[418]http://www.rusprav.ru/2004/new/10.htm.
[419] Viď Exodus, 17:8 — 16.
[420] Monopol na vedomosti je monopolom na moc (*vládu, riadenie*). «Vedomosti vo svojej podstate znamenajú moc (vládnuť)» (Francis Bacon) — moc (vládnuť), a nie sila, ako to mnohí vnímali z názvu časopisu «Vedomosti znamenajú silu».
[421] Teória Ch.Darvinav jej zvulgarizovanej podobe prišla nesmierne vhod na propagandu starozávetno-talmudického rasizmu medzi tými, ktorí odmietajú historickú realitu sion-parazitizmu usilujúceho o svetovú nadvládu.
[422] Islam uznával, okrem Mohameda, aj ďalších prorokov, ako napr.: Adama, Noeho, Abraháma, Mojžiša a Ježiša Krista.
[423] Azda sa autori uvedeného akademického textu stali natoľko bezočivými vo svojej vedeckej samoľúbosti, že sa o jednej z kultúr civilizácie odvážili písať, bez toho aby sa oboznámili s textom, na základe ktorého vznikla? — tomu sa nedá uveriť: Klebetili vedome, vediac o čo ide, plniac tak «sociálnu objednávku» majiteľov a pohlavárov biblicko-marxistického projektu zotročenia ľudstva.
[424] Okrem toho, v Koráne sa opakovane hovorí o tom, že darovať slobodu veriacim spomedzi otrokov a otrokýň je bohumilé dielo. Právo toto sa stalo spôsobom rozširovania islamu v prvých desaťročiach jeho existencie. Napríklad, Ali (bratranec a zať proroka Mohameda) skupoval otrokov, učil ich islamu, a po roku, keď sa presvedčil, že uverili Bohu a ovládajú vierouku, ich púšťal na slobodu, vybaviac ich prostriedkami k existencii. Mnohí sa vracali do vlasti a stali sa učiteľmi islamu.
[425] T.j. vina Nemcov, ktorí prijali Hitlera ako führera, je väčšia, než vina samotného Hitlera.
(*Vina nie je čosi absolútne, čo potrebuje rozhrešenie od Boha. Naopak, pochopenie svojich chýb nabáda jednotlivca k lepšiemu chápaniu pravdovernosti, k pravdovernejšiemu správaniu už počas života. A chápanie viny iných pomáha tiež k predchádzaniu podobným situáciám. Netreba sa chlácholiť, že sme len nevinnou obeťou agresora, a nie my sa máme snažiť niečo zmeniť: takýto postoj psychologicky prenáša aktivitu na druhých, na autority, ktoré sú akože povinné naviesť poriadok. Ak prijmeme svoj podiel na nešťastnej situácii, to nás psychologicky zaväzuje, aby sme cítili povinnosť hľadať riešenie my, aby impulz zmeny prichádzal od nás, zdola od obyčajných ľudí... Aby sme nečakali na Godota!*)
[426] Blúznenia o celosvetovom kalifáte.
[427] T.j. miesto skutočného Božieho slova, ktoré by ich oslobodzovalo, sa nechali obťažkať výmyslami majiteľov a tvorcov judaizmu, ktoré vláčia na chrbte ako skrotený osol. – pozn. prekl.
[428] V SR sa na podobnom princípe kultivuje beztrestnosť Rómov, za ktorých sa schovávajú tí, ktorí sú pre spoločnosť reálne oveľa nebezpečnejší... – pozn. prekl.
[429] Na túto tému viď:
· J.B.Pranaitis «Kresťan v Talmude židovskom alebo tajomstvá rabínskeho učenia o kresťanoch», SPb, r. 1911: (http://kob.in.ua/boock/recommended/%D0%A5%D1%80%D0%B8%D1%81%D1%82%D0%B8%D0%B0%D0%BD%D0%B8%D0%BD%20%D0%B2%20%D0%A2%D0%B0%D0%BB%D0%BC%D1%83%D0%B4%D0%B5.rar);
· «Mravná teológia židov-talmudistov» (preklad z nemčiny od protojereja A.Kovaľnickogo: SPb, r. 1898: http://www.paraklit.org/aktual/Nravstvennostj-talmudistov.htm);
· http://kiberbob2000.livejournal.com/831083.html.
[430] Reč tu ide o tvrdení, podľa ktorého v judaizme existujú tajné totalitné sekty, praktizujúce rituálne vraždy detí inovercov s cieľom získania ich krvi a jej použitia v iných rituáloch judejského kultu vierovyznania. Toto obvinenie predstavitelia židovsko-judejských diaspór, rímsko-katolícka a pravoslávna cirkev označujú za ohováranie a odmietajú, preto ho nazývajú «krvavým očiernením». Jednako, ten mravno-etický postoj, aký zastávajú rabíni, ako vyššie citovaní Ovadia Jozef a Dov Lior, Zinovij Kogan, nedovoľuje čestne uveriť, ako nespornej pravde, vyhláseniam o lživosti «krvavého očiernenia» vo všetkých prípadoch (bez výnimky) takýchto obvinení.
Koho táto téma zaujíma, môže si pozrieť «Knihu mnícha Neofita» (http://ambulaev.narod.ru/Neofit.doc) a knihu Vladimíra Ivanoviča Daľja «Šetrenie o zabíjaní židmi kresťanských nemluvniat a používaní ich krvi» (http://www.rus-sky.com/history/library/dal.htm). Prvýkrát bola natlačená v r. 1844 s nákladom menej ako 20 exemplárov pre členov cárskej rodiny a úzky kruh vyšších úradníkov na príkaz ministra vnútra Ruského impéria. Od začiatku 20. storočia bola niekoľko krát vydaná nanovo. Kniha je zasvätená oficiálnemu vyšetrovaniu takzvaného «Veližského prípadu», ktoré prebiehalo v rokoch 1823 — 1835 (Veliž je názov mesta v Smolenskej oblasti na rieke Západná Dvina): vyšetrovanie vraždy Fjodora Jemeljanova — 3,5 ročného syna vojačky. A nikto nikdy preukázateľne nespochybnil hodnovernosť v nej napísaného ohľadne konkrétneho «Veližského prípadu». O existencií tejto knihy V.I.Dalja, milovníci citovania a karhania černosotnenských vydaní začiatku 20. storočia radšej jednoducho mlčia, a zdalo by sa — čo môže byť jednoduchšie, než ju preanalyzovať a vyvrátiť. Okrem informácií týkajúcich sa vyšetrovania «Veližského prípadu», V.I.Daľj uvádza aj údaje kroník o iných prípadoch, ktoré boli súčasníkmi prijaté práve ako rituálne vraždy židmi kresťanských detí. Do čias internetu menovanú knihu V.I.Daľja jednoducho likvidovali a zamlčovali.
Viď tiež polemiku okolo vraždy Andrjušu Juščinského — «prípad Beilis» (v rokoch 1911 — 1913), neutíchajúcu počas celého storočia. Dokonca ak by «prípad Beilis» bol skutočne sfalšovaný (v tom zmysle, že klasický zločin niektoré zainteresované politické sily predstavili spoločnosti ako rituálnu vraždu židom pravoslávneho chlapca) a podarilo by sa to jednoznačne dokázať, tak ani to by nevyvrátilo napísané V.I.Daljom o vyšetrovaní «Veližského prípadu».
Okrem toho, takéto obvinenia sú vznášane aj v dnešných dňoch. Viď, napríklad, O.Larin. «Rituálna vražda v Sevastopole» (r. 1911): http://via-midgard.info/10533-ritualnoe-ubijstvo-detej-v-sevastopole.html.
Viď tiež článok «Krvavé očierňovanie židov» (Кровавый навет на евреев) vo Wikipédii. Hoci v tomto článku sa vyhlasuje «krvavé očiernenie» za lživé, predsa len sa uvádza:
«V roku 2006 Ariel Toaff — profesor izraelskej Bar-Ilanovej univerzity, špecializujúci sa na stredoveké židovské dejiny, etnický žid a syn hlavného rabína Rímu, vydal knihu «Krvavá Pascha. Európski židia a rituálne vraždy» (Pasque di sangue. Ebrei d’Europa e omicidi rituali), v ktorej sa tvrdí, že v Stredovekom Taliansku mohla existovať judejská sekta používajúca pri rituáloch prášok z krvi. Podľa jeho slov, «uprostred občiny aškenázi v tom čase existovali extrémistické skupiny, ktoré boli schopné páchať takéto činy a ospravedlňovať ich».