Druhá okolnosť je spojená s tým, že Koncepcia spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave v jej Bohom predurčenej podobe slúži na zjednotenie ľudí. No «samo sebou» sa to rozumie u rozličných skupín a podskupín, tvoriacich spoločnosť, je rôzne. Preto všetky materiály KSB v ich výklade VP SSSR nielen obsahujú nejaké osobité poznatky alebo v nových materiáloch sa ohlasujú zamlčania, ktoré boli v skôr zverejnených materiáloch, ale hlavne otvárajú prístupy k chápaniu KSB na základe sa to «samo sebou» rozumie, ktoré v skôr zverejnených materiáloch neboli.
A v súlade s tým, pre jedných ľudí — na základe ich životnej skúsenosti — je ľahšie vytvoriť si subjektívno-obraznú predstavu o Koncepcii života ľudí v Božej dŕžave ako takej na základe „Vody mŕtvej“, a druhým — na základe rozobratia inotajnosti diel А.S. Puškina. Až potom bude pre nich zrozumiteľná „Voda mŕtva“. Naopak druhým: pochopenie „Vody mŕtvej“ odhalí cesty k pochopeniu priameho aj inotajového zmyslu určitých umeleckých diel. To nie je výmysel, ale takisto prax.
Najľahšie to majú tí, ktorých videnie sveta — subjektívno-obrazné predstavy o Živote — už v osnovnom zodpovedá videniu sveta KSB ako takej: zostáva im už len prijať slová, a tým záskať jazyk Koncepcie spoločenskej bezpečnosti. Ťažšie to majú tí, ktorých obrazné predstavy o Živote sú vzdialené od KSB, a preto potrebujú prestavbu morálky[279], videnia sveta a chápania sveta.
Таktiež je potrebné chápať, že u teraz žijúcich generácií v nich dominujúci spôsob «samo sebou» porozumenia Životu sa vyskladával počas ich detstva, dorasteneckého veku, mladosti, t.j. počas približne dvoch desaťročí, a aj dlhšie: «život ži — život sa uč…». Stretnutie sa s materiálmi Koncepcie stavia každého, kto prejaví záujem о to, aby pochopil jej podstatu, pred potrebu v krátkom čase prestavať svoje videnie a chápanie sveta (svetonázor), t.j. zostrojiť nové sa to «samo sebou» rozumie v lehote od niekoľkých dní do niekoľkých rokov. Skutočne— to je veľmi prácna, ťažká a krvopotná práca na sebe samom.
No v ľubovoľnom prípade videnie a chápanie sveta, podmienené mravnosťou samotného človeka, je jeho nezobrateľným vlastníctvom. A rozvoj videnia a chápania sveta, a rovnako tak rozpad, nech by v akých vonkajších podmienkach prebiehali pod vplyvom akých libo faktorov, — to je vec samotného človeka, ktorú za neho nikto nie je schopný spraviť: ani besy, ani anjeli, ani VP SSSR, ani globálni prediktori davo-„elitárnych“ koncepcií. Neschopný preto, lebo na každého človeka túto vec naložil Boh, Ktorý v tejto veci vedie každého, kto nie je lenivý ju robiť a kto sa neprotiví Jeho vedeniu[280].
Preto treba si osvojovať zatiaľ ešte nie «samo sebou» sa rozumejúce chápanie Života v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti v Božej dŕžave, rodiac pritom novú kultúru mnohonárodného ľudstva na Zemi, v ktorej „exoterizmus“, prevyšujúci terajší „ezoterizmus“ VP SSSR, sa stane pre všetkých a každého «samo sebou» sa rozumejúci.
Тéma kultúry reči zaväzuje preskúmať ešte jednu otázku. Jeden a ten istý obsah (zmysel) v ústnej a písomnej reči sa musí prejavovať v rôznych jazykových formách. To je podmienené tým, že ústna reč v prevládajúcej väčšine prípadov sa nachádza v podmienkach, keď hovoriaci i poslucháč (alebo spolubesedník)[281] vytvárajú egregor a algoritmika tohto egregoru a miesto každého z jeho účastníkov v ňom, a obzvlášť — hovoriaceho — určuje najlepší (v zmysle prijatia informácie z reči) variant rozhraničenia «оhlásenia — zamlčania».
А interpretácia toho istého obsahu v písomnej forme pre toho, kto píše, prebieha v inom režime súčinnosti s egregormi a noosférou — vo viac-menej prebiehajúcej izolácii jeho psychiky od osobnej psychiky iných ľudí. No takisto, ako ústna reč v živej komunikácii, aj písomná interpretácia alebo reč pred mikrofónom v procese zvukovej nahrávky predpokladajú určitosť morálne-psychologických typov a charakteru vzdelania tých, komu je takéto posolstvo adresované.
Druhá strana otázky o rozdielnosti jazykových foriem vyjadrenia jedného a toho istého obsahu v ústnej a písomnej reči je podmienená tým, že rytmika ústnej reči a textu sú pomienené rozdielnými objektívnymi faktormi.
Rytmika ústnej reči je podmienená predovšetkým fyziologicky — rytmikou dýchania: dĺžka neprerušenej frázy nemôže byť väčšia, než dĺžka výdychu v procese jej vyslovenia. Ak sa fráza nezmestí do jedného výdychu (nemôže byť vyslovená jedným dychom), tak všetky nasledujúce nádychy v procese jej vyslovenia nesmú v nej vytvárať nezmyselné pauzy a pauzy, trhajúce celistvosť významu.
Rytmika (tvorby)* písomnej reči na základe fonetického písmenového písomníctva[282] v rôznych historických dobách (s objavom pergamenu a papiera) bola podmienená rôznými faktormi: spočiatku — množstvom atramentu, ktoré mohlo pojať pero; s objavom plniacich pier — dĺžkou riadku a schopnosťou zápästia ruky premiestňovať sa pozdĺž riadku bez presunutia lakťa po povrchu stola; s objavom písacích strojov — dĺžkou štandartného riadku (63 — 64 znakov vo väčšine prípadov) a nutnosťou prevodu valca; s objavením počítačov a textových redaktorov — priamo — prakticky ničím z množstva vymenovaných vonkajších faktorov. No podmienenosť rytmiky textu algoritmikou myslenia je zachovaná.
Do objavenia sa počítačov a textových redaktorov rytmika myslenia sa nútene podriaďovala vonkajším faktorom, definujúcim maximálnu dobu trvania jedného úkonu ohľadom tvorby textu: frekvenciu namáčania pera do atramentu alebo prechod k novému riadku, čo vyžadovalo premiestniť list papiera alebo ruku (v rukopisnom písme), alebo presunúť valec písacieho stroja.
Pritom netreba zabúdať, že jak ústna (hovorová)*, tak aj písomná reč sú tvorené subjektom pri určitom type usporiadania psychiky a naviazanosti osoby na rôzne konkrétne egregory, čo môže patrične podmieňovať rytmiku psychickej činnosti, textu a reči. A vlastne tieto psychologické vnútorné faktory sa stávajú dominujúce, ak je text vytváraný pomocou počítača.
Теraz je možné preskúmať otázku o použití v riečisku Koncepcie spoločenskej bezpečnosti cudzojazyčných slov.
Ľudstvo je mnohonárodné a každý národ v globálnom historickom procese ide svojimi cestami. Pritom:
· v určitých aspektoch rozvoja svojej kultúry národ, duplikujúc, sám vytvára to, čo v tom istom čase je vytvárané inými národmi;
· v určitých aspektoch svojej kultúry vytvára niečo, neopakovateľne osobito ho odlišujúce od iných;
· а v určitých aspektoch svojej kultúry zostáva bezplodným.
Pri skúmaní otázky o nerovnomernosti historického rozvoja a svojráznosti národných kultúr treba mať na pamäti, že všetky výdobytky a neprítomnosť akýchkoľvek výdobytkov v každej kultúre odrážajú rôznorodé morálne podmienené potreby ľudí a všetky potreby ľudí a spoločenských inštitúcií sa rozdeľujú na dve skupiny[283]:
· biologicky prípustné demograficky podmienené potreby — zodpovedajú zdravému obrazu života v následnosti pokolení obyvateľstva a biocenóz v regiónoch, kde prebieha život a činnosť ľudí a spoločenstiev. Sú podmienené biológiou druhu Človek rozumný, pohlavno-vekovou štruktúrou obyvateľstva, kultúrou (vrátane podmienenosti kultúry prírodno-geografickými podmienkami) a smerovaním jej rozvoja k č(e)lo-večnosti alebo naspäť k otvorenému otrokárstvu alebo «konzervácii» historicky vyskladavšej sa človekupodobnosti na základe pridania mu nejakých nových foriem, skrývajúcich neľudský charakter civilizácie, no vytvárajúcich zdanie spoločenského progresu;