Začiatok počítačovej éry rozhodne zjednodušil tvorbu prvotextu a kolektívnu prácu s ním. A hoci pritom ukončené súbory materiálov KSB nenesú v sebe históriu roboty nad každým z nich a je možné v nich nájsť preklepy a gramatické chyby, tak aj medzi nimi, počínajúc od ich prototypov súborov-prvotextov, niet ani jedného, v ktorom by sa natoľko prejavovala tá okolnosť, že jeho autor stláčal klávesnice rýchlejšie, než rozmýšľal s uvážením о tom, prečo píše, ako to vyzerá v nami citovanom v úvode tejto kapitoly súbore-prvotexte.
То isté sa týka aj kultúry ústnej reči:
V jazykovej kultúre Koncepcie spoločenskej bezpečnosti jak písomná, tak aj ústna reč musí vyjadrovať konkrétnosť zmyslu.
А kvôli tomu človek musí:
· cítiť Život, byť vnímavý k nemu a vedieť rozmýšľať v zhode pravej a ľavej mozgovej hemisféry, podporujúcich procesno-obrazné a diskrétno-logické myslenie;
· оsvojiť si podľa možnosti veľkú «slovnú zásobu» a vnímať rozdiel významových odtieňov zmyslu synoným a jednokorenných slov;
· uvedomovať si rozdiel funkčného predurčenia:
> častí rečí nim používaného jazyka, ktoré nie vždy sú jednoznačné, nakoľko presný zmysel slov v každej vete môže byť podmienený kontextom;
> morfém v zložení slov;
> vetných členov;
> gramatických konštrukcií v skladbe viet[240];
· uvedomovať si svoje aktuálne emocionálne-zmyslové naladenie a podporovať ho potrebným spôsobom,
— vtedy jeho reč bude presná v používaní slov a intonáciou bude zodpovedať auditóriu a podmienkam v pozadí, charakteristickým pre život spoločnosti.
Čo sa týka prác VP SSSR, tak «pravohemisférni» nám vyčítajú to, že všetko je napísané ako keby pre «ľavohemisférnych». Príčina je v tom, že vnímanie dlhých fráz[241] v texte «nie je podporované» ich ľavou hemisférou.
Na druhej strane, «ľavohemisférni» sú presvedčení, že práce VP SSSR sú prázdne nezmysly. Príčina je v tom, že ich pravá hemisféra nedokáže reprodukovať tie obrazné predstavy, ktoré v psychike «ľavohemisférnych» sa v momente stretnutia s materiálmi VP SSSR nenachádzali: v dôsledku toho je nimi text vnímaný ako prázdne slová - táranie; а celá činnosť VP SSSR — ako grafománia veľmi ambicióznych, no psychicky nie úplne zdravých ľudí.
Normálne u človeka pravá a ľavá hemisféria musia v procese myslenia (vrátane čítania a písania textov) pracovať zosúladene, navzájom sa dopĺňajúc[242]. Vlastne vďaka tomu sa VP SSSR dokázal vyrvať zo svetonázorovej klietky biblicko-marxistickej kultúry.
Povedané značí, že materiály VP SSSR sú jednou zo subkultúr vyjadrenia myšlienok na základe Ruského jazyka v jeho historickom vývoji. Pre tých, ktorí sa stali nositeľmi tejto subkultúry, problémov, spojených s chápaním textov VP SSSR a vlastným ústnym a písomným výkladom rôznych aspektov KSB pre iných — niet. A z ich uhla pohľadu táto subkultúra vyjadrenia nimi si uvedomovaného zmyslu vo vzájomne sa dopĺňajúcej jednote ohlásení a zamlčaní je dostatočne čistá na to, aby vplývala na tok udalostí, smerom k prechodu ľudstva k civilizácii, v ktorej človečí typ usporiadania psychiky v skôr definovanom význame tohto termínu, pо prvé – bude uznaný za normálny pre všetkých od začiatku mladosti a, pо druhé – bude reprodukovaný v následnosti generácií na základe globálnej kultúry budúcnosti, zjednocujúcej celé ľudstvo. Vo výsledku sa ľudstvo premení na č(e)lo-večnosť.
No problémy s vnímaním mateiálov KSB majú príslušníci iných subkultúr, takisto fungujúcich na základe Ruského jazyka v jeho historickom vývoji. A každá z nich má vlastné predstavy o čistote jazyka.
V najantiľudskej podobe sú to ambície na právo vulgárne rozprávať vždy a všade, ktoré sa dopĺňajú požiadavkami voči iným ľuďom — zabezpečiť im chápanie všetkého a vždy, a k tomu ešte pohodlie, na osnove nimi používaného vulgárneho slovníka a niekoľkých desiatok iných všedných slov, ktoré musia byť vložené do viet, zložených nie viac než zo 4 — 5 slov, nerátajúc vulgarizmy, tak potrebné im v reči ako pauzy pre „odpočinok intelektu“ pri prechode od jednej viac-menej artikulovane vyjadrenej myšlienky k druhej.
Žiaľ, tohto štandartu „čistoty“ rodného jazyka, občas si to neuvedomujúc a nezamýšľajúc sa nad následkami, sa pridržiava vo svojom každodennom živote, ak nie väčšina «obyvateľov Ruska», tak tá časť, ktorá «je na očiach» a vytvára dojem o v spoločnosti dosiahnutej úrovni masovej (všeobecnej) kultúry. Avšak, títo ľudia sú obete defektnej výchovy, väčšinou rodinnej v rannom detstve. No ak tomuto štandartu „čistoty“ sa nepostaví do protikladu v každodennom živote iný štandart čistoty reči, tak v dôsledku ničiaceho vplyvu vulgárnej reči na tok udalostí a kultúru spoločnosti sa obeťami, no už iného druhu, môžu stať aj mnohí iní, vrátane aj v následnosti niekoľkých generácií.
Druhý štandart „čistoty“ jazyka, počínaj z popetrovských čias až do súčasnosti, podporuje určitá časť po-európsky vzdelanej vrstvy ruskej spoločnosti. Oni sa správajú tak, ako keby celý Ruský jazyk v jeho historickom vývoji chápali ako niečo neprístojné.
Ak do polovice 19. storočia oni tak opovrhovali ruským jazykom, že medzi sebou uprednostňovali sa vyjadrovať francúzštinou, ktorej ich v detstve učili dôkladnejšie než ruštine, tak po zrušení nevoľníctva sa stav zmenil, hoci tendencia vyhýbať sa ruským slovám ostala zachovaná. So zrušením nevoľníctva sa táto spoločenská vrstva vo svojom triednom zložení vynovila: objavila sa rôznorodá inteligencia, ktorú v detstve neučili francúzštinu ako rodný jazyk. Získajúc európske vzdelanie, začala do jazykového prostredia pre nich rodného ruského jazyka vláčiť čo možno najviac slov z európskych jazykov: nie preto, že nejaké aspekty života bolo nemožné vyjadriť po-rusky, ale z iných dôvodov.
Jedni jednoducho poklonkovali pred „vysoko osvieteným“ Západom[243] v mnohom následkom toho, že sami boli «ľavohemisférnymi» a v procese získania vzdelania po-európsky, si osvojovali prevažne slová bez dania ich do vzťahu so Životom a nevypracovávali si obrazné predstavy o tom, čo ich učili. Pre druhých bolo dôležité svoje vzdelanie ukázať jeden pred druhým, i pred prostým ľudom kvôli tomu, aby sa vyzdvihli, ak už nie v sociálnej hierarchii impéria, tak aspoň v mienke okolia a vo vlastnej domýšľavosti.
To neviedlo k ničomu, okrem rôzného druhu nekonkrétnostiam v chápaní nezmyselne do ruského jazyka preniknuvších slov a, ako dôsledok, neskôr vytváralo väčšie i menšie nepríjemnosti, čoho príklad uvedieme nižšie.
Svojho času predstavitelia tejto jazykovej subkultúry nemohli vysloviť slovo «záchod» a v ruskom jazyku sa objavilo slovo «sortir», prevzaté z francúzskeho jazyka a v príslušných situáciách označujúce to isté — potrebu odísť. V jazykovej kultúre národa toto slovo rýchlo získalo doteraz si zachovávajúci opovržlivo hanlivý význam (v preklade to totižto znamená „hajzel“)*. Keď k tomu došlo, tak zo začiatku uhladene jemný «sortir-hajzel» sa stal zakázaným slovom v po-európsky vzdelaných vrstvách spoločnosti a do ruského jazyka preniklo ešte jedno slovo — «toaleta», zachovavšie sa do súčasnosti vo svojom neutrálnom vzťahu k tomu, čo ono označuje.