Historicky reálne: štandart chápania sveta, vyjadrený vo „Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja je štandart «exoterický»[259], vyskladavší sa počas skoro tisícročného panstva na Rusi biblickej cirkvi — nositeľky doktríny zotročenia všetkých. A v súlade s touto okolnosťou, jazykový štandart Slovníka V.I. Daľja odráža v období jeho tvorby panujúce Ja-centrické videnie sveta na osnove prvotných rozlíšení — zovšeobecňujúcich kategórií: hmota, duch, priestor, čas (а rovnako ich analógov z teórie relativity: matéria v rozličných agregátnych stavoch a priestorovo-časové kontinuum).
V súlade s touto okolnosťou, v chápaní sveta, zaznamenanom v Slovníku V.I. Daľja, pojmy, vyjadrujúce predstavy o objektívne rôznych javoch nie vždy boli vymedzené. А toto hovorí o tom, že v spoločnosti v tých rokoch panujúce chápanie sveta zďaleka nie vo všetkých situáciách zabezpečovalo včasné odhalenie problémov a umožňovalo ich riešiť v riečisku Zámeru; určité problémy nevyhnutne zostávali neodhalené alebo boli chápané chybne, následkom čoho boli riešené alebo prehĺbené Božím dopustením v rôznych katastrofách, vznikavších ako dôsledok rôznych nejednoznačností v samoriadení spoločnosti. A najkatastrofickejšie vyriešenie nejednoznačností počas riešenia problémov spoločenského rozvoja, vyplývajúce z chápania sveta tých čias, keď V.I. Daľom bol zostavený „Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka“ bola reťaz udalostí, začínajúc smrťou panovníka imperátora Аlexandra III a jeho súhlasom so svadbou následníka trónu, budúceho imperátora Mikuláša II, s princeznou Alice, do nastolenia štátnosti stalinského boľševizmu.[260]
Nakoľko všetky problémy ľudstva ako celku i každého človeka osobne sú vo svojej podstate problémy morálne-psychologické[261], tak ukážeme nejednoznačnosti v chápaní sveta na základe článku „MRAV“. Už v prvej fráze čítame:
«MRAV m. vo všeobecnosti, jedna polovica alebo jedna z dvoch základných vlastností ducha človeka: Rozum a mrav spolu tvoria ducha (dušu vo vyššom význame);...»
Т.j. v tomto článku nie sú vymedzené pojmy mrav, duch, duša, rozum, vôľa, láska, milosrdnosť. V dôsledku toho nie je možné ani chápanie množstva rozličných osobných i spoločenských psychologických problémov a javov[262], а ako následok, nie je možné ani riešenie problémov, nimi podmienených alebo s nimi spätých. A toto nevymedzenie pojmov a ich neadekvátne vztiahnutie k objektívnym javom je jedným z prejavov Ja-centrizmu, keď sa človek považuje výlučne len za časť tohto Sveta.
V našom chápaní na základe Bohopočiatočného videnia sveta je človek v tomto Svete trojjedinnosťou: 1) duše, 2) ducha (teraz sa to nazýva biopoľom, ktorého bezprostredné vnímanie je dostupné nie pre všetkých) a 3) hmatateľného a vlastnými očami viditeľného hmotného tela (ak vychádzame z Ja-centrizmu, zodpovedajúcemu tomuto Svetu, tak poradie vymenovania musí byť opačné: telo, duch, duša).
Duša, — podľa vnímania F.I. Tjutčeva, — podnájomník (obyvateľ)* dvoch svetov[263], a v tomto tvrdení s F.I. Tjutčevom mnohí súhlasia — nie logicky dôkazne, ale v súlade so svojim vnímaním Života. Jedným z týchto svetov je tvárna Stavba Sveta, a druhým — Svet Boha, nepatriaci do tvárnej Stavby Sveta, odkiaľ duša prichádza do tohto tvárneho Sveta[264].
Naše bdelé vedomie je informačná oblasť stotožňovania sa duše so Stavbou Sveta, preto my si vedome nepamätáme iný Svet. Predsa duša nie je z tohto sveta. Aj v ústach Krista slová o tom, že nie je z tohto sveta[265] môžu byť chápané aj v tom zmysle, že jeho vedomiu boli v stave bdelosti dostupné pre vnímanie a činnosť oba Svety.
Pretože my považujeme za normálne videnie sveta — videnie sveta Bohopočiatočné, pod ktorých chápeme mozaikové videnie sveta trojjedinnosti matérie-informácie-miery, formované človekom na základe toho, čo mu je priamo Bohom dávané v Rozlíšení, tak pre nás sú nevyhnutné rozdiely v zmyslovom obsahu rôznych slov v porovnaní s „Výkladovým slovníkom živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľja, vyjadrujúcim Ja-centrické videnie sveta a, v určitých aspektoch, kaleidoskopické. А každý jazyk, vrátane Ruského v jeho historickom rozvoji, žije tým, že sa mení v špirálovitom procese: chápanie sveta a udalosti Života zaväzujú ľudí preskúmať a zmeniť morálku, čo, čo sa toho týka, prináša aj novú zmenu chápania sveta, a to je začiatkom nového závitu špirály rozvoja. А morálka i chápanie sveta v procese svojho špirálovitého vývoja rodia kvalitu života každého človeka, spoločnosti, až po ľudstvo ako celok.
V súlade s touto okolnosťou štandart chápania sveta, vyjadrený v Slovníku V.I. Daľja, pre nás:
· v praktických aspektoch nášho života nie je ideálom používania slov, o ktorý sa treba snažiť vo svojej osobnej jazykovej kultúre;
· no má drahocenný význam vlastníctva historickej pamäte ľudstva, ležiacej v základoch prehodnotenia zmien, prebehnuvších v jazyku počas smutného obdobia 20. storočia, kedy mnohé slová boli zabudnuté a zmysel druhých bol zmenený.
A posledné zďaleka nie vo všetkých prípadoch vyjadrovalo rozvoj chápania sveta smerom k Pravde-Istine-Skutočnosti vo všetkých jej aspektoch, ale v mnohom je dôsledkom politiky «svetového zákulisia», nasmerovanej na stieranie významových hraníc a ochudobnenie «slovnej zásoby» s cieľom ohlupovania «más obyvateľstva» a vykorenenie, zničenie národa — nositeľa živého jazyka ozmyslenej reči a životarečnenia (reči života) globálneho významu.
3.3.3. Kultúra reči v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti
Ako je možné pochopiť zo všetkého skôr povedaného:
V jazykovej kultúre Koncepcie spoločenskej bezpečnosti musí reč, jak písomná, tak aj ústna vyjadrovať konkrétnosť zmyslu. А «mágia jazyka» vo všetkých jej aspektoch sa stáva dostupnou pre subjekt v závislosti od toho, nakoľko je jeho reč ozmyslená a nakoľko jeho život a konanie prebiehajú v riečisku Zámeru.
A my začneme skúmanie tejto témy kultúry reči v Koncepci spoločenskej bezpečnosti z otázok:
· о «sestre talentu» — krátkosti výkladu;
· о tom, že «všetko geniálne je prosté»,
— posudzujúc ich v riečisku Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v tej podobe, v akej je predstavená v materiáloch VP SSSR.
Koncepciu spoločenskej bezpečnosti — CELÚ VO VŠETKEJ JEJ ÚPLNOSTI — možno vyjadriť v jednej fráze, smerovanej ku všetkým a každému:
Poďme sa stať ľuďmi!
— Nо či táto fráza zabezpečuje vnímanie KSB v celej jej plnote a detailnosti ak nie všetkými, tak aspoň väčšinou tých, ktorí počúvajú a čítajú podobnú frázu počas celej histórie? — Historická skúsenosť mnohých storočí ukazuje, že takéto výzvy nie sú prevládajúcou väčšinou chápané tak, ako treba, následkom čoho ľudstvo aj žije tak, ako žije.
Еšte Diogenes (оkolo 400 — 325 pred n.l.) chodil po vtedy ešte helénskom meste Sinope[266] cez deň so zažatým lampášom a na rozpačité otázky spoluobčanov: „Prečo cez deň s lampášom?“, — оn jednoducho odpovedaclass="underline" „Hľadám človeka…“ A toto je treba chápať v tom zmysle, že on uprostred nich nenachádzal nikoho, kto by zodpovedal jeho predstavám o tom, akými majú byť ľudia[267]. No čo konkrétne Diogenés rozumel pod dokonalým človekom? A kto pochopil hoc aj nie jeho, ale objektívny význam ním postavenej otázky a nevyhnutnosť svojim ozmysleným životom dať na ňu odpoveď?