A tak podľa ukazovateľov rozvoja nadnárodných spoločenských inštitútov Západná civilizácia zaostáva za Ruskou civilizáciou o 400 rokov, nakoľko založenie Európskej únie, ktorá dala začiatok vzniku nadnárodnej štátnosti s jednotným kreditno-finančným systémom a legislatívou, so spoločným systémom vzdelávacích a iných štandardov atď., je zopakovaním toho, čo bolo v Rusku začaté ešte v časoch Ivana Hrozného.
A kvôli tejto objektívno-historickej civilizačnej odlišnosti je filozofia (a najmä – politická filozofia), zrodená na ideáloch a životnej skúsenosti národov-štátov, odsúdená k chybám, keď sa ňou splodené recepty pokúšajú použiť na odhalenie a vyriešenie problémov na Rusi. Príkladom toho bol pokus budovania socializmu na ideovom základe «mraksizmu»[90]. Príkladom toho boli aj liberálne reformy v postsovietskej RosSiónii.
A z odlišností zmyslu života regionálnych civilizácii Západu a Ruska, pramenia široko známe slová F.I.Tjutčeva (básnika-filozofa, diplomata), ktorí získal vzdelanie európskeho charakteru (t.j. západné), pričom svojimi zmyslami a nevedomými úrovňami vyjadroval Ruský duch (obsahujúci idey, nie vždy vyjadriteľné terminológiou západnej vedy): «Rozumom Rusko nepochopíš, / Lakťom bežným nezmeriaš, / Ono má osobité poslanie — / V Rusko možno len veriť». Práve z tohto dôvodu drvivá väčšina hodnotení Ruska a jeho perspektív Západom (ako aj Východom) je nezmyslom, pretože vychádzajú z iných civilizačných ideálov povýšených do bezalternatívneho absolútna.
2.3. Vznik národných kultúr a formovanie hraníc medzi etnikami
Kultúra — to je všetka informácia a algoritmika, ktorá nie je prenášaná z pokolenia na pokolenie v podobe hotovej k použitiu na základe genetického mechanizmu biologického druhu[91]. Kultúra je javom, ktorý je vlastný dostatočne vyspelým biologickým druhom[92], nie len človeku. Osobná kultúra — to je tá časť kultúry spoločnosti, ktorú jedinec prijal za svoju vlastnú + to, čo si vypracoval sám. Modifikácia kultúry v priebehu dejín (jej rozvoj a degradácia) je svojho druhu časový «integrál» z celého súhrnu osobných výtvorov[93] a strát, vrátane strát možností rozvoja. Takýto je pohľad na jav kultúry v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti (KSB).
Predovšetkým treba priznať, že pre vznik osobitej národnej kultúry je potrebné nejaké minimálne teritórium, na ktorom by ľudia mohli žiť stabilne v nadväznosti pokolení, formujúc svoju kultúrnu jednotu a vytvárajúc osobitosť jak kultúry, tak aj svojej biologicko-genetickej jednotnosti, čo si vyžaduje prítomnosť troch vzájomne prepojených podmienok:
1. Sústredenie obyvateľstva na tomto teritóriu v počte dostačujúcom na reprodukciu geneticky zdravých pokolení[94].
2. Možnosť (známa obyvateľstvu) vedenia na tomto teritóriu určitej hospodárskej činnosti v režime plnej ekonomickej sebestačnosti alebo blízkej k tomuto režimu.
3. Okrem toho je nutné, aby príliv kultúrne odlišného obyvateľstva do oblasti vzniku spomínanej národnej kultúry bol zanedbateľný vzhľadom na počet obyvateľstva stabilne žijúceho v danej oblasti, pretože v opačnom prípade kultúra prisťahovalcov a «tranzitujúcich» bude schopná nahradiť svojbytnú kultúru domáceho obyvateľstva.
Tieto požiadavky k podmienkam vzniku národov boli v historickej minulosti uspokojované automaticky na úkor prírodno-geografických faktorov. Hrebene hôr, vodné priehrady (rieky, jazerá, moria, oceány), ťažko zdolateľné púšte, rázovitosť krajín (otvárajúca jedny možnosti pre vedenie hospodárskej činnosti a zatvárajúca iné možnosti) — objektívne rozhraničili oblasti prvotného vzniku národných kultúr a v mnohom predurčili smerovanie i hranice svojbytného[95] rozvoja kultúr v príslušných oblastiach[96].
Toto rozhraničenie oblastí nesie objektívny charakter, no pre ľudí nie je stopercentne neprekonateľným. Prekonateľným je v pravdepodobnostno-štatistickom zmysle v každej epoche dejín, a svojbytný rozvoj kultúr v oblastiach vedie k tomu, že pravdepodobnostno-štatistické parametre zdolateľnosti tých-ktorých hraníc rozhraničenia oblastí prvopočiatočného vzniku a následného rozšírenia národných kultúr sa menia v priebehu spoločensko-historického rozvoja.
Avšak prírodno-geografické hranice rozhraničenia oblastí vzniku národných kultúr — to je jedna vec, a medzietnické hranice rozdeľujúce jeden ľud od druhého, ktorých kultúry vznikli a rozvíjajú sa v susedných oblastiach — to je druhá vec.
Čiastočne je to podmienené tým, že niektoré prírodno-geografické hranice, ktoré jestvovali v epoche zrodu našich súčasných národných kultúr, boli v minulosti dejín zotreté hospodárskou činnosťou človeka alebo presunuté oproti svojej pôvodnej polohe pod vplyvom prírodných procesov. Pritom usadlé obyvateľstvo mohlo zostať na svojich zvyčajných miestach pobytu.
Okrem toho, národné kultúry v mnohých prípadoch úspešne realizovali expanziu za hranice oblasti svojho prvotného vzniku. Takáto expanzia kultúr môže prebiehať dvojako:
· buď vo výsledku presťahovania sa nositeľov kultúry do susedných regiónov,
· alebo v dôsledku toho, že sprvoti kultúrne osobité obyvateľstvo za hranicami oblasti vzniku skúmanej kultúry, si začalo z nejakých dôvodov osvojovať kultúru susedov, vo výsledku čoho sa stalo kultúrne identickým so svojimi susedmi, úplne stratiac svoj dovtedajší kultúrny svojráz alebo stanúc sa národnosťou v zostave susedného ľudu.
Z toho dôvodu sa medzietnické hranice nemusia zhodovať s prírodno-geografickými hranicami oblastí prvotného vzniku národných kultúr.
Tam, kde prírodno-geografické hranice rozhraničenia oblastí vzniku národných kultúr nepredstavujú neprekonateľnú prekážku, tam ich ľudia prechádzali osamote, s rodinami, inými skupinami, po čom následne ostávali trvalo žiť za hranicami oblasti vzniku svojej národnej kultúry. Takáto migrácia v niektorých prípadoch mala obojsmerne orientovaný charakter, a v niektorých prípadoch jednosmerný. Preto je reálne, že ak ľudy nie sú rozdelené moriami a oceánmi, tak vo väčšine prípadov majú hranice na súši medzi etnikami štatistický charakter[97], a na teritóriách regiónov tvoria viac-menej široké pásma, v ktorých je obyvateľstvo etnicky zmiešané.
Charakter tohto zmiešania môže byť rôzny. V pásme sformovanej medzietnickej hranice môžu celé stáročia existovať:
· striedavo rozmiestnené[98] monoetnické obce a mestá;
· obce a mestá s etnicky rôznorodým obyvateľstvom, v ktorých niektoré ulice alebo štvrte môžu byť obývané prevažne predstaviteľmi jedného ľudu, a iné zasa prevažne obyvateľmi toho druhého; no môžu existovať aj obce a mestá, v ktorých neexistuje vnútorné etnické rozčlenenie, a príbytky a hospodárske objekty predstaviteľov rôznych ľudov vedľa seba striedavo susedia.
Šírka pásma medzietnickej hranice (ak sa nezhoduje s ťažko priechodnou prírodno-geografickou hranicou rozhraničenia susedných oblastí vzniku národných kultúr) je podmienená osobitosťami kultúr susediacich ľudov: čím menej obsahuje rozdielov v charaktere etických noriem, kulinárstve, vedení hospodárstva atď. — tým môže byť pásmo širšie a o to vyššie v ňom môžu byť štatistické ukazovatele medzietnických sobášov; čím výraznejšie sú menované rozdiely susediacich kultúr a čím silnejšia je intolerantnosť k iným kultúrnym normám — tým je pásmo medzietnického rozhraničenia užšie a o to nižšie sú v ňom ukazovatele medzietnických sobášov; okrem toho, krivka hustoty osídlenia predstaviteľov každého zo susediacich ľudov môže byť asymetrická, t.j. v nejakom smere strmšia, a v opačnom smere miernejšia.