1. «Internacionalizmus» sa v realite dejín stal obalom a sloganovou zásterkou internacizmu, potláčajúceho a likvidujúceho národné kultúry a ich nositeľov pod rúškom boja s nacionalizmom, nacizmom a rasizmom (vo väčšine prípadov sa to vykonáva prostriedkami 5-tej a vyšších priorít zovšeobecnených zbraní; použitie hrubej sily — 6. priorita — má len pomocný charakter, v dôsledku čoho väčšinou obyvateľstva, ktoré sa stalo obeťou internacizmu-internacionalizmu, nie je ani vnímaná ako zlomyseľná agresia voči nemu)[158].
2. Nad prvou možnosťou sa väčšina ľudí ani nezamýšľa, pretože je presvedčená o tom, že internacionalizmus je akoby priznanie dôležitosti (pre život ľudstva) všetkých (bez výnimky) národných kultúr v ich rozvoji a ich bezvýhradné rešpektovanie v tej kvalite, v akej sa sformovali.
3. Internacionalisti deklarujú to druhé, no v realite dejín objektívne slúžia tomu prvému:
> jedni preto, že sú presvedčenými internacistami alebo rasistami;
> druhí preto, že nevidia ani internacizmus, ani rasizmus v niektorých jeho špecifických prejavoch alebo majú vlastné neadekvátne národné sebauvedomenie, sú «všeľuďmi»[159], t.j.«kozmopolitmi bez príbuzenstva», ktorí stratili cit kultúrno-historickej jednoty osudu s vlastným ľudom.
Jednou z príčin tohto je nasledujúca okolnosť: takýto internacionalizmus predpokladá, že všetky historicky sformované kultúry i ľudy, ktoré ich nesú sú bezchybné, hoci niektorí ich jednotliví predstavitelia môžu byť skazení a karhaní. Toto stavia jednotlivé kultúry i príslušné ľudy vcelku (vrátane ich diaspór) mimo analýzu a mimo kritiku ich spôsobu života (konkrétne toto sa buržoáznym liberalizmom nazýva «tolerantnosťou» a «politkorektnosťou»). Takýto postoj internacionalistov má akože odstraňovať chybnú osobnosť z kultúry, ktorá ju sformovala[160], čím zároveň, po prvé, zbavuje prívržencov tohto postoja možnosti pochopiť sociokultúrne príčiny, v dôsledku ktorých sa v každej kultúre formuje príslušná štatistika chybných osobností, a po druhé, zbavuje národnú alebo diasporálnu kultúru a príslušné spoločnosti zodpovednosti (najmä morálnej, mravno-etickej zodpovednosti) za to, že práve oni priviedli na svet a vychovali darebákov, a tiež — za plody skutkov týchto darebákov.
Vo výsledku sa tak pod ideologickou mocou internacionalizmu stávajú možnosti odhalenia chýb príslušnej kultúry nerealizovateľnými, a rovnako nemožným sa stáva aj ich vykorenenie.
Takto internacionalizmus blokuje spoločenský rozvoj, čím aj predurčuje ku krachu politiku multikulturalizmu a vylučuje dosiahnutie harmónie vo vzájomných národných vzťahoch.
Fašizmus — je to jeden z typov kultúry samoriadenia spoločnosti, možný výlučne v davo-«elitárnej» spoločnosti.
Organizačno-politická podstata fašizmu ako takého — nezávisle od toho, aké má mená, akými ideami sa prikrýva, a akými spôsobmi realizuje svoju moc v spoločnosti — spočíva v podpore davom «malých ľudí» (z ideového presvedčenia ich samotných alebo bezideovosti na základe zvieraco-inštinktívneho správania) systému zneužívania moci «elitárnou» oligarchiou[161], ktorá:
· nepravdovernosť prezentuje ako pravú „pravdovernosť[162]“, a na tomto základe deformuje ľudské chápanie sveta, všetkou mocou ktorú má kultivuje nepravdovernosť v spoločnosti, zabraňujúc tak ľuďom dosiahnuť kvalitu Ľudí[163];
· pod rôznymi zámienkami, všetkou svojou dostupnou mocou potláča všetkých a každého, kto pochybuje o pravdovernosti jej samotnej ako aj politiky, ktorú vykonáva, a rovnako potláča aj tých, ktorých v tom začne podozrievať.
A dav, podľa definície V.G.Belinskogo je «skupina ľudí, žijúcich podľa tradície a premýšľajúcich podľa autority» (v definícii A.S.Puškina — «ľud bezduchý»[164]), t.j. dav je množina jednotlivcov žijúcich bez hanby a v podstate bezmyšlienkovito — automaticky alebo riadiac správanie jeho predstaviteľov zvonka. A nie je podstatné, či vládnuca oligarchia vystupuje verejne a ceremoniálne, povyšujúc sa nad spoločnosťou; alebo sa povyšuje v tichosti či podvedomej pýche, verejne demonštrujúc pokoru a službu davu, nazývajúc ho ľudom; alebo koná v utajení, ubezpečujúc spoločnosť vo svojej akoby neexistencii a, primerane tejto „neexistencii“ — aj vo svojej nečinnosti, výsledkom ktorej všetko v živote spoločnosti prebieha akoby «samo od seba», a nie cielene podľa scenárov konceptuálne mocných kurátorov oligarchie[165].
Fašizmus je plodený nositeľmi démonického typu režimu psychiky a sám osebe predstavuje kultúru samoriadenia davo-«elitárnej» spoločnosti alebo nejakých spoločenských skupín v jej zostave — ktoré nedozreli do Ľudskosti.
Fašistická kultúra samoriadenia spoločnosti sa buduje tak, aby u novorodencov zamedzila sformovanie osobnosti v kvalite nevratne Ľudského typu režimu psychiky a tým zároveň zabránila vzniku kultúry Ľudskosti a k nej adekvátnej organizácie života spoločnosti.
Bez ohľadu na to, či si tento fakt samotní fašisti uvedomujú alebo nie, fašizmus je účelový práve v zmysle znemožňovania každému jednotlivcovi dozrieť do kvality Človeka.
Vo svojej podstate je tento cieľ «mystický» a pramení z mimospoločenských zdrojov, no v hraniciach spoločnosti sa cieľom fašizácie zdá byť túžba po moci v záujme dosiahnutia parazitickej nadvlády klanovo-oligarchických skupín nad spoločnosťou, ktorých tvárou môžu byť dediční alebo vymeniteľní «vodcovia», «národní lídri», «veľkňazi», «parlamenty» atď.
Táto definícia-opis fašizmu nezahŕňa zastrašujúce a do očí bijúce príznaky prejavov jeho činnosti: symboliky; ideológie vyzývajúce k násiliu a likvidácii tých, koho majitelia fašizmu predurčili do úlohy nenapraviteľného spoločenského zla; výzvy k vytvoreniu politických strán s tvrdou disciplínou a systémom teroru, bojových oddielov a pod.
Ak máme hovoriť o tom, čo je želateľné ako životná norma pre mnohonárodnú spoločnosť a celé ľudstvo, tak:
· ľuďom by malo byť vlastné národné sebauvedomenie v tom zmysle, ako je tento termín definovaný vyššie;
· nacionalizmus, rasizmus, nacizmus, internacizmus a internacionalizmus (aj ako obal internacizmu, aj ako «kozmopolitizmus bez príbuzenstva», ktorému sú oddaní, v dôsledku straty cítenia kultúrno-historickej jednoty s vlastným ľudom — «všeľudia»[166]) by mali byť odsudzované jak v spoločnosti, tak aj v štátnej politike;
· politika mnohonárodného štátu by mala byť zameraná na to, aby tendencie k nacionalizmu, rasizmu, nacizmu, internacizmu a internacionalizmu vo všetkých jeho deštruktívnych prejavoch, ak aj z nejakých ojedinelých dôvodov vznikajú, tak aby sa nerozvíjali, ale slabli;
· pritom všetkom mnohonárodná spoločnosť nemôže existovať bez toho, aby nejaký jeden jazyk (alebo viacero najviac rozšírených jazykov) boli prostriedkom pre medzinárodnú komunikáciu a základom kultúrnej jednoty rôznych národností, umožňujúcej rozvíjať aj každú z jednotlivých národných kultúr, aj kultúru zjednocujúcu všetkých bez ohľadu na národnú príslušnosť každého. Je to nevyhnutná, no nie dostatočná podmienka.