Ak by tomu nebolo tak, tak v ruskom jazyku by boli nemožné také názvy literárnych diel, ako „Slovo o pluku Igorovom“[81], „Slovo o Zákone a Požehnaní“[82], аle existovali by len «poviedky» (“Poviedka dávnych liet“) a rôzne povesti. Т.j. samotné názvy ústnych a písomných «žánrov» v rečovej a písomnej kultúre starovekej Rusi poukazovali na určitý rozdiel «slov» — na jednej strane[83] a na strane druhej — «poviedok»[84] a rôznych iných bájí a povestí.
«Poviedky» a rôzne povesti —pri ich prechode od jedného človeka k druhému — umožňujú variabilnosť zmyslu, vnútornej rytmiky, objavenie sa určitých fragmentov, ktoré predchádzajú sprvoti sa vyskladavší text alebo v ňom pokračujú, umožňujú zahrnutie do vyskladavšieho sa textu predtým mu nevlastných tém (v zmysle osvetlenia otázok) a zmyslových аspektov a pod. Т.j. «poviedku» alebo «povesť» možno iným ľuďom prerozprávať «svojimi slovami», vytvoriac vlastné poradie slov, vo vlastnom emocionálne-zmyslovom nastrojení psychickej činnosti.
Na rozdiel od nich «slovo», majúc PODĽA URČENIA nejakú vnútornú osobitú štruktúru (objímajúcu «morfológiu» vo vzťahu k morfológii «slov-slabík»[85] — registračných jednotiek, predstavených vo výkladovom slovníku), môže byť zamenené iba iným «slovom» na tú istú rovnakú tému, ktoré musí byť zreteľne vyslovené alebo napísané od začiatku do konca nanovo, v inom poradí «slov-slabík» (jedno- alebo dvojkorenných slov; pritom koreň slova je nositeľom bázového (základného) zmyslu). Aj keď nové «slovo» pritom môže v sebe zahŕňať nejaké fragmenty «predošlého vydania», predsa len všetky takéto zahrnutia musia byť v súlade s vnútornou štruktúrou nového «slovа». А pretože vnútorná štruktúra nového «slova» musí vnikať do takéhoto začlenenia, to ak tieto začlenenia svojim predurčením nemusia byť presnými citátmi – оni nevyhnutne musia byť v niečom zmenené vo vzťahu k tomu textu, z ktorého sú zobraté, kvôli stotožneniu ich vnútornej štruktúry s ju objímajúcou štruktúrou nového «slova» ako celku.
То jеst:
«Slovo» — to je osobitý jav v jazyku, ktorého konkrétnym prípadom sú jednotky evidenčného súpisu výkladových slovníkov, obsahujúce jeden alebo zriedkavo dva slovné korene — nosiče «zmyslových jednotiek», ktoré sú nedeliteľné.
«Slovо» ako «žáner» ústnej alebo písomnej tvorby, majúc vnútornú rytmiku, nesúcu určitú «hudbu (melódiu a overtóny) reči» alebo architektúru usporiadania písmen-оbrazov[86], je v mnohom podobné hudobným dielam v tom zmysle, že: je ho možné vnímať ako celok a v predaní iným reprodukovať natoľko presne, nakoľko to umožňuje vládnutie vlastnou pamäťou. A v súlade s tým, posudzovať zmysel diela ústnej alebo písomnej rečovej tvorby, patriacej dо žánru «slova», nevypočujúc alebo neprečítajúc si ho úplne od začiatku do konca — znamená upadať do sebaklamu.
No ak máme prerozprávať «slovo» «vlastnými slovami-slabikami» v inom poradí, tak toto sa stáva nemožným: buď človek zmĺkne preto, že sám nedokáže vytvoriť vlastné «usporiadanie slov-slabík»[87]; alebo «slovо» stráca jemu vlastnú počiatočnú autorsky originálnu konkrétnosť zmyslu následkom zmeny usporiadania «slov-slabík» tým, kto sa ho pokúša „interpretovať“, vytvárajúc vlastné usporiadanie «slov-slabík»; alebo sa rozpadne na viac či menej jasne vyjadrený nezmysel presne tak, ako sa rozpadá na neharmonické zvuky hudba, ak sa ju pokúšajú zahrať tí, ktorí nemajú hudobný sluch, kto neovláda hudobný nástroj na požadovanej úrovni, ten ktorého hudobná pamäť je slabá, alebo kto nedokázal pochopiť hudobné dielo iného človeka ako celok.
Pre človeka, majúceho zmysel-cit pre jazyk, táto osobitosť «slova» ako žánru rečovej tvorby, podmienená prítomnosťou v «slove» osobitej vnútornej rytmiky, melodičnosti a overtónov, je výrazná rovnako tak, ako je výrazný rozdiel medzi hudbou a šumom pre človeka, majúceho hudobný sluch a minimálnu úroveň hudobnej kultúry ak aj nie skladateľa a interpreta, tak aspoň poslucháča.
Avšak, ak zmysel-cit pre jazyk nie je rozvinutý, tak všetko vyššie napísané o osobitosti «slova» ako «žánru» ústnej alebo písomnej rečovej tvorby je nezmyslom, ktorý objektívne v živote nemá miesto, ešte horšie — je to zámerné táranie, ktorému VP SSSR pridal náučno-vedecký obraz[88] kvôli tomu, aby „vedecky“ zdôvodnene povýšil svoje texty na úroveň kánonickej dogmy, ktorá je určená na to, aby si podmanila ľudí a ktorú zmeniť v čomkoľvek je „ťažkým zločinom“.
Oponovať prívržencom takýchto názorov je beznádejnou vecou, no už F.I.Tjutčev v roku 1836 o takýchto ľuďoch napísaclass="underline"
Aj toto je takisto príkladom «slova» ako rečového žánru v skôr uvedenom zmysle, no je to dielčí prípad «slova» — slovo veršované, v ktorom vnútorná rytmika, melodičnosť a overtóny «slova» ležia otvorene na povrchu textu. Vo všeobecnom prípade to môže byť aj nie tak a pre ich vyjavenie je potrebné text podrobiť analýze prostriedkami matematickej štatistiky a jeho zvučanie — аkustickej spektrálnej analýze.
No ľudia aj bez vedeckého a mystického zdôvodnenia sú schopní pozdvihnúť na úroveň dogmy všetko, čo je výhodné pre tých, ktorí im vládnu alebo ašpirujú na takúto moc, kvôli tomu, aby im (ľuďom) v riečisku Zámeru navrhovaný trud[89] a zodpovednosť preložili na iných. Тá okolnosť, že zbaviac sa starostí a zodpovednosti v riečisku Zámeru, dostanú jarmo a ich „život“ i smrť prestanú byť slobodné a budú prebiehať v oblasti Božieho dopustenia, kedy iní budú vo vzťahu k nim všetko-si-dovoľovať, — о tom sa oni nezamýšľajú, povyšujúc čokoľvek na úroveň dogiem, ktoré porušiť je najťažším zločinom v očiach majiteľov dogiem a ostatných otrokov tých istých dogiem.
Avšak, ak text alebo ústna reč obsahuje v sebe rytmiku, melódiu, overtóny, tak toto je objektívna dannosť, ktorá takisto sa určitým spôsobom objektívne prejavuje v Živote, aj keď plynie pomimo zmyslov, vnímania a vedomia mnohých. Preto na úroveň «slova» nie je možné povýšiť ústnu reč alebo text (ako celok alebo niektoré ich fragmenty), ak v nich niet vnútornej štruktúrnej rytmiky, melódie, overtónov. No ak reč (text) objektívne «slovom» je, takpomocou subjektívnej osobnej kultúry reči autora «slova» sa v ňom dosahuje najvyššia možná (jednoznačná alebo mnohoznačná) konkrétnosť zmyslu, ktorý vnútorná štruktúra slova chráni najlepším možným spôsobom pred zvrátením.