Toto všetko v súhrne značí, že globalizácia je dejinne objektívnym procesom. Je zrodený nie vôľou tých či oných «globalizátorov» a prebieha nezávisle od želania a vôle každého z odporcov «globalizácie vo všeobecnosti». A aj keď takéto mýty v spoločnosti existujú, tak reálne:
Globalizácia vyplýva z činnosti množstva ľudí, konajúcich z vlastnej iniciatívy kvôli zabezpečeniu vlastných, súkromných — a vôbec nie globálneho rozmeru — záujmov každého z nich.
Práve z tohto dôvodu bojovať s ňou metódami nacionálneho separovania sa a izolacionizmu je nemožné[181].
Na to, aby bolo možné globalizáciu zastaviť, je nutné všade zastaviť exportno-importné operácie, likvidovať turizmus, pracovnú migráciu obyvateľstva, hosťovanie a zájazdy činiteľov rôznych druhov umenia, umelecké a iné výstavy, jazykové preklady podnikateľskej korešpondencie, umeleckých diel a vedeckých traktátov, na minimum znížiť diplomatickú činnosť a vykoreniť mafiu.
V súlade s takým pohľadom úprimné pokusy boja proti globalizácii vo všeobecnosti — ako životnému princípu rozvoja terajšej civilizácie na planéte — sú o sebe jedným z druhov straty rozumu - pomätenosti.
Avšak aj zmieriť sa s globalizáciou v tej podobe, v akej ona historicky reálne prebieha v riečisku biblického projektu zotročenia všetkých, — znamená vystaviť budúcnosť ľudstva ťažkým utrpeniam.
Vec je v tom, že hoci globalizácia aj vyplýva zo sociálnej živelnosti súkromného konania množstva ľudí, sledujúcich svoje osobné ciele vôbec nie globálneho rozsahu, tak historicky reálne má globalizácia riadený charakter. Je to výsledkom toho, že popri obyčajných ľuďoch, zaujatých životným zhonom a vyhýbajúcich sa globálnemu rozmeru skúmania svojich osobných a celkovo spoločenských záležitostí, sú v ľudstve oddávna prítomné viac-menej mnohopočetné sociálne skupiny, ktorých členovia v následnosti pokolení sledujú konkrétne ciele vo vzťahu k celému ľudstvu, vypracuvávajú a používajú prostriedky realizácie nimi vytýčených cieľov[182]. Pretože výber cieľov a prostriedkov je subjektívne podmienený morálkou rôznych «globalizátorov», tak to znamená, že:
Globalizácia ako taká môže byť rôznymi ľuďmi orientovaná na dosiahnutie vzájomne sa vylučujúcich cieľov a môže byť realizovaná vzájomne sa vylučujúcimi prostriedkami podľa navzájom sa vylučujúcich scenárov.
Ale keďže globalizáciu vytvára činnosť množstva ľudí, ktorí globalizátormi nie sú, a pretože je nemožné ju zastaviť, tak zostáva jediné: globalizácii, rozvíjajúcej sa v smere neprípustných cieľov a uskutočňovanej neprijateľnými prostriedkami podľa neprijateľných scenárov, je potrebné postaviť do protikladu kvalitatívne inú globalizáciu — prijateľnú podľa konečných cieľov, podľa prostriedkov ich dosiahnutia, podľa scenárov, v ktorých pomocou prípustných prostriedkov sú dosahované vytýčené prijateľné ciele. Iba takýto prístup umožňuje potlačiť a vykoreniť neprijateľnú globalizáciu[183].
Inými slovami, je potrebná alternatívno-objemnejšia koncepcia globalizácie a v podstate — koncepcia spoločenskej bezpečnosti mnohonárodnostného ľudstva.
A takýto prístup k problému historicky reálnej globalizácie a jej možných alternatív, vrátane vykoreňujúco-objemnejších alternatív k neprijateľným variantom globalizácie, bezprostredne privádza k otázke o objektívnom — t.j. Zhora pre človeka a celé ľudstvo predurčenom — Dobre a rovnako tak — о оbjektívnom Zle. А toto — to sú otázky mravne podmieneného chápania sveta, ktoré nemôžu byť vyjavené a riešené bez pomoci jazykových prostriedkov.
Organizácia samoriadenia ľudí, kolektívov, celej spoločnosti a organizácia riadenia lokálne i celospoločensky významných záležitostí[184] — všetko to, čo vytvára globalizáciu a je jej podstatou — má takisto vo svojich základoch funkcie jazyka[185], ktoré už v tejto práci boli spomenuté skôr:
· prostriedok formovania v spoločnosti panujúcej normatívnej morálky a ju vyjadrujúcej etiky;
· prostriedok predania a uchovania informácie v procesoch rozvoja kultúry a samoriadenia spločenstiev;
· prostriedok realizácie «mágie jazykа»;
· funkcie priameho riadenia čiastkových matríc existencie a riadenie egregorov, objemnejšie vo vzťahu ku všetkým vyššie uvedeným funkciám jazyka.
Vlastne vzťah nositeľov každého z teraz živých jazykov ľudstva k tej alebo onej konkrétnej globalizácii a spôsobom zosobnenia tejto globalizácie do života, ich vernosť ideálu nimi vybranej globalizácie, potvrdzovaná záležitosťami života, určuje budúcnosť každého z jazykov. V podstate to znamená, že je nutné:
· preskúmať otázku o rozličných variantoch globalizácie a
· vyhraniť sa v chápaní termínu «čistota jazyka» v prúde realizácie vybraného variantu globalizácie.
3.2. Varianty globalizácie[186]
Na to, aby sme videli objektívne rôzne varianty globalizácie a vybrali z nich ten, ktorý je podporovaný Zhora, je potrebné prihliadnuť na mnohokrát v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti prejednávané оbjektívne fakty, že každá osoba biolologického druhu „Človek rozumný“ môže byť nositeľom v jeho dospelom živote jedného zo štyroch[187] viac-menej stabilných usporiadaní psychiky:
· Zvierací typ usporiadania psychiky — keď všetko správanie osoby je podriadené inštinktom a uspokojeniu inštinktívnych potrieb, neberúc ohľad na okolnosti. Pritom subjekt môže byť vysokovzdelaným a intelektuálne rozvitým.
· Usporiadanie psychiky biorobota, «zombie» — keď vnútorný psychologický konflikt «inštinkty — kultúrne podmienené automatizmy» v situáciach správania sa vo väčšine prípadov vyrieši v prospech kultúrne podmienených automatizmov. No ak meniace sa spoločensko-historické podmienky vyžadujú zbaviť sa v tej či onej kultúre tradičných noriem správania sa a vypracovať nové, tak «zombie» dá prednosť vyskladavšej sa tradícii a slobodne alebo mimovoľne odmieta možnosti tvorby.
· Démonické usporiadanie psychiky je charakterizované tým, že jeho nositelia silou vôle môžu prekročiť i diktát inštinktov i diktát «spoločenskej mienky», zotrvačne podporujúci historicky sa vyskladavšie normy kultúry. Оdmietajúc v určitých situáciach i diktát inštinktov i diktát v spoločnosti sa vyskladavších tradícií, realizujú svoje tvorivé schopnosti a vypracuvávajú nové spôsoby správania sa a riešenia problémov, vznikajúcich v ich osobnom živote i živote spoločnosti.
è Či bude ich tvorivosť dobrom alebo zlom v bežnom chápaní týchto javov okolím — závisí od ich reálnej mravnosti. No nezávisle od bežného chápania dobra a zla v davo-„elitárnej“ spoločnosti, získavajúc určitú moc, démonizmus vyžaduje bezvýhradné slúženie sebe, rodiac nielen neskrývane kruté, no aj vycibrene delikátne spôsoby potláčania okolitých osôb. Jednym z najvycibrenejších variantov prejavu démonizmu je prinútenie okolia k dobročinnosti cestou psychologického tlaku i na základe rôznorodých praktík preniknutia do cudzej psychiky, umožňujúcich si podriadiť správanie iných ľudí prostredníctvom prekrútenia ich chápania sveta-svetonázoru a vôle alebo prostredníctvom nimi si neuvedomovaného vplyvu na podvedomé úrovne psychiky každého z nich[188].