“ používaním množstva slov v nekonkrétnom a prenesenom význame) a metrologicky neopodstatnenou politekonómiou, a preto môže byť takisto zaradený k psychotechnikám, fungujúcim na základe «riadenia pojmov».
Nа takýchto psychotechnikách «riadenia pojmov» sa v súčasnom politickom živote davo-„elitárnej“ civilizácie buduje «piár»[162] jak «čistý», tak aj «špinavý». «Špinavý piár» takého druhu je opísaný v rozprávke H.Ch. Andersena „Nahý kráľ“, ktorá má určitú podobu deja s pokračovaním skôr uvedeného ruského príslovia «pre hrniec aj piecku».
Aj keď určitý čas môže spoločnosť žiť v rozprávke o nahom kráľovi, nazývajúc «hrncom» niečo iné, pritom nedávajúc tento nie ozajstný „hrniec“ do piecky, tak pravdepodobne predurčene sa nájde niekto, kto vyhlási, že «kráľ je nahý, a to bude blahom oslobodenia sa od mámenia. Alebo niekto nie ozajstný „hrniec“, ktorý na to nie je určený, vloží do pece, čo je v princípe schopné priniesť následky, ďaleko prekračujúce hranice fantázie scénaristov hororových a katastrofických filmov. V tom, že niekto zahlási «kráľ je nahý!» sa prejavujú fyzikálne základy «mágie slova», о čom bolo hovorené v kapitole 1.2. А ak niekto vloží nie ozajstný „hrniec“ do pece, tak prostredníctvom tejto spoločnosti dostane odplatu za zneužívanie jazyka a skresľovanie chápania sveta.
No milovníci manipulovania davu prostredníctvom psychotechník, konajúcich na základe «riadenia pojmov», existovali vo všetkých historických dobách terajšej globálnej civilizácie a vynakladali nemalé cieľavedomé úsilie nato, aby nastolili a udržiavali svoju bezvýhradnú vládu nad spoločnosťou v medziach Božieho dopustenia. Preto stopy ich činnosti sa nachádzajú v tej-ktorej forme v kultúrach všetkých národov súčasnosti i minulosti.
Toto všetko hovorí o tom, že spojenie obrazných predstáv o Živote v psychike človeka a jazykových foriem, spájajúcich ľudí do spoločnosti, hoc aj predstavuje o sebe mnohovariantnú možnosť, tak uprostred tejto množiny variantov je vždy nejaký najlepší variant subjektívneho chápania sveta, ktorého dosiahnutie rôznými ľuďmi im zabezpečuje najlepšie chápanie sveta.
Pri posudzovaní otázky o najlepšom chápaní sveta v hraniciach spoločnosti (podmienečne izolovaného a podmienečne sebestačného systému), sa vyjasní, že chápanie sveta, najlepšie vo vzťahu k jednej koncepcii, môže byť vo vzťahu k druhej najhorším[163]. No spory о оbjektívne najlepšom a najhoršom chápaní sveta na základe «Ja-centrického» videnia sveta, a o to viac kaleidoskopického, sú neplodné.
Inými slovami, najlepšie videnie sveta a ho vyjadrujúce chápanie sveta nemôže byť Ja-centrické alebo kaleidoskopické.
Videnie sveta trojjedinstva matérie-informácie-miery zaraďuje jazykové prostriedky kultúry k Мѣrе — Božiemu Predurčeniu bytia Stavby Sveta. Následkom toho aj v hraniciach spoločnosti otázka o najlepšom, —no už v absolútnom význame uskutočnenia Božieho Zámeru, — chápaní sveta je spojená s otázkou o Rozlíšení. Súbor obrazov, ležiaci v základoch videnia sveta, vzniká v procese Rozlíšenia, dávaného každému bezprostredne Bohom. Videnie sveta — ako systém vzájomných väzieb a premien rôznych obrazov — je mravne podmienený produkt obrazného myslenia jedinca. Jazyk je fragmentom Мѣry, Predurčenia bytia, systému kódovania informácie; v danom prípade — kódovania subjektívnych obrazov jedinca, ktoré sú buď odrazom obrazov Objektívnej reality alebo predoobrazmi (prototypmi)[164] toho, čoho je vznik v Objektívnej realite možný.
V súlade s tým sa nachádza algoritmika — špirálovitý proces premeny objektívnej informácie v Živote Objektívnej reality, časťou ktorej je každý človek:
1. Оbrazy Objektívnej reality v Bohom dávanom Rozlíšení sa menia na rozličné subjektívne obrazy jedinca.
2. Subjektívne obrazy jedinca sa zoraďujú do mravne podmieneného systému — videnia sveta subjekta.
3. Subjekt kóduje svoje obrazy do jazykových prostriedkov, v ktorého procese vzniká jeho chápanie sveta. Chápanie sveta vzniká ako výsledok spoločnej práce procesno-obrazného a diskrétnо-logického myslenia[165] a takisto je morálne podmienené. Pritom jazykové prostriedky:
> po prvé, viac-menej zjednocujú množstvo subjektov do spoločnosti[166] vo vzájomnom chápaní na základe zhody ich chápania sveta;
> а po druhé, súc fragmentom celovesmírnej Мѣry, оni, odrážajúc chápanie sveta subjektov (jak osôb, tak aj spoločností), bezprostredne riadia čiastkové matrice-predurčenia bytia, možnosťou alebo nemožnosťou (aj vrátane NETECHNOGÉNNEJ[167]) realizácie tých či oných udalostí v Objektívnej realite; riadia energetické zásobovanie egregorov, fungujúcich na základe zodpovedajúcich matríc.