«V r. 1991 V.N.Zemskov zverejnil v časopise «Socis» údaje dôkladne preštudovaných archívov: od r. 1921 do 1. februára 1954 bolo dohromady za kontrarevolučné zločiny odsúdených — 3 777 380 ľudí, z toho k trestu smrti — 642 980 vrátane, k pobytu v táboroch a väzeniach na 25 rokov a menej — 2 369 220, na vyhnanstvo a vyhostenie — 765 180 ľudí. Za 20 rokov ich nikto nepoprel.
Ďalej sa uvádza obšírna štatistika a jej ohodnotenie:
«Po prvé, nič také neprirodzené a «strašné» v počte obyvateľov GULAGu a ďalších miest odňatia slobody v ZSSR niet: neodlišuje sa od početnosti v nápravných zariadeniach iných krajín. Takto bolo v 1930-tych rokoch v priemere 583 väzňov v prepočte na 100 000 obyvateľov.
V rokoch 1992 až 2002 bolo v prepočte na 100 000 obyvateľov súčasnej RF napočítaných 647 väzňov, a v USA — 626.
Treba ešte zobrať na vedomie, že v 1930-tych rokoch v ZSSR, podľa rozprávania očitých svedkov, väčšia časť zločincov sedela za mrežami, a v súčasnej RF podľa všetkých príznakov presne naopak — väčšia časť zločincov sa prechádza na slobode. Toto, mimochodom, potvrdzuje aj štatistika zločinov. V r. 1940 pri počte obyvateľstva 193 miliónov ľudí bolo v ZSSR 6549 vrážd, a v r. 2005 v RF pri počte obyvateľov 145 miliónov ľudí bolo vrážd takmer 5 krát viac — 30 800 (nerátajúc 17 tis. ľudí, ktorí zomreli pri automobilových katastrofách).
Po druhé, údaje prvej tabuľky vyvracajú názory, masovo rozšírené medzi antikomunistami, že v GULAGu prevládali politickí väzni: v 1930-tych rokoch ich počet nedosahoval ani tretinu väzňov. Politickí väzni v miestach odňatia slobody začali prevládať až v rokoch 1946 a 1947, keď do táborov začali postupovať odsúdení vlasovci, banderovci, «lesní bratia», vlastizradcovia a ďalšie nečisté sily (k nej patrí aj hlavná autorita liberálov v otázke represií — A.I.Solženicin, ktorý fakticky zbehol z frontu do GULAGu. (*kde bola úmrtnosť neporovnateľne nižšia, než na fronte*) — Naše doplnenie v citáte: viď analytickú správu VP ZSSR «Príznaky hranice epoch» zo série «O aktuálnom dianí», № 8 (80), august 2008, 1. kapitola «Na smrť Solženicina»).
Vcelku vzaté, za obdobie sovietskej moci (podľa údajov z r. 1955) vo všetkých miestach odňatia slobody ZSSR prebývalo 9,5 mil. väzňov; z nich, ako už bolo spomenuté, bolo odsúdených na základe politických motívov 2,37 mil. ľudí, čo tvorí 25 % z celkového počtu uväznených».
Táto štatistika neznamená, že v ZSSR neboli žiadne neopodstatnené represie a ich nevinné obete. Tie boli, no podstata tej epochy nie je v nich, hoci pre mnohé obete a ich príbuzných je podstata epochy práve v ich trápení.
[209] «Najvyššia výplata bola zaznamenaná v administrácii prezidenta RF. Podľa údajov Štatistického úradu RF, zamestnanci Kremľa zarábajú v priemere 86,1 tis. rubľov mesačne. Za administráciou prezidenta nasleduje Účtovná komora (*Счётная палата*), kde je priemerný zárobok 76,5 tis. (…)
Priemerný mesačný navýšený zárobok občianskych zamestnancov vo federálnych štátnych orgánoch v prvom kvartály roku 2011 tvoril 45,7 tis. rubľov (101,8 % oproti prvému kvartálu 2010). V 62 federálnych ministerstvách, službách, agentúrach (87 % z ich celkového počtu) úroveň priemerného mesačného zárobku občianskych zamestnancov bola nižšia, než priemerná mzda ekonomiky mesta Moskva (49,2 tis. rubľov). Približne tretina ministerstiev, služieb, agentúr mali priemerný mesačný zárobok nižší, než bola úroveň prvého kvartálu roku 2010 (priemerne podľa ekonomiky Moskvy vyrástol o 11,6 %).
T.j. ak zahrnieme infláciu, tak oficiálne výplaty úradníkov sa v priemere znížili. V Štatistickom úrade RF spresňujú, že výplaty sa znížili nielen v reálnom, ale aj v nominálnom vyjadrení takmer u tretiny všetkých ministerstiev a úradov.
V administratíve vlády priemerný zárobok občianskych zamestnancov v prvom kvartály tvoril 67,9 tis. rubľov, v Rade Federácie — 54,3 tis. rubľov, v Štátnej Dume — 38,5 tis. rubľov. Najmenší priemerný zárobok medzi ministerstvami v prvom kvartáli 2011 malo Ministerstvo Obrany — 27,9 tis. rubľov.
Vo federálnych orgánoch súdnej moci a prokuratúry priemerný mesačný zárobok občianskych zamestnancov tvoriclass="underline" na Ústavnom súde 68,0 tis. rubľov, na Najvyššom súde 55,9 tis. rubľov, na Vyššom arbitrážnom súde 47,3 tis. rubľov, na Generálnej prokuratúre 35,5 tis. rubľov, Vyšetrovacej komisii RF 34,8 tis. rubľov.
Podľa údajov Štatistického úradu RF sa federálny úradník v priemere ukázal byť chudobnejší než Moskovčan. V rovnakom čase, keď sa úradníkom priemerné mesačné výplaty znižovali, Moskovčanom rástli, dodáva Štatistický úrad. Jednako, bieda úradníkom aj tak nehrozí. V desiatke federálnych úradov sa výplaty v prvom kvartáli zvýšili naraz o 20 — 40 % rok čo rok. Okrem toho, dodávajú experti: okrem oficiálnych výplat mnohí úradníci dostávajú peniaze načierno a disponujú privilégiami» (http://www.newsru.com/russia/26may2011/zarplata.html). — Porovnajte to so štatistikou o zárobkoch obyvateľstva, uvedenou v 1. kapitole v poznámke pod čiarou.
[210] Gulagy boli zároveň väznicami a pracovnými tábormi. A nieto demokratickej krajiny, ktorá by nemala svoje väznice a väzňov dokonca v mierových časoch, kde počet odsúdených je štatistickým javom každého režimu. USA má vo svojich väzniciach milióny väzňov, a určite ich nemožno nazývať „nevinnými obeťami Obamu“. O to prísnejšie je to v predvojnovom a vojnovom období, keď je dôležité aby sa národ zjednotil pod jediným velením proti nepriateľovi, vtedy sa mnohé spoločensky nežiaduce javy posudzujú prísnejšie a je to v záujme prežitia štátu čeliaceho hrozbe. – pozn. prekl.
[211] Vo volebných bulletinoch bol iba jeden kandidát, a prípady nevybratia jediných kandidátov, ak sa aj diali, tak zostali neznámymi (v rámci vnútornej demokracie strany, zväzu mládeže, odborov — také prípady boli a boli zriedkavé, no nie ojedinelé; pomerne často urobili škrt v ďalšej kariére tých, komu bola odoprená dôvera). No bezalternatívne voľby — neboli prejavom zlovôle J.V.Stalina, ale pozíciou straníckej nomenklatúrnej byrokracie, ktorej J.V.Stalin nemohol čeliť v tejto otázke. Spočiatku projekty bulletinov vo volebnom systéme, predpísanom Ústavou ZSSR r. 1936, predpokladali uplatniteľnosť niekoľkých kandidátov «neotrasiteľného bloku komunistov a nestraníkov» (viď A.Sabov. «Hrozba Stalina». — «Komsomolská pravda», 05.11.2002: http://kp.ru/daily/22669/21762/, a tiež pokračovanie — 6, 12-14, 16, 19-21 novembra 2002).
[212] S výnimkou tých, kto prešiel pracovať do permanentne fungujúcich orgánov Sovietov, v ktorých personál dostával výplatu, tak ako aj všetci pracujúci, a úroveň tejto výplaty neprekračovala najvyššie mzdy za prácu v národnom hospodárstve a vede (Hoci toto sa netýkalo najvyšších funkcionárov KSSS a štátnosti, ktorí žili v «komunizme» pre seba a svoju rodinu).
[213] To sa týka aj sudcov-žoldákov, aj daniarov-žoldákov atď. predstavitelia moci s oficiálnymi príjmami, mnohonásobne prevyšujúcimi príjmy väčšiny v reálnom sektore ekonomiky.
[214] V r. 2010 medzi poslancami Štátnej dumy najviac zo všetkých «zarobil» Boris Zubickij — niečo vyše 1,9 miliardy rubľov; najmenej zo všetkých — Jelena Lapšina (tkáčka z Ivanova, ktorej v r. 2007 pripadol poslanecký mandát V.V.Putina), jej ročný príjem bol 194 000 rubľov (16 166 rubľov aj nejaké kopejky mesačne). Rozdiel v príjme 10 000-násobný. (http://www.kp.ru/daily/25685/890222/).