Vo všeobecnosti pri preskúmaní živé slovo (vyslovené v akustickom frekvenčnom pásme alebo vyslovené človekom «v duchu, v mysli» v jeho subjektívnom vnútornom svete, t.j. na osnove nemechanických neakustických kmitavých procesov, vlastných duchu — biopoľu človeka) dokáže vplývať prostredníctvom kaskád rôznorodých prírodných a technogénnych vyžarovaní na všetko, čo existuje v Stavbe Sveta.
A tento pohľad na jazyk — predpokladajúci existenciu Boha, akt tvorenia Stavby Sveta a Všedržiteľnosť ako proces života Stavby Sveta — je v úplnom súlade s predstavami adeistickej materialistickej vedy, ktorej sú známe také javy, ako vyžarovanie, rezonancia, autokmitanie, koherencia, a ktorých existencia, zatvárajúc oči, uznáva zmysluplný počiatok výlučne človeku, nezamýšľajúc sa pri tom nad podstatou Človeka a zmyslom Života[40]. Tento pohľad na jazyk vo svojej podstate je Bohopočiatočným, no napriek názoru mnohých on prináša slobodu a pre jeho vtelenie sa do Života oslobodzuje rozum z pre neho vytvorenej klietky, na ktorú si аdeisti (jak materialisti, tak aj idealisti)[41] zvykli.
1.3. «Мágia slovа»: v riečisku Všedržiteľnosti…
Práve silou uvedených objektívnych okolností neboli počas celej histórie z kultúry ľudstva vykorenené rôznorodé učenia o «mágii slova» a o osvojení si tohto umenia vplyvu na tok udalostí v Živote.
Vo svojich najchamtivejších prejavoch oni zachádzajú až do snahy spoznať «tajné, skryté meno Boha» kvôli tomu, aby nad Ním získali moc. А ich druhá strana sa prejavuje v tradíciach, charakteristických v rôznych dobách pre rôzne spoločenstvá, v súlade s ktorými skutočné meno človeka má právo poznať iba on sám a jemu najbližší ľudia, a všetci ostatní môžu poznať človeka iba podľa prezývky[42]. Z vnímania «mágie slova» vyplývajú aj tradície nazývania inotajovými prezývkami tých síl (prírodných objektov a subjektov), ktoré privolávať z tých či oných reálnych alebo domnelých príčin je neželateľné[43].
А v najsvetlejšej a životpotvrdzujúcej podobe takéto učenia žijú v niektorých kúzelných rozprávkach pre deti. A toto je ten prípad, keď rozprávka je nie lžou i nie výmyslom niečoho neprirodzeného, ale presnou narážkou na životne dôležité skutočnosti a odkrytie cesty rozvoja osobnosti a ľudstva celkovo[44].
Možnosť takéhoto vplývania živým vysloveným alebo mysleným slovom je v tej či onej miere schovaná alebo odhalená v závislosti od odpovede na otázky:
· čо konkrétne je treba vybrať ako objekt vplyvu?
· aká kaskáda, stupeň vyžarovania je potrebný na vytvorenie takého vplyvu?
· či sú podriadené vôli – sú v moci konkrétneho subjektu:
> potrebná kaskáda vyžarovania?
> možnosti vytvorenia kaskády vyžarovania alebo nejakých jeho komponentov v prípade ak chýbajú?
> schopnosť naviesť, nasmerovať kaskádu vyžarovania do akcie?
A ak všetko uvedené je priamo alebo nepriamo podriadené vôli človeka, tak jazyk, reč sa skutočne stáva prostriedkom «magického» vplyvu na Svet[45]. A tento prostriedok je, tak či onak, dostupný pre všetkých.
А оsvojenie si takýchto možností je cesta z ekologicky pre celé ľudstvo samovražednej technokratickej civilizácie, v ktorej ľudia sú zajatcami nimi vybudovanej technosféry, do civilizácie biologickej.V nej, stelesňujúc v sebe Vyššie predurčenie existencie Človeka, ľudia, kde každý je Človekom, budú oslobodeníod nutnosti chrániť sa pred biosférou Zeme a pred Kozmom technickými prostriedkami, a budú prebývať v lade-harmónii so Zemou i Kozmom, v lade s Bohom, na osnove kvаlitatívne inej kultúry, ktorú je nevyhnutné vybudovať v terajšej epoche.
Okrem toho, prístup k skúmaniu jazyka z pozície kmitaní a všeobecnej fyziky nevyhnutne privádza k dvom záverom:
· rôzne jazyky sú si vzájomne nie ekvivalentné ako prostriedok vibračno-akustického (vrátane vyžarovania)[46] vplyvu človeka na tok udalostí v Živote kvôli tomu, že v každom z nich sa nachádzajú vlastné súbory zvukov, ktorých možné i nemožné postupnosti-sekvencie sú určené štruktúrnymi zvláštnosťami jazyka (morfológiou — vnútornou štruktúrou slov a zákonmi slovotvorby; gramatikou, určujúcou možné vzájomné väzby slov vo frázach a vzájomné väzby fráz; situačne a kontextovo podmieneným výberom slov vo frázach a usporiadaním fráz);[47]
· sprosté (hrubé) vyjadrovanie, hrešenie a nadávky charakterom svojho vplyvu na tok udalostí i na samotný sproste sa vyjadrujúci subjekt vytvárajú nevyhnutne v každom jazyku, v mnohom izolovanú, oblasť jazyka.
Neprijatie sprostého vyjadrovania i priame jeho zákazy (aj vrátane situácií, keď je človek osamote, len sám so sebou) to nie je nezmyselná požiadavka etikety, ale reakcia spoločnosti na ten objektívny fakt, že sprosté vyjadrovanie je svojim vibro-akustickým (vrátane vyžarovania) vplyvom na Život i na samotného sproste sa vyjadrujúceho skutočne objektívne, jemne povedané, neblahodárne.
S takouto neekvivalentnosťou rôznych jazykov ako prostriedkom vibro-akustického (vrátane vyžarovania) vplyvu na tok udalostí v Živote sú späté rôzne učenia o osobitej úlohe a osobitých možnostiach niektorých jazykov ľudstva[48]. Stúpenci takýchto učení pristupujú k tomu, že budujú (lepšie povedané: prebudovávajú, zhodnocujú) ten či onen pozemský jazyk do rangu Jazyka, ktorým Boh realizoval Tvorenie Stavby Sveta. Takéto prehlásenia sa robia predovšetkým vo vzťahu k ivritu (jazyku Tóry — Starého zákona, biblického ezoterizmu a okultizmu), аrabštine (jazyku Koránu a súfijského ezoterizmu), staroruštine (cirkevnoslovanskej), sanskritu (jazyku Véd), čínskemu a japonskému jazyku[49].
No ak to dáme do vzťahu s predstavami pozemskej vedy o informácii, tak vytvorenie rôznych systémov vo väčšine prípadov vyžaduje predbežné určenie vlastností samotného systému a jeho komponentov v ho objímajúcom, zahŕňajúcom jazyku, ktorý môže byť zaznamenaný v systéme v nezjavnom obraze, a v zjavnom obraze — iba zčasti[50]. A čím je systém zložitejší, tým vyššia je pri jeho vytvorení potreba jazyka, presahujúceho rámec tohto systému.
Avšak v podmienkach davo-„elitarizmu“ s početnou prevahou nečlovečích typov usporiadania psychiky v spoločnosti[51], nech by to čie boli „elitárne“ nároky na zaradenie do rangu «superjazyka» toho či oného jazyka z pomedzi historicky sa vyskladavších, významnosť ktorého by akoby znehodnocovala význam všetkých ostatných, sú životne neopodstatnené a jednoducho hlúpe, pretože pre funkčnosť «mágie živého slova» — uskutočnenia vibračno-akustického vplyvu (vrátane vyžarovania v iných frekvenčných pásmach) — sú objektívne nevyhnutné vyžarovače, а časti vyžarovačov je nositeľom samotný človek — jedinečný a neopakovateľný. To posledné znamená:
Na to, aby k vyžarovaniu došlo, je potrebné, aby nielen bolo navedenie, nasmerovanie voči subjektu alebo objektu, na ktorý je potrebné vplývať vôľou (alebo mimovoľne v algoritmike podvedomého správania), ale je potrebné aby, aj štruktúry vyžarovačov[52]:
· boli dostatočne rozvinuté, aby boli vhodné pre činnosť vo vyskladavších sa podmienkach (inými slovami, objekt predpokladaného vplyvu sa musí nachádzať v hraniciach je dosiahnuteľnosti);