[139] A kto tento zákon pozná, okrem jeho autora a určitého počtu právnikov?
[140] K tomu navyše afganská diaspóra, ktorá vznikla v dôsledku zrady, najprv režimom M.S.Gorbačova a neskôr B.N.Jeľcina, prorusky naladených politických síl v Afganistane.
[141] V prevažnej väčšine sú to ľudia zabezpečení na vyššej úrovni, než je štandard povestnej «strednej triedy», na úkor exploatácie spodných vrstiev diaspór, ktorých postavenie má blízko k bezprávno-otrockému, a tiež na úkor exploatácie diaspórou miestnej spoločnosti.
[142] Nositelia Ľudského typu režimu psychiky sa zaoberajú prevažne riešením otázok svojho ľudu a preto sa nezvyknú ocitnúť v zostave lumpenizovaných utečencov. O typoch režimov psychiky viď práce VP ZSSR: «Základy sociológie» (1. časť, kapitola 4.7), «Princípy kádrovej politiky: štátu, „antištátu“, spoločenskej iniciatívy», osnovné materiály učebného kurzu «Dostatočne všeobecná teória riadenia», «Od korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v Bohodŕžave» a ďalšie.
[143] M.B.Chodorkovskij «trčí v base» práve preto, že on toto nepochopil a oznámil najvyššiemu rabínovi RF Berelovi Lazarovi, že on sa vníma ako Rus, a že ho záležitosti židovskej diaspóry nezaujímajú.
[144] Napríklad kahalná disciplína židov v minulosti je javom tohto typu. Viď:
· N.S.Leskov, «Židovské kotrmelec-kolégium» (Жидовская кувырколлегия, jeden z hyperlinkov: http://www.gumer.info/bibliotek_Buks/Fiction/Leskov/jid_kuv.php).
· J.A.Brafman, «Kniha kahal» (jeden z hyperlinkov: http://knigkagal.narod.ru/).
[145] Viď napríklad: Shlomo Sand. Kto a ako vynašiel židovský ľud. — M.: EKSMO. 2011 (Viď tiež internetovú publikáciu: http://lib.rus.ec/b/211121/read).
[146] Koncom 19. a začiatkom 20. storočia tvorili židia v Palestíne rádovo 2 % obyvateľstva.
[147] «Achad ha-Am, jeden z významných sionistov, písal po svojej ceste do Palestíny: „Domnievame sa, že všetci Arabi sú divosi, ktorí žijú ako zvieratá a nerozumejú tomu, čo sa okolo nich deje. Je to, však, hlboký omyl“. A ďalej: „A čo v skutočnosti tvoria naši bratia v Palestíne?.. Židia zachádzajú s Arabmi kruto, zbavujú ich zákonných práv, hanobia ich bez akejkoľvek príčiny a dokonca sa chvastajú svojimi činmi. A medzi nami sa nenájde nikto, kto by vystúpil proti tejto odpornej a nebezpečnej tendencii“.
Achad ha-Am odchádzal „na odpočinok“ a, očividne, si mohol na sklonku života dovoliť byť úprimným. Bol dostatočne jasnozrivým, aby predvídal, k akým tragickým výsledkom môžu v konečnom dôsledku priviesť pohŕdanie a nenávisť k pradávnemu obyvateľstvu Palestíny. Každý rok blčiaca intifáda (arab. „povstanie“) je toho dôkazom.
Prorocké slová Achada ha-Ama boli hlasom volajúcim na púšti. Ostatní lídri sionizmu vykonávali politiku „tu a teraz“. „Čo sa týka otázky bezpečnosti — uvažoval Vladimír Žabotinskij, vystupujúc pred Britskou kráľovskou komisiou — či taký národ, ako je ten váš, majúci kolosálnu koloniálnu skúsenosť z minulosti, azda nevie, že kolonizácia nikdy neprebieha hladko, bez konfliktov s obyvateľstvom v regiónoch... legalizujte našu sebaobranu, tak ako to robíte v Keni“.
K židovským oddielom „sebaobrany“ bol prevelený skúsený anglický rozviedčík Orde Charles Wingate. Pred neho bol postavený cieľ — zmeniť tieto oddiely na profesionálne kárne jednotky. Títo bojovníci vyháňali Arabov z oddávna im patriacich území a potláčali vznikajúce ohniská povstaní.
Oddiely Wingate boli vytvorené nielen s cieľom likvidovať partizánsku vojnu (využívajúcu tú istú taktiku), ale aj kvôli ochrane drahocenného impérskeho objektu — irackého ropovodu, ktorého konečným bodom bol prístav Haifa. (...)
Keď v Nemecku rástli represie proti židom, tak v tom istom Berlíne za pomoci nacistov bežal naplno takzvaný Palestínsky úrad, zaoberajúci sa „triedením“ utečencov za bezprostrednej účasti budúceho izraelského premiér-ministra Levi Eshkola (od 1963 do 1969). Jon a David Kimche, autori kníh „Tajné cesty“, svedčia o tom, že palestínski emisári „cestovali do nacistického Nemecka nie kvôli tomu, aby zachraňovali nemeckých židov; brali mladých mužov a ženy, pripravených vycestovať do Palestíny stať sa prvými osadníkmi, zápoliť... bojovať“. Pre mnoho tisíc židov žijúcich v Ríši existovala len cesta buď do tábora, alebo do „preškoľovacieho“ centra a odtiaľ priamo do Palestíny. „V národných židovských kruhoch — písal jeden z náčelníkov nemeckej rozviedky, Hagen, odkazujúc sa na názor Polkesa — sú veľmi spokojní s radikálnou germánskou politikou vo vzťahu k židom, pretože s jej pomocou sa zväčšuje židovské obyvateľstvo v Palestíne, takže v neďalekej budúcnosti bude možné rátať s prevahou židov nad arabmi“.
Angličania sa spamätali až v r. 1939, keď spozorovali, že ich židovskí partneri súčasne hrajú hru s Nemeckom a Amerikou. Ako výchovný prostriedok prijíma Londýn v tom istom roku zákon o prudkom znížení emigrácie židov do Palestíny a zároveň sa usiluje získať si špičku miestneho arabského obyvateľstva pre organizácie zrážok so židovskými kolonistami. „Hagana“ odpovedala spustením teroru, ktorý sa v prvých rokoch vojny prerušil, no v roku 1944 vzplanul s novou silou»
(http://www.specnaz.ru/archive/02_2002/10.htm).
Ďalší premiér-minister Menachem Begin (od 1977 do 1983), laureát Nobelovej ceny mieru (1987), ako hlava ilegálnej židovskej ozbrojenej organizácie «Irgun», sa tiež zúčastnil terorizmu: proti Angličanom, pod ktorých mandátom bola Palestína po prvej svetovej vojne 20. storočia (výbuch hotelu «Kráľ Dávid» v júli 1946), a v masakri Arabov v Deir-Jasine (apríl 1948), ktorý zrealizovali jeho podriadení (oficiálne sa tvrdí, že to bola ich vlastná iniciatíva a nie príkaz M.Begina).
[148] Tieto termíny budú vysvetlené v nasledujúcej kapitole 2.6.
[149] Viď tiež práce VP ZSSR: «Liberalizmus — nepriateľ slobody» (2003) a «Ešte raz: liberalizmus — nepriateľ slobody» (analytická správa zo série «O aktuálnom dianí» № 7 (79), júl 2008). Tu len objasníme tú okolnosť, že historicky sformovaný liberalizmus je ideológiou buržoázie, následkom čoho v živote spoločnosti predpokladá:
· korporatívne všetko-si-dovoľovanie buržoáznej menšiny vo vzťahu k väčšine, čo aj je tou povestnou «liberty», ktorá sa rozprestiera len na buržoáziu, pričom na dostatočne mocnú, ku ktorej sa chýrna «stredná trieda» neráta;
· a akúkoľvek korporatívno-buržoáznu demokraciu, zdanie legitímnosti ktorej pripája účasť obyčajného ľudu vo volebných procedúrach s vopred naprogramovaným výsledkom — a to v dôsledku toho, že buržoázny liberalizmus je konceptuálne bezmocný, a vo voľbách sa účastnia len tie politické sily, ktorým pohlavári masonstva zverili účasť vo verejnej politike.
Preto buržoázna demokracia, ako vyšší prejav buržoázneho liberalizmu, realizuje voči prostému ľudu princíp «hlasuj za koho chceš, aj tak dostaneš... politiku zameranú proti tebe». Tento výsledok, nevyhnutný v podmienkach buržoáznej «demokracie», je dôsledkom toho, že za všetkými stranami v systéme buržoázno-liberálnej plurality stojí: jedna a tá istá sociologická veda, «vybrúsená» na podporu davo-«elitarizmu» vo forme hierarchie peňažného bohatstva; jedno a to isté svetové bankovo-úžernícke spoločenstvo služobníkov finančného náboženstva; jedno a to isté masonstvo, ktoré je nástrojom na vykonávanie globálnej a nadnárodnej politiky; a toto všetko sa deje v riečisku biblickej doktríny zotročenia ľudstva v mene Boha.