[177] V spoločnosti, ktorá v sebe prekonala davo-«elitarizmus», pre ďalej opísané niet miesta.
[178] Tak v priebehu posledných niekoľkých storočí, keď sa gramotnosť stala dostatočne rozšíreným javom v živote takzvaného «kresťanského ľudu», mnohí aspoň raz v živote čítali alebo počuli slová Krista «... musím dobrozvestovať Božie Kráľovstvo, lebo na to som poslaný» (Lukáš 4:43). «Zákon a proroci do Jána; od toho času Božie Kráľovstvo dobrozvestuje sa a každý svojim úsilím vchádza v neho» (Lukáš 16:16).
— No a kde sú plody úsilia toho množstva ľudí, ktorí tieto slová počuli aspoň raz v živote? Ale veď do tohto množstva patria aj tí, čo robili zápočty a skladali skúšky v školách pripravujúcich duchovenstvo takzvaných «kresťanských cirkví»: títo vynaložili hŕbu úsilia, aby presvedčili ostatných v tom, že presvedčenie o možnosti uviesť do života zmysel týchto slov je heréza (jej presný názov v latinčine je millenarizmus, v gréčtine chiliazmus), nezlučiteľná s pravým vierovyznaním kresťanstva...
[179] Definícia sociologického termínu «dav» V.G.Belinským: «skupina ľudí žijúcich podľa tradície a uvažujúcich podľa autority».
[180] No presne takisto aj uprostred «revolucionárov» možno objaviť:
· «istinných revolucionárov» a reorganizátorov, nezištne pracujúcich na uvedenie Idey do života spoločnosti,
· aj vypočítavých exploatátorov Ideí, ktorí nenašli priestor na realizáciu svojho koristníctva v predchádzajúcom spoločenskom zriadení.
Podrobnejšie o Ideách a ich korporatívnej exploatácii v koristných cieľoch si možno prečítať v materiáloch KSB, viď prácu «Od korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v Bohodŕžave».
[181] K nim možno zaradiť kultúry: židovskú, anglosaskú, čínsku, japonskú.
[182] Toto nemusí byť nutne revolučnosť «ľavicového» zamerania, môže ísť aj o revolučnosť «pravicovú»: príkladom toho sú B.E.Nemcov, M.M.Kasjanov, I.M.Chakamada a rad ďalších domácich liberálov-buržujov.
[183] Na to, že v sebe nesú tendenciu k splodeniu nacizmu alebo internacizmu so všetkými negatívnymi dôsledkami, najprv pre okolitých ľudí, a potom aj pre samotných nacistov a internacistov, netreba zabúdať.
[184] Pritom «elita» židovských diaspór väčšiny krajín sveta podporila hitlerizmus v Nemecku, riešiac tak svoje nie menej nepravdoverné úlohy globálnych rozmerov.
Schicklgruberovčina — «hitlerizmus» — bol vedomým výtvorom politiky majiteľov nadštátnych bankových kruhov, ktorí použili Hitlera v realizácii ich geopolitického programu práve takýmito metódami, pretože od momentu publikácie «Mein Kampf» mu preukazovali štedrú finančnú podporu, prirodzene bez jej zverejňovania. T.j. vo svetovom bankovom spoločenstve na Hitlera hľadeli ako na „svojho človeka“.
V tejto súvislosti treba ešte raz spomenúť, že v USA boli zverejnené materiály kedysi tajného vyšetrovania, uskutočneného na príkaz kancelára do-anschlussovského Rakúska Dolfussa, zavraždeného behom pokusu o prohitlerovský štátny prevrat. Vo výsledku tohto vyšetrovania bol vyhotovený tajný dokument, ktorý dokazoval, že Maria Anna Schicklgruberová (babka Hitlera) otehotnela počas pobytu vo Viedni, ako slúžka v dome baróna Rothschielda (viď knihu Ralpha Eppersona «Neviditeľná ruka. Úvod do pohľadu na Históriu ako na sprisahanie», kap. 24).
[185] Charakteristickú epizódu opisuje S.J.Witte (1949 — 1915) vo svojich pamätiach.
«V prvých rokoch môjho ministerstva pri Imperátorovi Alexandrovi III., sa ma Panovník raz spýtaclass="underline" „Je pravda, že stojíte za židmi?“ Povedal som Jeho Veličenstvu, že je pre mňa ťažké odpovedať na túto otázku, a poprosil som Panovníka aby mi dovolil dať Mu otázku ako odpoveď na túto. Keď som dostal povolenie, spýtal som sa Panovníka, či môže On potopiť všetkých ruských židov v Čiernom mori. Ak môže, tak chápem takéto riešenie otázky, ale ak nemôže, tak jediné riešenie židovskej otázky spočíva v tom, aby im bola daná možnosť žiť, a to je možné len pri postupnom odstraňovaní špeciálnych zákonov vytvorených pre židov, pretože, koniec koncov, neexistuje iné riešenie židovskej otázky, než poskytnutie židom rovnoprávnosti s ostatnými poddanými Panovníka.
Jeho Veličenstvo mi na to nič neodvetil a zostal ku mne zhovievavý a veril mi do posledného dňa svojho života. Nešťastný deň pre Rusko...» (S.J.Witte. Pamäti. zv. 2. — Skif Alex. 1994. — str. 188, 189).
Avšak jeden z vodcov sionizmu konca 19. — začiatku 20. storočia, skôr spomínaný T.Herzl, ktorý dal definíciu národa, vychádzajúcu z apriórne povinnej potreby existencie nepriateľa — vo svojich denníkoch opisuje pozíciu S.J.Witte úplne inak:
«Ja <...> som priateľom židov.
(Pomyslel som si v duchu: a čo potom hovoria nepriatelia?!)
— Ťažko sa zastať židov — pokračoval on — a neriskovať pritom podozrenie z úplatku. No ja sa s tým nestotožňujem. Mám dosť odvahy. Okrem toho, moja reputácia slušného človeka je natoľko pevná, že sa nemám čoho báť. Ale nerozhodní ľudia a karieristi ľahko prepadnú vplyvu a nenávidia židov. Za posledný čas pribudla ďalšia vážna vec: účasť židov v podvratných hnutiach. V čase keď zo 136 miliónov celkového obyvateľstva krajiny tvoria židia len 7 miliónov, v podvratných stranách tvoria 50 percent.
— Čím si to vysvetľujete, vaša jasnosť?
— Podľa mňa v tom nesie vinu naša vláda. Židov príliš utláčajú. Neraz som hovoril nebohému cárovi Alexandrovi III: «Vaše veličenstvo, ak možno utopiť 6 či 7 miliónov židov v Čiernom mori, tak s tým absolútne súhlasím, no ak to nie je možné, tak im treba dať možnosť žiť». Tohto názoru sa držím dodnes. Som proti ďalšiemu utláčaniu» (http://www.rulit.me/br/?b=56330&p=3; stretnutie T.Herzla a S.J.Witte sa udiala v r. 1903).
V druhom variante prekladu do ruštiny vyzerá posledný odsek ešte urážlivejšie: «Domnievam sa, za to môže naša vláda. Až príliš moc tlačí na židov. Často som to hovorieval, v Bohu odpočívajúcemu, imperátorovi Alexandrovi III: „Vaše Veličenstvo, ak by bolo možné utopiť šesť alebo sedem miliónov ľudí v Čiernom mori, bol by som za to celou dušou. No keďže to nie je možné, treba im vytvoriť určité podmienky pre život“. Takýto bol môj uhol pohľadu a ten sa nezmenil. Som protivníkom nových prenasledovaní a ďalšieho útlaku» (Genadij Kaganov. Prorok vo fraku. Ruská misia Theodora Herzla — «Paradox Herzla»: http://www.heblit.org/0txt/genkapf.html).
Dodáme, že v druhom manželstve sa S.J.Witte oženil s židovkou. Okrem toho, S.J.Witte bol majstrom intrigy, veľmi dobre si bol vedomý vplyvu médií na politiku (viď jeho pamäti o uzatvorení mierovej dohody s Japonskom v r. 1905), no nebol žiadnym utáraným idiotom, aby sa takto znemožnil. T.j. ak by sa skutočne pridržiaval názoru o prospešnosti genocídy židov pre Rusko, tak by o tom nikdy nepovedal T.Herzlovi. Preto z toho, ako sa v sionistickej tradícii uskutočňuje interpretácia jeho postoja k «židovskej otázke», možno pochopiť, že «antisemiti» — to nie sú tí, ktorí nemajú radi židov, ale tí, koho nemajú radi samotní «istinní židia»...
[186] Očividne tento uhol pohľadu najjasnejšie vyjadril znamenitý, dnes nezaslúžene zabudnutý, vojensko-morský ruský činiteľ — admirál Nikolaj Karlovič Krabbe (1814 — 1876), morský minister od r. 1860 do konca svojho života. Pod jeho vedením prebehla obroda námorníctva po druhej svetovej vojne 19. storočia (tzv. «krymskej» vojne). Na výčitky, že je Nemcom, Krabbe namietaclass="underline" «Nuž, aký som ja Nemec? Môj otec bol čistokrvný Fín, matka Moldavanka, ja sám som sa narodil v Tbilisi, v jeho arménskej časti, no pokrstený som pravoslávne... Takže, som rodený ruský človek!» (http://www.pobedaspb.ru/voswmoi_morsko.html). Aj ohľadom uvedomenia si jeho príslušnosti k civilizačnej jednote mnohonárodnej Rusi je vyjadrenie N.K.Krabbe absolútne adekvátne — o to viac, že on ho potvrdil svojou činnosťou behom celej doby svojej služby Rusku v námorníctve.