Začiatkom 1980-tych rokov rádovo 40 % rodín v ZSSR nemalo vkladné knižky. No vďaka tomuto prostriedku legalizácie súkromného kapitálu rádovo 90 % všetkých vkladov bolo sústredených na menej ako 3 % vkladných knižiek, a väčšia časť z týchto 3 % knižiek boli na doručiteľa. Keď OBChSS odhalil nejakého ilegálneho sovietskeho milionára, tak okrem zlata a ďalších hmotných cenností u neho zvyčajne našli celú «bibliotéku» vkladných knižiek na doručiteľa, na ktorých celková suma občas presiahla aj niekoľko miliónov rubľov (zatiaľ čo väčšina obyvateľstva v prvej polovici 1960-tych rokov zarábala do 100 rubľov, a v 1970-tych do 140 rubľov). Majitelia týchto peňazí boli práve tou sociálnou skupinou, ktorá si najviac zo všetkých želala znovunastolenie kapitalizmu v ZSSR, a až potom sa k nim pripojili «spolupracovníci» prvej vlny.
[255] Všetko, čo J.V.Stalin povedal v tomto odseku, je korektné: neurčitosť cieľov vylučuje možnosť riadenia. Všetko je v plnom súlade s DVTR, hoci je to vyjadrené v terminológii marxizmu a konkrétne vo vzťahu k úlohe riadenia národného hospodárstva podľa plnej funkcie riadenia.
Avšak problém spočíval v tom, že hoci v učebniciach politekonómie socializmu v ZSSR sa niekoľko desaťročí nachádzali slová «zákon systematického a proporcionálneho rozvoja», no učebnice neposkytovali nič k tomu, aby sa tieto slová v chápaní čitateľov spájali s medziodvetvovými bilanciami, dajakou metodológiou plánovania a praxou štátneho riadenia hospodárstva krajiny. Táto osobitosť sovietskeho vzdelávania v oblasti politekonómie bola jedným z faktorov zabezpečujúcich nekontrolovateľnosť politiky stranícko-sovietskeho režimu spoločnosťou a nekompetentnosť väčšiny predstaviteľov samotného režimu vo veci riadenia národného hospodárstva, financií a zahranično-ekonomickej činnosti.
[256] Viď tiež analytickú správu VP ZSSR r. 2010 «Organizačno-technologický prístup k makroekonomickým systémom — kľúč k úspechu ekonomického a celokultúrneho rozvoja spoločnosti».
[257] Pritom otázka ohľadom metrologickej nekonzistentnosti pracovnej teórie hodnoty, ležiacej v základe politickej ekonómie marxizmu, pred marxistami nevstala: t.j. zatiaľ čo pracovné náklady na hĺbenie výkopov kopáčmi môžu byť ocenené v «človeko-hodinách», tak ako v «človeko-hodinách» oceniť pracovné náklady za dokázanie teorémy v matematike alebo za vytvorenie teórie v ľubovoľnej vednej oblasti? — veď jednému na to, aby dokázal teorému (napríklad Pytagorovu vetu), je treba niekoľko minút, a niekto iný to nedokáže bez vonkajšej nápovede ani za dlhé desaťročia svojho života. A tým skorej, ako si poradiť s pracovnými nákladmi v umení, nehovoriac už o tom, že kvalita umeleckých diel nepodlieha štandardizácii nomenklatúrnej evidencie, pretože dva automobily konkrétnej značky — to je jeden výtvor inžinierskeho umenia, avšak dva plnohodnotné automobily;
Mona Lisa, La Gioconda je unikátna, ale jej reprodukcie a kópie nemajú plnosť kvality originálu; niekoľko kópií filmu je stále rovnakým filmom, a nie niekoľko nových; «Čierny štvorec» je pre jedných vynikajúce alegoricko-filozofické výtvarné dielo, a pre druhých jedným z mnohých artefaktov, ktorý patrí do múzea dejín psychiatrie, nie do galérie.
A vzhľadom na nechápanie problematiky zabezpečenia metrologickej konzistentnosti riadenia nevstala u nich ani otázka ohľadom zachovania v podmienkach komunizmu kreditno-finančného systému ako nástroja makroekonomického riadenia a štatistickej evidencie preferencií spotrebiteľov, podmienených subjektivizmom nepodliehajúcim štandardizácii na základe nejakej nomenklatúry. Táto problematika je objasnená v monografii: M.V.Veličko, V.V.Jefimov, G.M.Imanov — Ekonomika a noosféra. Vedecko-metodologické osnovy štátneho riadenia sociálno-ekonomického rozvoja v podmienkach globalizácie. Noosférny (eticko-ekologický) prístup. — SPb: «ANO Smoľnyj inštitút». 2012. (Internetové vydanie tejto práce viď na hyperlinku: http://m3ra.ru/2012/06/22/economy-noosphere/; http://www.vodaspb.ru/russian/razdel_another_ekn.html).
[258] No na riešenie problémov «postupne, ako budú prichádzať» sa takýto človeku podobní tvorovia zakaždým javia byť nespôsobilí, pretože na úspešné vyriešenie je potrebné vždy zavčasu odhaľovať zrejúce problémy a vytvárať predpoklady a prostriedky na ich riešenie.
[259] No existovala jedna výnimka. Špeciálne v po-stalinskom období — narastalo napätie vo vzťahoch medzi komunisticky orientovanou spoločnosťou a stranícko-štátnou «nomenklatúrou», ktorá po vražde J.V.Stalina nastavila kurz na znovuobnovenie kapitalizmu. Aby ventilovali tento proces, neutralizovali ho a dodali sociokultúrnej dynamike želanú orientáciu, tak od druhej polovice 1960-tych rokov za podpory KGB a tajných služieb USA sa rozbehlo disidentské hnutie utáranej inteligencie liberálno-buržoázneho razenia. A takto sa prokomunistická opozícia byrokratickej nomenklatúre v rôznych vrstvách spoločnosti «profylaktovala» tým istým KGB natoľko rýchlo a tvrdo, že sa nedokázala sformovať do ako-tak organizovaného ideovo-etického prúdu v KSSS.
[260] Má sa na mysli ten, kto si osvojil Ľudský typ režimu psychiky; kto dospel nielen telom ale aj psychikou; kto sa stal Človekom nielen na základe príslušnosti k druhu Homo Sapiens, ale aj úsilím rozvíjať vlastnú psychiku a umožnil jej dospieť (t.j. naplniť jej geneticky prednastavený potenciál). – pozn. prekl.
[261] Pre informáciu: všetci, ktorí sa zúčastňovali pozlacovania kupol chrámu sv. Izáka v Petrohrade (okolo 60 ľudí: http://www.spbin.ru/encyclopedia/temples/isaac.htm) čoskoro zomreli v dôsledku otravy ortuťovými výparmi, neoddeliteľnej zložky technológie zlátenia tých čias. T.j. chrám sv. Izáka je tiež chrámom, ktorý stojí na krvi, hoci tento fakt je už zabudnutý aj štátom, aj RPC, aj turistickými sprievodcami.
[262] V 19. storočí jedným z mála, kto priamo poukázal na tento aspekt života «elity» Ruského impéria a karhal ho, obsažne ukazujúc na škodu, ktorú tento jav spôsobuje rozvoju spoločnosti, bol N.V.Gogoľ: viď «Vybrané miesta z korešpondencie s priateľmi». No «múdra» «elita», ako vždy, nevypočula «božieho blázna»...
[263] V mnohom práve kvôli F.Engelsovi, ktorý vysmial E.Duhringa za to, že ten vyjadril nasledovný názor: «Ľudské potreby ako také majú svoju prirodzenú zákonitosť, a ich rastu sú vytýčené známe hranice; dočasne prekračovať tieto hranice môže len neprirodzená zvrátenosť, aj to len do tých čias, kým v dôsledku toho nebude nasledovať znechutenie, presýtenie životom, nemohúcnosť, sociálne mrzáctvo a, nakoniec, spásna smrť...» (Anti-Duhring, 2. diel, 5. hlava). F.Engels to nazval «najhrubšími vulgaritami» a tým samotným zavrhol nutnosť rozdelenia spektra ľudských potrieb na demograficky podmienené a degradačno-parazitické ako východiskový bod rozvíjania politekonomickej teórie celkovo, a socializmu i komunizmu obzvlášť.
[264] Prípad ľudí, ktorí sa dokážu nielen poučiť z vlastného nešťastia a chýb, ale neskôr tieto vedomosti neeticky použiť čisto vo svoj prospech, na úkor ostatných. Lenže vedomosti nesmú byť predmetom osobného vlastníctva a už vôbec nie predmetom obohacovania sa na úkor druhých. Je to pokušenie a skúška charakteru. – pozn. prekl.