A táto okolnosť je spätá so všetkými funkciami jazyka:
priameho riadenia čiastkových matríc existencie a riadenia egregorov, čo je funkciou, objímajúcou vo vzťahu k iným, skôr nazvaným:
· jazyk — prostriedok formovania v spoločnosti panujúcej normatívnej morálky a ju vyjadrujúcej etiky;
· jazyk — prostriedok realizácie «mágie slova»;
· jazyk — prostriedok predania a uchovania informácie v procesoch rozvoja kultúry a samoriadenia spoločenstiev.
Dosiahnutá konkrétnosť v chápaní tohto súhrnu okolností umožňuje prejsť k preskúmaniu otázky o čistote jazyka: skutočnej i zdanlivej.
3.3. Čistota existujúceho jazyka: zdanlivá a skutočná
3.3.1. Podstata problému dneška
Pretože Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v jej interpretácii VP SSSR sa objavila v krízovom období histórie ľudstva a Ruska, keď spoločnosť vo svojom rozvoji rieši morálno-svetonázorové a, primerane tomu, konceptuálne neurčitosti, tak existujú ľudia, ktorí vznášajú námietky nielen proti jej existencii, ale aj proti tej jazykovej kultúre, ktorá je vlastná VP SSSR a je odrazená v textoch KSB. Počas mnohých rokov rôzni ľudia vyslovovali výčitky: Napísané je nie rusky, nie ruským jazykom; dlhé frázy, mnoho nepochopiteľných slov; vyžaduje preklad do ruštiny a pod.
Uvedieme fragment jedného z posledných (07.01.2004) vystúpení[209] na túto tému (v poznámkach pod čiarou k textu sú naše komentáre (vysvetľujúce očividné gramaticko-štylistické a faktologické chyby textu)*):
«V preambule[210] je napísané[211] že KSB je súčasťou Ruskej kultúry v skutočnosti že pri prečítaní[212] že texty krajne slabo pripomínajú Ruskú reč[213] pri všetkom pri tom, že v «strohý lexikálnych» formách[214] je možné napísať to samé a po Rusky[215]. Pri prečítaní niektorých prác vzniká dojem[216] že autori sa opíjajú svojou schopnosťou kvetnato sa vyjadrovať,[217] prepáčte[218] súdruhovia, no váš jazyk potrebuje doplňujúci preklad do ruského jazyka[219], а zatiaľ základné teoretické práce áno aj analytika[220] sa podobajú na smutne známy talmud[221] ktorý bez sĺz sa nedá čítať v podobe[222] mrzutej kvetnatosti a nudnej jednotvárnosti štýlu[223] majú 30 zväzkov[224]. Za nejaký čas sa u nás objavia vlastní «Rabíni»[225] ktorí budú vykladať KSB.[226] Еxistuje niekoľko dobrých prísloví na tento účet typu «všetko geniálne je prosté»,[227]
Položte si otázku[228] či môžete napísať to samé, no prostým jazykom? Ak nedokážete, tak to značí toľko, že buď ste všetko napísali podľa nečej[229] predlohy, alebo to[230] čo ste sami nedokázali v plnej miere si uvedomiť a precítiť to[231] čo predkladáte na súd verejnosti[232] ako Pravdu v Prvej inštancii[233]»[234].
Samozrejme, hojnosť rôznorodých jazykových chýb v uvedenom fragmente textu je možné z väčšej časti vysvetliť tým, že, ak jeho autor vystupoval na internetovom fóre v «emocionálnom poryve», tak ho «unášalo» pomimo jeho ozmyslenej vôle. Preto, konajúc na základe podvedomých automatizmov, on písal rýchlejšie, než si uvedomoval to, čo píše. Pritom niektoré klávesy „zabúdal“ stláčať, niektoré netrafil a mimovoľne automaticky preposlal svoj príspevok na publikáciu hneď po ukončení písania, ani raz sa nepokúsiac pochopiť, čo napísal, neskontrolujúc štylistiku, pravopis a interpunkciu textu, vytvoreného jeho podvedomými úrovňami psychiky[235].
Podľa nášho názoru, písať o jazykovej kultúre, a o to viac vyčítať niekomu reálnu alebo zdanlivú neschopnosť vyjadrovať svoje myšlienky všeobecne uznanými jazykovými prostriedkami, robiac v texte tak veľa rôznych chýb[236], ukazuje všetkým príklad toho, ako sa nemá používať jazyk, v danom prípade — ruský jazyk. Avšak problém čistoty jazyka a jazykovej kultúry existuje, aj vrátane súčasného ruského jazyka v jeho historickom rozvoji.
Ohľadom tejto témy nás nezaujímajú ústne a písomné «skúšky» z ovládania jazyka, keď nejaký text «sa konštruuje» a učí sa naspamäť, a potom sa jazykovednými expertami číta «s citom, s dôrazom, s rozmiestnením (kde spolu plynule, kde pauzu...)*; alebo keď sa napíše «na nečisto», ktorý sa viackrát prečítava, upresňuje a potom bezmyšlienkovite automaticky sa prepisuje «na čisto» a predkladá sa jazykovedným expertom s minimom chýb, pretože všetky odhalené chyby sa opravujú pri prečítaní konceptu a do exempláru „na čisto“ sa nedostanú.
Ohľadom tejto témy nás zaujíma:
· vyjadrenie toku myšlienok ústnou alebo písomnou rečou v tej podobe, v akej sa ocitá v koncepte «na nečisto» alebo ústi do rôznych životných situácií v procese interakcie podvedomých úrovní psychiky a vedomia;
· оzmyslený vzťah samotného subjektu k tomuto toku — k jeho obsahu (zmyslu) a forme jeho (zmyslu) podania alebo vypracovania (pre seba samého a okolie).
V súlade s takýmto prístupom publikované ako finálne práce[237] materiály Kоncepcie spoločenskej bezpečnosti v interpretácii VP SSSR nie sú konceptami «na nečisto», «prvotnými textami»: sú to práce, ktorých napísania sa zúčastnili mnohí ľudia. A každý z nich v procese práce nad textom, ktorý dostal od iných účastníkov, ak niečomu nerozumel, alebo to pokladal za nevyhovujúce obsahom alebo formou podania informácie, tak nezostával bezúčastným, ale sa snažil adekvátne pochopiť, čo iní napísali, odstraňoval objavené chyby iných, vnášal doplnenia, upresnenia jak obsahového, tak aj formálne-štatistického charakteru. Inými slovami, povedané značí, že dokončeným a opublikovaným prácam VP SSSR predchádzali «prvotné texty»: zo začiatku rukopisy, a potom počítačové súbory. A tieto prvotné texty v mnohom určujú obsah a podobu každej publikovanej práce.
Pritom kolektívny charakter činnosti VP SSSR zaväzoval každého účastníka k tomu, aby nezaťažoval ostatných nutnosťou prekonávať v procese práce s jeho textom ním spôsobovanú rôznu neporiadnosť, prejavujúcu sa v nepresnom alebo zmyslovo nekonkrétnom používaní slov[238], v chybnom písaní slov, v nečitateľnosti rukopisov a nezreteľnom delení textu na frázy a odseky, v rozmiestnení interpunkčných znakov a pod.; a okrem toho — v umiestnení prvotného textu na listoch zošitov alebo podšívky v rýchloviazači.
Т.j. od začiatku musel byť prvotný text napísaný tak, aby po jeho prečítaní inými ľuďmi, z ktorých každý bude do neho vnášať doplnenia a korekcie, bolo možné tento koncept «na nečisto» bez problémov pretvárať na jemu adekvátny strojopisový exemplár.
A táto podmienka zaväzovala už prvého, ktorý začínal tú či onú novú prácu, písať prvotext-koncept tak, aby vyjadrenie prúdu myšlienok v ňom bolo dostatočne jasné s minimom rôznych chýb, aby on sám nestrácal čas na viacnásobné prepisovanie na čisto neprestajne ním vytváraných konceptov na nečisto[239].
Pri takomto vzťahu ku kolektívnej práci a starostlivosti o všetkých jej účastníkov prvotext-rukopis, obrastajúc vsuvkami na svojich stránkach a vlepenými prílohami s poznámkami a doplneniami iných ľudí, zostával dostatočne čitateľným na to, aby na základe tejto, zdalo by sa «haldy papierov», človek, ovládajúci strojopis, no nepoznajúci podstatu opisovanej problematiky, mohol sám (bez obracania sa na tvorcov prvotextu) napísať strojopisové exempláre, identické s jemu daným kolektívnym rukopisom. Preto v papierových archívoch pracovných materiálov členov VP SSSR sa nenachádza ani jeden prvotext, napísaný tak neporiadne (v zmysle presnosti používania slov a obsahu gramatických chýb), ako ten prvotext nášho «kritika», z ktorého citovania fragmentu sme začali túto kapitolu.