Ako už bolo spomenuté, možné sú situácie, keď sa pôvodné obyvateľstvo následkom dobytia ich územia transformuje do diaspóry (v cudzom prostredí spočiatku cudzieho prisťahovaného obyvateľstva): taký je osud Kurdov, ktorí sa stali diaspórami na teritóriu dnešného Turecka, Iraku, Iránu, Sýrie, Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu, Ruska (nejaká časť Kurdov po nútenom presídlení v r. 1937 z Arménska a Azerbajdžanu a v r. 1944 z Gruzínska do Turkmenistanu a Kazachstanu žije naďalej v týchto post-sovietskych štátoch aj v súčasnosti); rovnaký je osud Arménov a Grékov na teritóriu Turecka.
Okrem toho, za pomoci Veľkej Británie (počnúc «Balfourovou deklaráciou» v r. 1917), Ligy Národov, nacistického Nemecka, a potom aj OSN, židovská diaspóra v Palestíne navyšovala svoj počet predovšetkým na úkor prítoku migrantov[146] a zmenila sa v národ-štát. Pritom nežidovské obyvateľstvo Palestíny bolo nútené, jeho väčšia časť — pod tlakom sionistami organizovaného teroru opustiť svoje rodné miesta[147], a jeho menšia časť sa stala diaspórou v židovskom štáte Izrael, založenom v roku 1947. Dejiny 20. storočia tak ukázali aj možnosť použitia diaspóry ako nástroja agresie proti iným národom a obsadenia ich teritórií.
Napokon, tento istý algoritmus bol realizovaný aj v Juhoslávii v 1990-tych rokoch: albánska diaspóra v Kosove sa stala nástrojom odtrhnutia Kosovského kraju od Srbska. Hoci samotný proces zabral niekoľko desaťročí a prebiehal ako medzinárodný konflikt Albáncov a Srbov v Kosove, no vo svojej podstate predstavoval experiment nadnárodných politických síl vedenia vojny prostriedkami 5. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia/zbraní v súčasných podmienkach. Experiment ukázaclass="underline" prostriedok dokáže fungovať efektívne, a ideológia i politika stimulácie buržoázno-liberálneho individualizmu prakticky úplne odzbrojuje spoločnosť vo veciach ochrany svojej národnej svojbytnosti a vlastného teritória od tohto druhu etnickej diasporálnej agresie.
Potenciálnymi obeťami tohto druhu agresie zo strany diaspór, nech by už čokoľvek tárali v tejto veci «ochrancovia práv» a ďalší abstraktní «humanisti» a politici-praktici liberálno-buržoázneho rangu, sú NSR (nebezpečné diaspóry: Turci, Albánci, Židia), Francúzsko (nebezpečné diaspóry: Arabi, prisťahovalci z «čiernej» Afriky), Veľká Británia (nebezpečné diaspóry: prisťahovalci z jej bývalých kolónií, a najmä moslimské diaspóry), Taliansko (utečenci z Tuniska a Líbye v r. 2011), USA (nebezpečné diaspóry: mexická, čínska), postsovietska RF (nebezpečné diaspóry: Židia, Kaukazania, Číňania).
Jedným z variantov ochrany od takéhoto druhu agresie je deportácia diaspóry, agresívnej vo vzťahu k spoločnosti svojho pobytu, v jej plnej zostave do oblasti vzniku jej národnej kultúry alebo do málo osídlených regiónov. A hoci to aj protirečí liberálno-buržoáznej koncepcii beznárodnostných práv človeka-jednotlivca a pri realizácii sa to najskôr nezaobíde bez rôznych druhov zneužití, no v národnom, a tým skôr — v mnohonárodnom štáte sa to môže stať nevyhnutným, hoc aj extrémnym prostriedkom ochrany mnohonárodnej spoločnosti a jej kultúry od agresivity diaspór — lumpenizovaných, padlých do nacizmu alebo internacizmu[148].
Aby situácia nedospela až sem (a tým skôr do genocídy diaspór následkom výbuchu emócií domáceho obyvateľstva, ktorý môže byť aj riadený zvonka nepriateľmi štátu), je potrebné chápať, že paragraf trestného zákona, ktorý ukladá trest za podnecovanie nenávisti medzi národmi, sa musí týkať aj predstaviteľov diaspór: napríklad toho «jazdca», ktorý vtrhol do Alexandrovského sadu k mohyle neznámeho vojaka a večnému ohňu na «Land Rovery»; aj toho mladíka, ktorý si provokatívne vynucoval (bitkárske) dobrodružstvá (prípady spomenuté vyššie, i druhé); aj tých «pravoverných moslimov», ktorí zaliali ulice Moskvy krvou obetných baranov najnovšie počas sviatku Kurban-Bayrami (Sviatok obete — Íd al-adhá). Toto všetko je vyvolávaním nenávisti domorodého obyvateľstva Moskvy a etnicky veľkoruských regiónov RF k predstaviteľom iných kultúr, ktorú predstavitelia príslušných diaspór podnecujú svojim správaním.
Avšak ani právnici štátnej moci, ani právnici Verejnej komory, ani žiadni ďalší právnici toto chápať nechcú a realizujú prax tvorby a presadzovania práva takým spôsobom, že u obyčajných ľudí vyvolávajú nenávisť k právnikom ako k profesionálnej korporácii, v ktorej je nadmerne veľa predstaviteľov diaspór (proporcionálne, vo vzťahu k štatisticky najpočetnejším etnickým skupinám obyvateľstva RF).
A okrem toho, k paragrafom za trestné činy, vykonané predstaviteľmi diaspór za hranicami oblasti dominovania ich národnej (alebo náboženskej) kultúry, by sa mal AUTOMATICKY prirátať paragraf, udeľujúci trest za podnecovanie medzinárodnej (alebo medzináboženskej) nenávisti, bez akýchkoľvek poľahčujúcich okolností. A preto aj predstavitelia diaspóry, vinní v ukrývaní zločincov-súkmeňovcov (ako tomu bolo v Kondopoge), okrem zodpovednosti za ukrývanie musia niesť zodpovednosť za podnecovanie medzinárodnej či medzináboženskej nenávisti, s priťažujúcimi okolnosťami a bez práva na amnestiu a predčasné podmienečné prepustenie.
A nie je principiálny rozdiel v tom, ako sú tieto konflikty na základe národnostnej alebo náboženskej nevraživosti podnecované: či slovami alebo tichými skutkami; či to robia nacizmu a rasizmu oddaní predstavitelia domorodého obyvateľstva v regióne, ktorých trpezlivosť voči excesom predstaviteľov diaspór nie je bezhraničná; alebo či to robia samotní predstavitelia diaspór. V ľubovoľnom prípade tým trpia adekvátni (v mravno-etickom vzťahu) ľudia nezávisle od ich národnosti a vierovyznania.
A ak chápeme vyššie povedané o diaspórach a variantoch ich vzájomných vzťahov so spoločnosťou svojho pobytu, tak jedným zo subjektov podnecovania nenávisti a nepriateľstva medzi národmi a náboženstvami v RF — je samotný rosSiónsky liberálno-buržoázny štát:
· ktorého ekonomická politika, po prvé, splodila rôznorodé lumpenizované diaspóry a lumpenizovala značnú časť domorodého obyvateľstva všade;
· a ktorý, po druhé, žiada od domorodého obyvateľstva regiónov, v ktorých dominujú príslušné národné (alebo náboženské) kultúry — trpezlivosť, minimálne voči grobianskemu správaniu predstaviteľov diaspór, a maximálne, voči zriadeniu mafiánsko-kriminálnej moci v regióne a nastoleniu režimu teroru vo vzťahu k domorodému obyvateľstvu a na tomto základe aj obohacovaniu diasporálnych «elít» na úkor a škodu domorodého obyvateľstva regiónu.
Toto je len ďalším ukazovateľom toho, že buržoázny liberalizmus so všetkými jeho rečami o právach človeka je nepriateľom slobody[149] a preto musí byť vykorenený.
2.6. Mravno-psychologické pozadie vzájomných národných vzťahov
Bez vyjasnenia si vyššie opísaného v kapitolách 2.1 — 2.5, nie je chápanie problematiky vzájomných národných vzťahov v živote mnohonárodnej spoločnosti a ľudstva ako takého možné. Okrem toho, prejavy národného (a tiež náboženského) svojrázu v súčinnosti s iným národným (alebo náboženským) svojrázom v živote ľudstva a regionálnych civilizácií, to sú otázky nábožensko-mravne podmienenej psychológie osobnosti, sociálnych skupín, ľudov. A preto je znovu potrebné, aby sme sa vyhranili v terminológii.
«Tolerantnosť» a «politkorektnosť», propagované stúpencami buržoázneho liberalizmu ako životná norma a základ «multikulturalizmu» (kultúry mnohonárodnej spoločnosti), predstavujú vo svojej podstate zákaz odhaľovania defektov a ich následné vykoreňovanie. Týka sa to predovšetkým defektov generovaných národnými a náboženskými kultúrami a subkultúrami, ak ich skúmame ako informačno-algoritmické systémy, pod vplyvom ktorých prebieha formovanie osobností nových pokolení.