V tomto sa nepriamo prejavilo presvedčenie vyššej byrokracie o tom, že, nachádzajúc sa pri kormidle moci, ona aj tak všetko vie a všetko adekvátne chápe, v dôsledku čoho nepotrebuje ani doplnkové vzdelanie (V.V.Putin v Krasnojarsku v r. 2010 na stretnutí so študentmi univerzity ako odpoveď na položenú otázku zadal svoju otázku: «Myslíte si, že mi chýba vzdelanie?» a študentky, ktoré položili východiskovú otázku, ostali v rozpakoch nevediac, ako odvetiť premiérovi, hoci skutočne: vzdelanie mu chýba — právnické vzdelanie — nie je tým základom, ktorý z riadiaceho hľadiska umožňuje gramotne klásť a riešiť úlohy v riadení štátu), ani to, aby jej vedci niečo vysvetľovali a v čomsi ju usmerňovali behom realizácie praktickej politiky — odhaľovania a riešenia problémov života spoločnosti.
Druhá: po tom, ako na spomenutej Štátnej rade vládnuci byrokrati predviedli svoje nechápanie problematiky vzájomných národných vzťahov, inštitút nevystúpil so žiadnymi vyhláseniami ohľadom toho, že úradnícka byrokracia a poslanecký korpus sú nekompetentní v tejto otázke, v dôsledku čoho je potrebný program na ich osvetu. T.j. vedenie inštitútu sú pätolizači, vyhýbajúci sa občianskej pozícii, hoci jeho riaditeľ — člen Verejného úradu, plniac svoju občiansku povinnosť, bol jednoducho povinný postaviť otázku ohľadom nekompetentnosti štátnych úradníkov v problematike vzájomných národných vzťahov a ich harmonizácie, aj ohľadom nutnosti vykonať príslušný výskum s cieľom realizácie vzdelávacích programov pre úradníkov a poslancov, a taktiež s cieľom zdokonaľovania všeobecného vzdelávania v oblasti sociológie, vrátane vzájomných národných vzťahov, na všetkých úrovniach.
[129] Toto vyhlásenie je neospravedlniteľné pre riaditeľa Inštitútu etnológie a antropológie, ktorý bol povinný ešte v 1990-tych rokoch oboznámiť poslancov, vládu, administráciu prezidenta RF, Médiá a verejnosť o tom, k čomu vedie sociálno-ekonomická a národná politika postsovietskeho režimu. A rozhorčovať sa «ako jeden z prvých» — na to majú morálne právo obyčajní občania, a nie riaditeľ Inštitútu etnológie a antropológie.
[130] T.j. aj za diaspóru, aj za rodný národ žijúci na teritóriu, z ktorého sa prisťahovali. – pozn. prekl.
[131] Podrobnejšie o stave vedy v RF viď analytickú správu VP ZSSR «Ruská akadémia vied proti pseudovede? — „Doktor“: vylieč sa sám...» zo série «O aktuálnej situácii», № 4 (64), r. 2007.
[132] Mimochodom dodáme, že neadekvátnosť koncepcie národno-kultúrnej autonómie preukázal ešte v rokoch 1912 — 1913 J.V.Stalin: v skôr citovanej práci «Marxizmus a národná otázka» je kapitola IV nazvaná «Kultúrno-národná autonómia» (to, že sa to teraz nazýva «národno-kultúrnou autonómiou», na podstate nič nemení). Je zakončená nasledujúcimi slovami:
«Z toho vidno, že kultúrno-národná autonómia národnú otázku nerieši. A nielen to: ešte ju aj vyostruje a komplikuje, vytvárajúc živnú pôdu na zničenie jednoty robotníckeho hnutia, kvôli deleniu robotníkov podľa národnostného príznaku, kvôli zosilneniu treníc medzi nimi.
Taká je úroda národnej autonómie».
No všetko, čo v tomto fragmente J.V.Stalin vzťahuje k robotníckemu hnutiu, platí aj vo vzťahu k mnohonárodnej spoločnosti vcelku. Avšak riaditeľ profilového inštitútu RAV buď nevie, čo bolo napísané bádateľmi tejto problematiky v minulej dobe, alebo nepovažuje za nutné zdôvodniť svoj nesúhlas s nimi, označiac chyby a nepresnosti v ich dielach. Avšak najskôr, on a jemu podobní, len prostituujú a povedečťujú nezmysel, ktorý negramotná a tupá byrokracia uplatňuje v politike.
No dobre, diela J.V.Stalina po XX. zjazde boli pre väčšinu nedostupné. Ale veď aj V.I.Lenin, ktorého diela boli široko dostupné a povinne sa vyučovali v školských kurzoch sociologických disciplín a filozofie, sa staval negatívne k národno-kultúrnej autonómii, charakterizujúc ju slovami: «Základný, principiálny hriech tohto programu je ten, že sa snaží uviesť do života ten najrafinovanejší a najabsolútnejší, do konca dovedený, nacionalizmus. Podstata tohto programu: každý občan sa hlási k tomu či onomu národu, a každý národ tvorí právny celok, s právom núteného zdanenia svojich členov, s národnými parlamentmi (snemovňami), s národnými «štátnymi tajomníkmi» (ministrami) (...) Marxizmus vyzdvihuje namiesto akéhokoľvek nacionalizmu — internacionalizmus, splynutie všetkých národov vo vyššej jednote, ktorá rastie pred našimi očami s každou verstou (dlžk.miera — niečo vyše kilometra*) železnice, s každým medzinárodný trastom, s každým (medzinárodným — svojou ekonomickou činnosťou, a potom aj svojimi ideami, svojimi túžbami) robotníckym zväzom» (viď «Kritické poznámky ohľadom národnej otázky» — V.I.Lenin, PSS, 5. vydanie, zv. 24; internetový zdroj: http://www.mysteriouscountry.ru/wiki/index.php/Ленин_В.И._Полное_собрание_сочинений_Том_24_КРИТИЧЕСКИЕ_ЗАМЕТКИ_ПО_НАЦИОНАЛЬНОМУ_ВОПРОСУ).
Ničmenej, národno-kultúrna autonómia bola, minimálne raz, realizovaná v praxi. O tom, čím je v davo-„elitárnych“ podmienkach pri jej vyvýšení na základný životný princíp kultúrne svojrázneho spoločenstva v inokultúrnom prostredí, viď knihu J.A.Brafmana, «Kniha Kahal» (*Kahal קהל = Židovská obec*) (jeden z hyperlinkov: http://knigkagal.narod.ru/: vo vzťahu k tým, ktorí sa ocitli v jej moci — je to najhrubšia tyrania, zmysel šírenia ktorej nemôže byť pochopený na základe individuálnych či rodinných záujmov; a vo vzťahu k okoliu — permanentná «studená vojna» s nimi s cieľom zotročenia a strpčovania života tým, čo sa protivia.
[133] Do zákona možno zapísať: všetci musia byť sýti, odetí, obutí, mať dôstojný ľudský príbytok atď. — no výsledkom takéhoto druhu tvorby zákonov sa toto želanie neuvedie do života. Na to, aby sa uviedlo do života, je potrebná adekvátna (tomuto želaniu) štátna politika, zahrňujúca v sebe tri zložky: biosférno-ekologickú, demografickú a ekonomickú (zabezpečujúcu prvé dve i seba nevyhnutnými produktmi). A okrem toho je nevyhnutná aj veda, na základe ktorej môže byť vytvorená politika, garantovane uvádzajúca tieto ciele do života.
[134] Zvýraznené kurzívou je hlavným charakteristickým príznakom diaspóry, ktorý ju odlišuje od turistov.
[135] Výnimky z tohto pravidla môžu nastať, ak sa turisti stanú obeťami vojny a živelných pohrôm v nimi navštevovanom regióne, alebo cestujú do krajiny s cieľom zúčastniť sa politických akcií, organizovaných miestnymi aktivistami alebo nadnárodnými politickými silami.
[136] Slovný obrat z interview inštitútu etnológie a antropológie RAV V.A.Tiškova.
[137] Alebo prebieha «sťahovanie» ľudu; alebo ľud postihla katastrofa a rozbieha sa na rôzne strany zo svojej vlasti pod vplyvom rôznych sociálnych či prírodných faktorov.
[138] Tak u niektorých ľudov Severu je normálne, ak sa hosťovi ponúka spať a súložiť s manželkou pána domu: je to spôsob obnovy rodového genofondu pána domu na úkor hosťa pri nízkej hustote populácie a relatívne vysokej frekvencii príbuzenských sobášov. No v iných kultúrach je dožadovanie sa hosťom manželky pána domu najťažšou urážkou so všetkými z tohto faktu vyplývajúcimi následkami.