[371] Je to nevyhnutý výsledok podriadenia židovsko-judejskej kultúry počas mnohých storočí starozákonnému prikázaniu: «Nedávaj na úrok svojmu bratovi ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi dávaj na úrok, aby pán boh tvoj ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» — Deuteronómium, 23:19, 20.
[372] Fakticky touto vetou, v plnom súlade s realitou dejín, K.Marx tvrdí, že židia nie sú národ, nakoľko k slovu národnosť pridáva prívlastok «chimérická», ktorý znamená «mýtická, reálne neexistujúca». Židovstvo je nepochybne komunitou ľudí, avšak charakterizuje sa nie tým súborom príznakov, ktorými sa charakterizujú všetky národy (viď kapitoly 2.1, 2.2).
[373] A odkiaľ a ako vznikajú v živote spoločností práve také zákony? — do verejného preskúmania tejto problematiky sa K.Marx nepustil.
[374] «Jezuitizmus» — idióm pochádzajúci z názvu katolíckeho rádu jezuitov (rád «Srdca Ježišovho»), charakterom svojich vzťahov so spoločnosťou je politickou mafióznou zakonšpirovanou organizáciou. V histórii sa jezuiti zviditeľnili svojim intrigánstvom, farizejstvom, pokryteckosťou a cynizmom. Na tomto základe sa vytvoril idióm (ustálené slovné spojenie používané v prenesenom význame), označujúci rozdielne mravné a etické štandardy vo vzťahu k sebe, «svojim» a «cudzím» — okoliu.
[375] Vo vzťahu k historicky sformovanému kresťanstvu je táto charakteristika správna: je náboženskou vetvou internacizmu — «už nie je ani Grék, ani Žid» (list Kolosanom, 3:11), nakoľko prikázanie Krista «Zákon a proroci do Jána; od tohto času Kráľovstvo Božie dobro_zvestuje_sa a každý doň úsilím vchádza» (Lukáš, 16:16) — bolo odvrhnuté ako heréza.
[376] Viď práce VP ZSSR «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty» a «Základy sociológie» (1. časť).
[377] Viď prácu VP ZSSR «Smutné dedičstvo Atlantídy. Trockizmus, to je „včera“, no určite nie „zajtra“».
[378] Vraj, židia boli tou najutláčanejšou časťou obyvateľstva Ruského impéria (s čím po prečítaní «Knihy kahal» J.A.Brafmana a «Židovského kotrmelec-kolégia» N.S.Leskova (http://www.litra.ru/fullwork/get/woid/00111611240332652558/) treba súhlasiť), a preto uprostred nich bolo najväčšie percento profesionálnych revolucionárov; a po revolúcii židovské pracujúce masy, predtým utláčané, podporili Sovietsku vládu, ktorá ich oslobodila od útlaku, a to prirodzene priviedlo k tomu, že židia sa stali mnohonásobne nadmerne zastúpení v ZSSR v orgánoch vlády a v «prestížnych» sférach činnosti, o to viac, že prakticky celé židovské obyvateľstvo vedelo čítať a písať, a predstavitelia robotníkov iných národností boli vo svojej väčšine negramotní, kvôli čomu nemohli pracovať v orgánoch štátnej moci.
Pritom «významný činiteľ» revolúcie J.Larin pomlčal o tom, že revolúcie r. 1917 sa začali sériou provokácií, organizovaných židovskými internacistami a zameranými na to, aby dôstojnícky korpus armády a flotily, ako aj úradníci, videli v revolúcii svojho nepriateľa — neľútostného a krutého, ktorý ich odsúdil k smrti z jemu známych príčin, kvôli čomu s ním nie je možné sa dohodnúť na garanciách života, a ktorého — aby bolo možné prežiť — treba poraziť v nekompromisnej vojne. O jednej z takýchto provokácií viď pamäti Garaľda Karloviča Grafa «Krv dôstojníkov», ktoré uvádzajú svedectvo veliteľa pancierovej lode «Andrej Pervozvannyj» G.O.Gadda o sérii vrážd dôstojníkov na Baltickej flotile, organizovanej internacistami začiatkom marca 1917. Boli publikované v časopise «Slovo», № 8, r. 1990, str. 22 — 25; viď aj: http://www.fedy-diary.ru/?page_id=6201 (s niektorými skráteniami sú skopírované v prácach VP ZSSR «Trockizmus-„leninizmus“ preberá „moc“» — «Rozhermetizácia», hlava 5, § 8 a v analytickej správe r. 2000 «Výmena názorov» — odpoveď VP ZSSR na list chopjorských kozákov). Zabíjali nielen tých dôstojníkov, ktorí skutočne stihli za roky služby «zmoriť» mužstvo bitkami a inou šikanou; zabíjali jednoducho preto, že ľudia mali na pleciach výložky. Vraždy prebiehali aj na lodiach, aj na pozíciách vojenských jednotiek, aj v uliciach miest. No stalo sa to možným len vďaka platnosti aj dnes kultového princípu «armáda stojí mimo politiku».
Uvedieme svedectvo G.O.Gadda o organizátoroch tejto vražednej kampane, ktorá napokon popudila dôstojnícky korpus do nekompromisnej kontrarevolučnej antisovietskej činnosti a k emigrácii:
«Len výrazne neskôr, celkom náhodne, jeden z popredných boľševických činiteľov, žid Špicberg, v rozhovore s niekoľkými morskými dôstojníkmi vrhol svetlo na túto drámu.
Celkom otvorene oznámil, že vraždy boli organizované boľševikmi v mene revolúcie. Boli nútení sa k tomuto uchýliť, pretože sa nepotvrdili ich kalkulácie ohľadom toho, že pre ťažké životné podmienky, režim a správanie dôstojníkov, štátny prevrat automaticky vyvolá aj masaker dôstojníkov. Špicberg hovoriclass="underline" „prešli dva, tri dni od začiatku prevratu, a Baltická flotila, schopne riadená svojim Veliacim admirálom Nepeninom, zostávala stále v kľude. Vtedy za účelom prehĺbenia revolúcie bolo potrebné, kým nebolo ešte neskoro, oddeliť námorníkov od dôstojníkov a vykopať medzi nimi neprekonateľnú priepasť nenávisti a nedôvery. Kvôli tomu bol zabitý admirál Nepenin a ďalší dôstojníci. Vytvárala sa priepasť, nebolo viac schopného veliteľa, dôstojníci na námorníkov už hľadeli ako na vrahov, a námorníci sa báli pomsty dôstojníkov v prípade reakcie...“
Špicberg mal pravdu. Nezabudneme na tieto dni, na tie vraždy. No zodpovednosť za ne sme položili nie na zblbnutých námorníkov, ale na osnovateľov a vodcov revolúcie.
Tie vraždy boli hrozné. No ešte hroznejšie bolo to, že tieto vraždy neboli nikým odsúdené. Vari si spoločnosť osobitne žiadala ich vyšetrovanie, vari ich rázne odsúdila?... Mimochodom, o čom sa vôbec máme baviť, keď samotný vojensko-morský minister novej vlády Gučkov schválil vyznamenanie Georgievským krížom poddôstojníka záložného bataliónu Volyňského pluku Kirpičnikova za to, že zabil veliteľa svojho bataliónu...
Svojho času páni Kerenskí, Gučkoví, Ľvoví, Miľjukoví atď. udelili amnestiu všetkým takýmto vrahom a tým nielen prikryli vraždy v mene revolúcie, ale ich aj uzákonili po prevrate. Tým na seba vzali krv preliatu nájomnými vrahmi, ktorí boli poslaní «vykopať priepasť», tým si zaslúžili večné prekliatie aj od príbuzných týchto obetí, aj od celého Ruska».
Tieto vraždy neboli organizované boľševikmi, ale revolucionármi-internacistami. Viď aj R.M.Meľnikov. „Vojnová loď «Andrej Pervozvannyj» 1906 — 1925“. — Hlava 26. «Svetlá na sťažňoch» (http://www.navylib.su/ships/bkm-andrey-pervozvanny/26.htm).
A dejinná pravda, ktorá sa dnes ponecháva zabudnutiu, spočíva v tom, že v organizácii revolúcií r. 1917 dominovala internacistická zložka, a jedným z cieľov internacistickej revolučnej politiky bolo — nepustiť samostatne mysliace národné riadiace kádre, ktoré získali na ten čas dobré vzdelanie, k porevolučnej štátnej a hospodárskej moci. A kvôli tomu ich bolo treba vyprovokovať k nekompromisnej antirevolučnej činnosti. Všetko v plnom súlade s doktrínou «Deuteronómium-Izaiáš» a vyjadreniami bláznivých a zbesilých rabínov o zmysle života nežidov — o tom ale až ďalej...