Pritom kultúra diaspóry môže mať určité odlišnosti (vrátane mravno-etického charakteru) od národnej (alebo náboženskej) kultúry, ktorá ju splodila. Je to podmienené tým, že diaspóru vytvárajú ľudia, ktorí opúšťajú oblasť vzniku a dominovania svojej kultúry. Obyčajne zvyknú tvoriť menšinu a opúšťajú oblasť vzniku a dominovania svojej národnej (alebo náboženskej) kultúry v dôsledku toho, že ich mravy a psychika sa odlišujú od mravov a psychiky tých, ktorí zostávajú v oblasti[137].
Okrem toho, v cudzom kultúrnom prostredí spoločnosti, kde žije diaspóra, sa stretávajú s javmi, akých niet v ich rodnom kultúrnom prostredí, a taktiež aj s javmi, ktoré sa v ich rodnej kultúre interpretujú a hodnotia ináč — až do diametrálne opačných hodnotení a interpretácií podstatou rovnakých skutkov. Táto okolnosť znamená, že správanie predstaviteľa diaspóry v súlade s niektorými normami jeho rodnej kultúry môže byť predstaviteľmi dominujúcej kultúry regiónu hodnotené ako provokatívne alebo jednoducho urážajúce[138]; a naopak, normy dominujúcej kultúry v regióne môžu byť predstaviteľmi diaspóry vnímané ako výzva alebo urážka. A tieto okolnosti sa pri absencii náležitej politiky môžu stať predpokladom k eskalácii medzinárodného konfliktu z ničoho.
Vo sfére politického života spoločnosti povedané znamená, že vo vzťahu k diaspóram a ich vzájomným vzťahom so spoločnosťou ich pobytu sa môžu používať len slová, ktoré majú spoločný koreň so slovami „žiaduce“ a „nežiaduce“. A uvedenie do života toho, čo je žiaduce, a vykorenenie toho, čo je nežiaduce vo vzájomných vzťahoch diaspór a prostredia v ktorom žijú — nie je možné na základe heslovitých výziev (typu «poďme žiť družne!») a administratívneho diktátu (na spôsob zákona «o národno-kultúrnych autonómiách»[139]): vyžaduje si to cieľavedomú zmenu kultúry jak diaspór, tak aj kultúry prevládajúceho v regióne obyvateľstva v súlade s konkrétnymi politickými cieľmi. A prostriedky administratívno-právneho charakteru v takomto druhu štátnej politiky môžu hrať len pomocnú úlohu (napríklad slova typu «musia», «nemusia», «sú povinní», «nie sú povinní» sú neadekvátne vo vzťahu k diaspóram celkovo, sú ale adekvátne vo vzťahu ku konkrétnym jednotlivým predstaviteľom diaspór a domáceho obyvateľstva v náležitých situáciách).
Vznik diaspór v dejinách má mnohovariantný charakter.
Varianty nezapríčinené problémami.
· Behom medzinárodnej kultúrnej výmeny a pracovnej spolupráce predstavitelia nejakej kultúry vyrážajú za prácou zo svojej vlasti v počte dostatočnom k tomu, aby vytvorili diaspóru v oblasti dominovania inej kultúry. Ak zamestnanosť v cudzine nadobúda stabilný charakter, tak sa usadzujú natrvalo, osvojujú si miestny jazyk a nachádzajú vzájomne prijateľné formy spolupráce s domácim obyvateľstvom, vo výsledku čoho aj vzniká diaspóra. V minulosti nutnosť obsluhy prepravných ciest medzinárodného obchodu priviedla k tomu, že pozdĺž takýchto obchodných ciest, v «dopravných uzloch», vznikali diaspóry žijúce v prevažnej väčšine kompaktne (avšak kompaktný život diaspór, tým skôr na princípoch izolácie od spoločnosti žijúcej v «ich štvrti» — vôbec nie je normou). Niekedy diaspóry, ktoré vznikli pozdĺž takýchto obchodných ciest, sa zachovávali aj v prípadoch, ak prepravné obchodné cesty z nejakých príčin zmenili svoju polohu.
· Pracovní migranti — ľudia pozývaní na prácu (alebo službu) do iných kultúrne svojbytných spoločností na základe dohôd o príslušných garanciách pre migrantov.
Tieto varianty sa vzájomne odlišujú tým, že v prvom iniciatíva vychádza z kultúrneho prostredia tých, ktorí napokon vytvoria diaspóru. A v druhom iniciatíva vychádza zo spoločnosti, v ktorej vzniká diaspóra. Oba tieto varianty v drvivej väčšine prípadov nevytvárajú problémy pre spoločnosti pobytu, nakoľko blaho predstaviteľov diaspór v spoločnosti pobytu je založené na vzájomne výhodnom charaktere vzájomných vzťahov.
Problémy vo vzájomných vzťahoch môžu vzniknúť dodatočne, keď sa diaspóra už sformovala, no tento druh problémov nie je následkom spôsobu, akým diaspóra vznikla, ale je vyjadrením špecifík vzájomného pôsobenia kultúr diaspóry a spoločnosti pobytu, ak sa na kultúry pozeráme ako na informačno-algoritmické systémy.
Varianty zapríčinené problémami.
No diaspóry môžu vznikať aj v dôsledku množstva rôznych problémov, s ktorými sa stretávajú ich zakladatelia. Zrod diaspóram môžu dať:
· zajatci, kompaktne umiestnení víťazom na nejakom území, ktorí nestratili svoj kultúrny svojráz (príkladom takéhoto variantu vzniku diaspóry je povestné «babylonské zajatie» starovekých židov);
· nejaká časť dobyvateľov sa z času na čas usídlila na teritóriu, po ktorom prechádzala armáda, po čom následne nachádzala spôsob mierového spolužitia s pôvodným obyvateľstvom, nestrácajúc pritom svoju kultúrnu identitu behom viac či menej dlhého obdobia dejín;
· diasporizácia pôvodného obyvateľstva výsledkom dobytia ich územia (tak vznikla arménska, grécka a kurdská diaspóra v Turecku);
· utečenci — ľudia, ktorí opustili svoju vlasť pod vplyvom pôsobenia na nich rôznych druhov faktorov:
> politických (vojna a hrozba genocídy, nezhody sociálnych skupín v otázkach oprávnenosti nejakej ideológie a organizácie života spoločnosti, ktorú vyjadruje; nezhody v náboženských otázkach atď.),
> ekonomických (nemožnosť nájsť v sformovanom ekonomickom systéme spoločnosti uspokojivú prácu pre zabezpečenie ekonomického blaha svojej rodiny alebo želanej budúcnosti pre svoje deti),
> prírodných a technogénnych (prírodná alebo technogénna katastrofa, ktorá sťažila životné podmienky vo vlasti, sa môže stať generátorom vzniku príslušných diaspór v priľahlých i vzdialenejších regiónoch, v ktorých prevláda iná kultúra).
Ak ponecháme zatiaľ stranou varianty diasporizácie pôvodného obyvateľstva vo výsledku dobytia územia, masovej migrácie cudzincov do regiónu alebo zmeny proporcií pôvodného a prisťahovaného obyvateľstva pod vplyvom rozdielnej dynamiky reprodukcie pokolení pôvodného obyvateľstva a diaspór, tak pre spoločnosť pobytu je najbolestnejším variantom vznik diaspór z utečencov. Príčina toho spočíva v tom, že v prúde utečencov je podiel demoralizovaných (t.j. tých, čo stratili návyky ľudského spolunažívania), a v dôsledku toho aj lumpenizovaných ľudí, spravidla, výrazne väčší, než v spoločnosti žijúcej stabilne, z ktorej vyrážajú do iných spoločností podľa svojich potrieb ľudia, celkovo nezaťažení defektmi mravno-etického charakteru, a preto sociálne-zodpovední, t.j. majúci záujem na spolupráci so spoločnosťami, v ktorých žijú príslušné diaspóry.
Vznik diaspór v mnohých regiónoch RF po rozpade ZSSR a počas ekonomických reforiem v 1990-tych rokoch bol zapríčinený tým, že diaspóry boli vytvárané utečencami z najproblémovejších národných autonómií RF a bývalých sovietskych republík[140], ktorí opustili svoje rodné miesta pod vplyvom krachu ekonomiky alebo v dôsledku vojen. V zostave takýchto diaspór tvorí veľký podiel to, čo možno nazvať «premenlivou zostavou». Väčšinou sú to ľudia, ktorých rodiny ostali vo vlasti alebo taký, čo nemajú žiadnu rodinu. Väčšina z nich rieši úlohu fyziologického prežitia samých seba. A u tých, čo majú rodinu, tak nutnosť zabezpečiť rodinu, ktorá zostala vo vlasti alebo pricestovala do RF natrvalo, robí úlohu prežitia ešte zložitejšou.