Následkom demoralizácie a lumpenizácie, nemajúc podporu zo strany miestnej spoločnosti a ocitnúc sa v nej takmer v otrockom postavení (často sa to deje aj v dôsledku politiky vládnucej «elity» príslušnej diaspóry[141]), práve oni vnášajú svoj vklad do kriminálnej štatistiky, nakoľko pre nich miestna spoločnosť nie je Vlasťou ale len miestom na prežitie, na úkor jeho exploatácie (vrátane trestno-právnej), pomocou ktorej riešia svoje osobno-rodinné problémy prevažne fyziologického a všedného charakteru: netrápi ich ideovosť, nemajú myseľ na osvojovanie si kultúry miestnej spoločnosti a informovanie o výdobytkoch vlastnej kultúry. A odlúčenosť alebo absencia rodiny u takýchto subjektov, z ktorých prevažná väčšina nie sú nositelia Ľudského režimu psychiky[142], ich postrkuje k zločinom pod tlakom neuspokojených pohlavných inštinktov, a mimo to — vytvára masový dopyt po službách prostitútok v miestnej spoločnosti a prispieva k rozvoju pornobiznisu, za ktorým nasleduje narkobiznis a ďalšia zločinnosť. To posledné, hoc je aj podmienené vlastnou mravno-etickou indispozíciou spoločnosti pobytu lumpenizovaných diaspór, napriek tomu príslušná činnosť diaspór je katalyzátorom procesu ďalšej lumpenizácie a kriminalizácie miestnej spoločnosti.
Konflikty, vznikajúce medzi lumpenizovaným zložením diaspór a miestnou spoločnosťou, v podstate nie sú konfliktami na základe národnej (alebo náboženskej) nevraživosti (tento druh konfliktov si vyžaduje aspoň minimálnu úroveň znalosti národných alebo náboženských ideálov jak svojich vlastných, tak aj nepriateľskej strany): sú to konflikty spoločnosti a demoralizovaného lumpenu, v ktorých odlišnosti na základe príznaku národnej príslušnosti strán a viac-menej jasne vyjadrená mafiózna solidarita členov diaspór vytvárajú zdanie konfliktu prameniaceho z národnej nevraživosti. V tomto type konfliktov, ak ich štatistika nadobúda stálosť, sa skutočne vytvára národná nevraživosť. No ona je následkom, vznikajúcim z takýchto konfliktov lumpenu diaspóry a miestnej spoločnosti. V postsovietskej RosSiónii sa situácia stupňuje tým, že značná časť domorodého obyvateľstva tých regiónov, kde vznikajú diaspóry, je tiež demoralizovaná a lumpenizovaná — v dôsledku krachu ZSSR a post-sovietskych antiľudovo zameraných politických a ekonomických reforiem.
Avšak fakt lumpenizácie značnej časti domáceho obyvateľstva a lumpenizovaného charakteru väčšiny diaspór, ktoré vznikli v RF v postsovietskom období, štátna moc RF priznávať nechce, ako nechce priznať ani svoju zodpovednosť za tento stav, pretože toto všetko je priamy dôsledok politiky, ktorú cieľavedome vykonáva liberálno-buržoázny režim od r. 1991. A táto okolnosť je len ďalším faktorom, ktorý nedáva dnešnému režimu šancu harmonizovať národné a náboženské vzťahy v krajine: tým sa bude musieť zaoberať samotná spoločnosť, a pritom spoločnosť bude musieť vychovávať režim tak, aby jeho politika zodpovedala záujmom spoločenského rozvoja.
Po tom, čo diaspóra vznikla, môže žiť buď v prakticky úplnej izolácii od oblasti vzniku a dominovania jej vlastnej kultúry, alebo medzi ňou a jej rodným regiónom môže prebiehať štatisticky významný (vzhľadom na početnosť diaspóry) jednostranný alebo obojstranne zameraný tok ľudí. No aj tak, existencia diaspóry v nej predpokladá prítomnosť stabilnej zostavy, žijúcej v inom kultúrnom prostredí a zachovávajúcej svoju kultúrnu identitu počas doby, porovnateľnej minimálne s dĺžkou trvania aktívneho života jednotlivca, a maximálne — v nadväznosti pokolení. S touto stabilnou zostavou spolupracuje premenlivá zostava — ľudia, ktorí z nejakých dôvodov opúšťajú svoju vlasť, žijú v zostave diaspór viac-menej dlhý čas, po čom sa buď vracajú do vlasti, alebo sa asimilujú so spoločnosťou pobytu diaspóry, alebo splynú so stálou zostavou diaspóry.
V podmienkach davo-«elitarizmu» v stabilnej zostave diaspór vznikajú vlastné «elity», ktoré diktujú svoju vôľu aj stabilnej zostave, a o to viac aj premenlivej zostave diaspóry. Práve v dôsledku davo-«elitarizmu» vznikajú cigánski «baróni», «vrchní» Tatári, Uzbekovia, Tadžikovia a ďalší; tú istú úlohu hrá aj rabinát židovských diaspór vo všetkých krajinách sveta[143].
V rade prípadov to vedie k tomu, že v diaspóre začína dominovať mafia, ktorá nestrpí neposlušnosť členov diaspóry voči sebe a formuje politiku vzťahu diaspóry k spoločnosti, v ktorej žije[144]; v niektorých prípadoch mafia, ktorá vznikla v diaspóre, sa môže viac či menej od nej izolovať (V USA nie každý predstaviteľ talianskej diaspóry je mafián, no talianska mafia v minulosti tvorila významnú časť zločineckého podsvetia USA, hoc aj nemala taliansku diaspóru úplne pod kontrolou ).
Ak budeme hovoriť o asimilácii nejakej časti predstaviteľov diaspór spoločnosťou, v ktorej žijú, tak to môžu myť jak dospelí ľudia, ktorí z nejakých príčin dávajú prednosť životu podľa noriem prijavšieho ich sociálneho prostredia, a vzdávajú sa svojej rodnej kultúry a sociálnych vzťahov vo vnútri príslušnej diaspóry; tak to môžu byť aj deti, ktoré prijímajú kultúru okolitého kultúrneho prostredia ako vhodnejšiu pre seba, následkom čoho vypadávajú zo systému sociálnych vzťahov vo vnútri diaspóry, založenej na príslušnej národnej (alebo náboženskej) kultúre. Stimulom k asimilácii môžu byť jak možnosti, ktoré sa odkrývajú pri osvojovaní si kultúry spoločnosti pobytu diaspóry, tak aj konflikt s diaspórou.
Súčasne s týmto môžu diaspóry asimilovať aj nejakú časť miestneho obyvateľstva, najmä vo výsledku manželstiev predstaviteľov dominujúcej kultúry s členmi diaspór, v ktorých sa deti vychovávajú podľa kultúrnych noriem týchto diaspór a prijímajú tak identitu, ktorá je pre príslušnú diaspóru charakteristická. K tomu môžu existovať jak osobné motívy v psychike tých, ktorí sa začlenili do diaspór, tak aj stimul zo strany spoločnosti, v ktorej diaspóra žije, ak táto spoločnosť od seba odvrhuje ľudí vstupujúcich do zmiešaných manželstiev i deti z tohto manželstva.
Všetko toto sú pre život diaspór objektívne možné javy, ktorých štatistická váha je podmienená charakterom spolupráce medzi kultúrou diaspóry a kultúrou spoločnosti, v ktorej diaspóra žije.
Keďže diaspóry nachádzajú v spoločnostiach svojho pobytu vlastný sociokultúrny priestor a stávajú sa účastnými na osude obyvateľstva kde žijú, tak sa diaspóry v menšej či väčšej miere stávajú nezávislými na oblasti vzniku svojich kultúr, až do úplnej straty zdieľania osudu s oblasťou, ktorá ich splodila, a taktiež s inými diaspórami v iných spoločnostiach (takéto sú židovské diaspóry v celom svete: hoci ony všetky spolupracujú v plnení určitej misie globálneho charakteru, no osud predstaviteľov každej z diaspór je podmienený z väčšej časti regionálnymi procesmi).
Následkom získania takéhoto druhu autonómie od svojej vlasti môžu vznikať situácie, v ktorých diaspóra existuje historicky stabilne v tom čase, keď v regióne vzniku jej kultúry prebehla zámena pôvodného obyvateľstva prisťahovalcami. Pritom prisťahované obyvateľstvo môže zachovávať a rozvíjať svoju dovtedajšiu kultúru, no môže sa stať aj biologickým základom pre vznik kultúry nového národa, vrátane pri jeho zmiešaní s pôvodným domorodých obyvateľstvom.
Takto sú židovské diaspóry dávno odtrhnuté od regiónu vzniku svojej kultúry, v ktorom následne nielenže žili iní, ale historici sa dnes sporia aj o tom, kde vlastne prebehol tento vznik; a zďaleka nie všetci z nich (vrátane samotných židov[145]) sú presvedčení o tom, že tradičná arabsko-egyptsko-palestínska lokalizácia oblasti vzniku židovskej kultúry zodpovedá realite dejín. Aj dnešné arménske diaspóry sa v mnohom odtrhli od Arménska.