· boli aktívne v zodpovedajúcej časovej perióde, na čo sú nevyhnutné:
> zásobenie ich zodpovedajúcimi druhmi matérie a energie[53];
> informačno-algoritmické zabezpečenie ich fungovania musí byť nielen dostupné, ale musí byť «vsadené» do systému[54];
> subjekt sa musí nachádzať v určitom — cieľom a prostriedkom ich dosiahnutia zodpovedajúcom — type usporiadania psychiky.
Následkom vymenovaných podmienok:
«Kúzelné slová» a «magické jazyky», ovládanie ich slovníka a gramatiky sú zďaleka nie všetkým, čo je potrebné pre ich použitie s cieľom vplývania na tok udalostí.
Subjektívna podmienenosť efektívnosti každého z jazykov ako prostriedku vibro-akustického vplyvu na tok udalostí nie je jednoznačným výsledkom osvojenia si ich slovníka a gramatiky. Je to dôsledkom toho, že efektívna kaskáda potrebných vyžarovačov môže byť zostavená z rôznych elementov, оrganizovaných na rôznych materiálnych nosičoch (jak hmotných, tak aj poľových), rôzne nastavených. V súlade s tým subjektívna schopnosť vplývať na tok udalostí je v mnohom nezávislá na tom ktorom konkrétnom jazyku[55].
Všetky tieto okolnosti robia v mnohom škodným alebo bezpredmetným skúmanie niektorých otázok poznania jazyka, ak je to odtrhnuté od nositeľov jazyka, majúcich osobné špecifikum mravnosti a organizácie psychiky. Na druhej strane, aj odpovede na mnohé otázky psychológie v každom konkrétnom prípade môžu byť podmienené jazykom (jazykmi), ktorý používa skúmaný subjekt, i jeho osobnou kultúrou reči[56].
No «mágia slova» je len jednou z funkcií jazyka. Avšak je nerozdeliteľne spätá s inými funkciami jazyka v živote spoločnosti i každého človeka. A v závislosti od toho, ako ľudia používajú jazyk v týchto funkciách (t.j. mimo «mágie slova» bezprostredne), — sa jazyk v jeho historickom rozvoji mení tak, že objektívne možnosti vibro-akustického (vrátane vyžarovania) vplyvu pomocou neho na tok udalostí v Živote buď narastajú, alebo sa strácajú.
1.4. Staroruský a súčasný ruský jazyk
V tlači prebleskli správy o výskume prostriedkami súčasnej vedy vplyvu staroruského (cirkevno-slovanského) a súčasného ruského jazyka na životné prostredie. Podľa týchto správ, staroruský jazyk je pozoruhodne blahodárny svojím vplyvom na životné prostredie. Jeho vibro-akustickým (vrátane vyžarovania) vplyvom hynú choroboplodné baktérie, harmonizujú sa časti biopolí organizmov rastlín, zvierat, ľudí a biocenóz. А súčasný ruský jazyk značne zaostáva v týchto ukazovateľoch za staroruským.
Samozrejme, takéto správy možno bezmyšlienkovite zaradiť k cirkevnej samoreklame. Čitateľ môže tak postupovať. No aj v takomto prípade musí uznať, že súčasný ruský jazyk je primitívnejší než staroruský[57].
Zo súčasného ruského jazyka zmizli mnohé jazykové konštrukcie, napríklad vokatív (5. pád. – oslovenie) sa zachoval len v rudimentárnych formách vzývania «Bože», «Pane», аle zo života rečové zvraty «kňazu», «оtče» zmizli[58]; je doň zavedená nezmyselná orthografia (pravopis)*, ktorej porušením je, napríklad, nami prijaté písanie slov «безсмысленный», «безсознательный», «безпричинный» a pod. (v súčasnom ruskom pravopise sa zaviedla namiesto predpony „без“ predpona „беc“ (bez – bes). (Pritom v staroslovienčine aj staroruštine má slovo bes význam: ďas, diabol, pričom bes je aj koreňom slov besnenie-besnota-besný...)*
Аzbuka (abeceda)* staroruského jazyka obsahovala väčší počet znakov-písmen. V jeho azbuke — takzvanej «cyrilike» je 43 písmen, a v súčasnej abecede iba 33.[59] No ak v staroveku boli písmená «И, и» aj «I, i», tak teraz zostalo iba jedno «И, и». To je ukazovateľ toho, že v starej (pôvodnej) ústnej reči existovali aj dva rôzne zvuky, ktoré sa následne prestali rozlišovať sluchom a potreba dvoch písmen odpadla. То isté sa týka aj dvojice «Е, е» a «ѣ»». Je dôvod sa domnievať, že aj «Ъ, ъ», nám známy ako «nemý znak», v dávnoveku nebol «nemým», аle nejako znel. «Оnemejúc», оn následne silou tradície sa zachoval počas mnohých vekov v písme, zakončujúc každé slovo, končiace sa na spoluhlásku. Pre každý prípad v «cyrilike» má názov nie nemý: «Ъ, ъ» sa v nej nazýva «Ер» (Jer), neodlišujúc sa svojou «nemotou» od ostatnej azbuky.
Okrem toho, ak písmeno Vsejasvetnej gramotnosti (Vse-ja-svet-nej t.j. Vše-mi-vysvetľujúcej gramotnosti)*[60] bolo v staroveku aj svojho druhu hieroglyfom, ktorý okrem svojej základnej funkcie (byť obrazom — výrazovým prostriedkom nejakého «kvanta prvozmyslu» a prostriedkom realizácie «mágie textu a prvoobrazného radu») doplňujúco k tomu prijal funkciu označenia tej či onej fonémy («elementárneho zvuku»), tak hieroglyfický zmysel komponentov dávnej azbuky, a spolu s ním aj spektrum vnútorného zmyslu každého zo slov, je v súčastnosti väčšine ľudí nedostupný.
То jest, pri všeobecne dostupnom ozmyslenom porovnaní staroruského a súčasného ruského jazyka mnohé hovorí o tom, že staroruský jazyk mal oveľa mocnejšie vyjadrovacie možnosti, než súčasný ruský, а jeho vibro-akustický vplyv vrátane vyžarovania, оbertónov[61], vyšších a nižších harmoník[62] skutočne nie je taký, ako u súčasného ruského jazyka.
No staroruský, stanúc sa pracovným jazykom biblickej cirkvi, prišedšej na Ruskú zem, tokom času prestal byť živým jazykom národa. Národ hovorí a píše jazykom, ktorý zostavom slov, morfológiou a gramatikou sa v mnohom líši od staroruského. A toto vedie k otázke:
Prečo národ v živote prešiel od jazyka, efektívnejšieho v zmysle vyjadriteľnosti a «mágie slova», k jazyku menej efektívnemu?
Všetky odpovede na túto otázku môžu byť v podstate detailizáciou jednej z dvoch celkových odpovedí na ňu:
· Cirkevnej:
> Národ nedokázal zachovávať Cirkvou mu danú pravdu-istinu-skutočnosť, nedokázal sa v nej udržať, a za tento hriech národa Boh odviedol národ od jazyka istinnej-skutočnej viery.
V podstate variant odpovede na postavenú otázku v duchu ruskej „pravoslávnej“ cirkvi značí, že ak cirkev zachováva pravdu-istinu-skutočnosť v písmach a bohoslužbách v jazyku, ktorý sa teraz nazýva «cirkevnoslovanským», tak odvedúc národ od jazyka cirkvi, samotný Boh skrýva pravdu-istinu-skutočnosť pred novými pokoleniami národa. Тo jest, odpoveď na otázku o zmene jazyka života národa v cirkevnom zmysle je hlúpy a vo svojej podstate bohorúhačský, nakoľko Boh v nej vystupuje ako nesporný odporca rozšírenia Pravdy-Istiny v národe.
· Vnútorného prediktora SSSR v nami rozvíjanej Koncepcii spoločenskej bezpečnosti (KSB):
> Biblická cirkev rozširovala v staroruskom jazyku lož a potupu Boha, ľudí, a národ sa stotožnil s touto lžou, neodporoval jej, nevyvrátil ju[63]. Preto Boh odviedol národ od nepravednou (Pravdy sa nedržiacou) cirkvou uzurpuvoaného jazyka preto, aby národ vyjadril Pravdu-Istinu-Skutočnosť v jazyku, oslobodenom od vlády lživej cirkvi a zlomyseľnej cirkevnej doktríny, protivnej Najvyššiemu Zámeru.
> Sprosté vyjadrovanie sa v národe stalo všedným a obvyklým, а nekarhaným javom a udržiava sa v tejto kvalite stáročia. Stanúc sa takmer základom jazykovej kultúry celých sociálnych vrstiev, vlečie za sebou v Živote i zmenu jazyka (jeho fonetiky, morfológie gramatiky a pod.) smerom k strate sily «mágie slova» i vyjadriteľnosti reči;