Tak aj teraz v Rusku: v bežnom živote je reč mnohých nesúvislá a málo premyslená; vyplnenie tlačív (na pošte, v sporiteľni, v personálnych oddeleniach a pod.) je pre mnohých ťažké jak kvôli tomu, že oni sami sú «funkčne nevzdelaní»[249], tak aj kvôli tomu, že formy nimi vypĺňaných dokumentov sú spracované takými istými «funkčne negramotnými» ľuďmi; а oznamy a vývesné tabule — tо je osobitá téma a pastva pre satirikov[250]. A počas takýchto období dejín sa v spoločnosti vždy nachádzajú takí, ktorí hľadajú oporu vo viac alebo menej blahobytnej minulosti. Toto hľadanie opory v minulosti sa takisto dotýka i celej problematiky života jazyka i jeho perspektív.
3.3.2. Jazykový štandard „Výkladového slovníka živého veľkoruského jazyka“ V. I.Daľja
Ruská klasická literatúra 19. storočia je uznávaná na celom svete ako nesporný úspech Ruskej kultúry i z hľadiska v nej rozoberanej problematiky (najmä morálka a psychológia), i z hľadiska vyjadriteľnosti jazyka. А «štandard čistoty jazyka» epochy velikej ruskej klasickej literatúry je všeobecne dostupný, pretože je zaznamenaný vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja.
Preto, ustanúc od množstva nezrozumiteľných, jednoducho nezmyselných, alebo ešte horšie — uvádzajúcich do omylu — rečí a textov súčasnosti, mnohí by radi znovuzrodiť dnes alebo v najbližšej budúcnosti jazykovú kultúru velikej ruskej klasickej literatúry. Avšak — toto je túžba nielen neuskutočniteľná (nie je možné vrátiť sa do minulosti), ale aj nebezpečná: videnie sveta a chápanie sveta, v nej vyjadrené, by bolo zlým základom na to, aby mnohonárodnostná civilizácia Ruska sa dokázala vyhnúť katastrofe kultúry a štátnosti roku 1917, čo so sebou prinieslo všetky nešťastia 20. storočia[251]. Preto, ak by sa milovníkom klasickej ruskej literatúry podarilo znovuzrodiť v súčasnosti alebo v najbližšej budúcnosti jej jazykovú kultúru, spraviac ju dominantnou v spoločnosti, tak by to bolo programovaním novej epochy nešťastí, v dôsledku neefektívnosti videnia sveta a chápania sveta, prejavivších sa v ruskej literatúre 19. storočia.
Ak začneme skúmať otázky videnia sveta a chápania sveta v historickom rozvoji jazyka[252], spraviac to na základe toho, čo je o tom uvedené v materiáloch KSB, vrátane predchádzajúcich kapitol tejto práce, tak vysvitne, že pod celkovým slovným súborom a gramatikou nositeľov jazyka sa môžu skrývať minimálne tri základné typy videnia sveta:
· Ja-centrické, mozaikové;
· Ja-centrické[253], prevažne kaleidoskopické so zahrnutím do celkového kaleidoskopu častí nejakých úzko špecializovaných mozaík (prevažne bežného, každodenného významu a profesionálnych);
· Bohopočiatočné, vyjadrujúce trojjedinnosť matérie-informácie-miery.
Každý z uvedených typov videnia sveta má ešte množstvo podtypov, podmienených pôvodom (kultúrnym dedičstvom osoby) a získanou výchovou, vrátane vzdelania.
V psychike osoby všetky tri typy vyššie uvedených základných typov videnia sveta môžu byť zastúpené súčasne, majúc nejaké spoločné fragmenty; ich rozdiel nemusí byť uvedomovaný ani osobou, ani okolím, buď celým alebo určitou časťou; а osoba vo svojom živote môže buď podporovať režim nejednoznačnosti videnia sveta, alebo ho riešiť v prospech mozaičnosti jak Ja-centrického, tak aj Bohopočiatočného typu.
V súlade s tým, každý výkladový slovník je opisom toho, ako subjektívne obrazy v psychike zostavovateľa slovníka sa zhodujú:
· na jednej strane — s jazykovými formami, spoločnými pre všetkých ľudí, tvoriacich spoločnosť alebo nejakú sociálnu skupinu, nachádzajúcu sa v spoločnosti;
· na druhej strane — s objektívnymi obrazmi javov Života, vo vzťahu k ktorým subjektívne obrazy v psychike osoby sú buď informačnými duplikátmi («kópiami») toho, čo už v Živote existuje, alebo predobrazmi toho, čo sa v Živote prejaví (no netreba zabúdať, že medzi subjektívnymi obrazmi v psychike je aj to, čo predstavuje o sebe báchorky, ktorých prejavenie-stelesnenie v Živote objektívne alebo subjektívne nie je možné);
· so životnými okolnosťami, v ktorých ku všetkým viacvýznamovým slovám z výkladového slovníka sa v procese ich používania priraďuje konkrétny význam z množstva, pripúšťaných týmto výkladovým slovníkom (inak vo vete ostanú tieto slová prázdne (bez významu)*).
A každý človek, súc nositeľom jazyka, má v sebe svoj «výkladový slovník», а okrem neho — aj svoje normy gramatiky, určujúce jeho možnosti zostrojenia v ústnej a písomnej reči«usporiadania slov» — poriadku slovníkovo-normatívnych lexikálnych foriem, registrovaných vo výkladových slovníkoch. Iná vec je, že prevažná väčšina nosí takéto «výkladové slovníky» a «gramatické tabuľky»[254] v sebe, nepovažujúc za potrebné spraviť ich spoločným majetkom.
Výkladové slovníky sú vo svojej väčšine zostavované profesionálnou vedou. V dôsledku toho sú odzačiatku «cenzúrované»[255], čo je dobre viditeľné na príklade „Výkladového slovníka ruského jazyka“ v redakcii S.I. Ožegova: v ňom je uvedený prevažne «kancelársky» štandart použitia slov, v mnohom predurčený na to, aby skrýval myšlienky aj ich absenciu, a nie ich vyjadroval jednoznačne zrozumiteľne pre všetkých.
No existujú aj výkladové slovníky, ktoré nie sú cenzúrovaným výtvorom oficiálnej vedy. Práve takým je „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, ktorý je unikátnym javom v Ruskej mnohonárodnej kultúre: оn je prejavom úprimného nefalšovaného záujmu V.I. Daľja o jazyk jeho Rodiny-Vlasti (predkovia V.I. Daľja sú pôvodom z Dánska) a on nepatril ani k jednej z vedeckých škôl jazykovedy tých rokov. А po svojom objavení (a zvlášť ako výsledok mnohých znovuvydaní do roku 1917) sa pre mnohé legitímne vedecké školy jazykovedy stal objektívnou dannosťou — nepríjemnou a nie vždy pohodlnou[256] v narábaní.
Avšak, ak máme hovoriť o možnosti vytvorenia štandartu čistoty jazyka, vyjadreného vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, tak samotný názov slovníka, definujúci veľkoruský jazyk ako živý (а rozumie sa, že aj žijúci), — vylučuje túto možnosť. Okrem toho, „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ už zohral svoju hlavnú špecifickú úlohu v dejinách Ruskej mnohonárodnej civilizácii v jednom z najtragickejších období jej histórie.
Ak retrospektívne preskúmame matricu možností toku globálneho historického procesu a historického procesu v Ruskej regionálnej civilizácii v 19. storočí, tak objavenie sa „Slovníka“ V.I. Daľja je jedno zo znamení dozrievajúceho krachu k tomu obdobiu sa vyskladavšej kultúry Ruska[257]. Т.j. jeho objavenie sa je jedným z prejavov Prozreteľnej starostlivosti Zhora o budúcnosť mnohonárodnej Svätej Rusi.
Toto ohodnotenie má vo svojom základe tú okolnosť, že v reálne uskutočnivšej sa histórii “Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja úplne splnil konkrétnu misiu: jеho text prežil obdobie smutného obdobia 20. storočia a vniesol do našej epochy — epochy znovuzrodenia Ruskej mnohonárodnej civilizácie po smute[258] — štandart chápania sveta, ktorý bol dosiahnutý v ruskej jazykovej kultúre k začiatku katastrofy jeho predchádzajúcej kultúry. Teraz môžme o tom hovoriť ako o reálnom fakte, ktorý sa stal, no v 19. storočí to bolo tajným poslaním „Výkladového slovníka živého veľkoruského jazyka V.I. Daľja, a toto jeho poslanie jeho súčasníci nepostrehli.
No v našich dňoch nato, aby sa Ruská mnohonárodná civilizácia ďalej rozvíjala bezkrízovo, je nutné odhaliť a pochopiť nesprávnosť toho videnia a chápania sveta, ktoré v minulosti nedovolilo vyhnúť sa katastrofe kultúry a štátnosti; а odhaliac chyby tohto videnia a chápania sveta (svetonázoru)* je potrebné vypracovať iné — lepšie videnie a chápanie sveta. A „Slovník“ V.I. Daľja je na to kvalitným základom, osnovou. Pustiť túto príležitosť by bolo zločinom voči budúcnosti.