Úspech v tejto veci sa pre hŕbu predstaviteľov príslušnej davo-«elitárnej» kultúry stáva dôkazom životnej adekvátnosti jej «elitárnych» ambícií a nacionalizmu alebo rasizmu (alebo ideologicky-konfesijnej prevahy), ktorý môže vládnuť nad ich psychikou jak na úrovni vedomia, tak aj nepoznane — nad individuálnym a kolektívnym nevedomím občas desiatok i stoviek miliónov ľudí naprieč mnohými pokoleniami.
No k tomu, aby pochabá idea, a tým skôr vyjadrená v pseudovedeckej «teórii» alebo konfesijnej ideológii o kohokoľvek rasovej, nacionálnej alebo konfesijnej prevahe nad druhými, ktorá akože dáva právo nad nimi panovať, ovládla viac-menej široké masy obyvateľstva, sú potrební nielen tvorcovia ideí a ich propagandisti, ale aj psychologická — hlavne, mravná — pripravenosť týchto más prijať túto ideu ako istinu.
Preto kvôli pochopeniu toho, ako celé ne >gatívum nacionalistického, rasistického a konfesionálno-ideologického charakteru nachádza masu svojich nositeľov v spoločnosti, je potrebné sa obrátiť k preskúmaniu algoritmiky kolektívnej psychiky davo-«elitárnej» spoločnosti.
V každej davo-«elitárnej» spoločnosti[177]—v režime jej stabilnej existencie — ak je väčšinou obyvateľstva jej sformovaný spôsob života vnímaný ako prirodzený, tak dokonca v prípade, ak je pre túto väčšinu nepríjemný — predstavitelia tejto väčšiny budú bezmyšlienkovite a pomerne trpezlivo svojimi skutkami i nečinnosťou podporovať sformovaný spoločenský systém, venujúc sa pritom každý svojim drobným každodenným i karieristickým záležitostiam. Táto viac-menej pokorná (voči priebežnej politike) väčšina je politicky bez vôle, dokonca ak aj pozná skutočne zrealizovateľnú alternatívu, ktorá garantuje lepšiu kvalitu života[178].
Svojou sociálnou zostavou táto väčšina v sebe zahŕňa predstaviteľov všetkých sociálnych skupín, jak obyčajných ľudí, tak aj «elity».
A menšina, pre ktorú sú ponúkané a štátnosťou podporované de-facto «zelitarizované» normy života spoločnosti natoľko nepríjemné, že jej predstavitelia si mravno-psychicky nielen neželajú, ale nie sú ani schopní dodržiavať tieto normy vo svojom živote, sa rozdeľujú na tri kategórie:
1. Svojou zostavou i sociálnym pôvodom rôznorodý lumpen, spúšťajúci sa po stupňoch sociálnej hierarchie davu i «elít», v ktorom sa ocitajú jak predstavitelia «sociálnej spodiny», tak aj vyšších vrstiev spoločenskej «elity».
2. Rôznorodé zločinecké podsvetie, ktoré, prekračujúc k >ultúrou ponúkané normy života spoločnosti, nemá ambície zameniť tieto normy inými normami, a zároveň tak premeniť život spoločnosti do tej či onej novej kvality. Pre jeho predstaviteľov je kriminálna činnosť jednoducho spôsobom ako žiť podľa iných noriem, no stále na úkor zvyšku spoločnosti, zotrvávajúc v opozícii k vládnucej — primerane parazitickej — legitímnej «elite».
3. Do tretej skupiny patria tí, ktorí:
> po prvé, v sebe nosia vedomé ideály, odlišné od toho spôsobu života, ktorý sa historicky sformoval v spoločnosti a ponúka sa jej historicky sformovanou kultúrou ako životná norma;
> po druhé, uvedomujúc si tieto ideály, vedomým aktom vôle pracujú na tom, aby boli tieto ideály uvedené do života a stali sa skutočnou normou vzájomných ľudských vzťahov a života celej spoločnosti;
Tretia skupina v davo-«elitárnych» spoločnostiach v období jej stabilnej existencie tvorí štatisticky bezvýznamnú menšinu. Tradičná politológia, ktorá v drvivej väčšine prípadov obsluhuje historicky sformovaný politický systém, ich nazýva «revolucionármi». Avšak táto definícia je nepresná, pretože do tretej skupiny patria:
> aj revolucionári, usilujúci sa o zvrhnutie historicky sformovaného spôsobu života silovým spôsobom a podľa možnosti v čo najkratšom čase,
> aj REORGANIZÁTORI ŽIVOTA, uprednostňujúci viesť svoju činnosť tak, aby sa vyhli revolučným otrasom a sprievodnému zintenzívneniu spoločenských tragédií v priebehu revolúcií a vzniku nového spoločenského zriadenia (toto obdobie môže zaberať niekoľko desaťročí).
No spoločne s týmito troma skupinami existuje v spoločnosti aj štvrtá kategória, ktorá sama osebe tiež predstavuje určitú menšinu:
4. Reálne v každej spoločnosti existujú aj takí, pre ktorých historicky sformované normy života spoločnosti predstavujú ich osobné ideály, s ktorými nie sú len pasívne zmierení alebo nad ktorými sa nezamýšľajú (ako v prípade väčšiny — tvoriacej dav, ktorý žije podľa tradície a uvažuje podľa autority[179], čím sa od tejto väčšiny odlišujú), ktorí tieto ideály uvádzajú do života a vedome, silou vôle ich ochraňujú, ako jednu zo zložiek zmyslu života každého z nich. Tradičná politológia ich nazýva «konzervatívcami» (v stabilných obdobiach spoločnosti) a «kontrarevolucionármi» (v obdobiach, keď sa «revolucionári» predierajú do štátnej moci alebo ju už ovládli). Tiež ich občas nazývajú «istinnou elitou» spoločnosti, nakoľko, na rozdiel od spotrebiteľsky «zelitarizovanej» časti spoločnosti, títo slúžia predovšetkým — Idei konkrétneho spoločenského zriadenia, a nevyužívajú Ideu v cieľoch tej či onej koristnosti, odhodlanej prikryť sa ľubovoľnou motiváciou (Ideou) — v závislosti od toho, kto lepšie uspokojí požiadavky ich koristnosti ako takej[180].
Ak sa budeme riadiť touto psychologickou typológiou davo-«elitárnej» spoločnosti, tak prevažná väčšina, neodporujúca historicky sformovanému spôsobu života, zvyčajne nie je infikovaná nacionalizmom a rasizmom na základe ideovej presvedčenosti. Jej predstavitelia môžu disponovať relatívne neškodným «zombi-nacionalizmom», podmieneným absenciou sociálneho cítenia, neznalosťou a bezmyšlienkovitosťou.
Vznik ideovej presvedčenosti tejto väčšiny o svojej národnej, rasovej alebo konfesijno-ideovej prevahe nad ostatnými ľuďmi, ktorá jej akože dáva právo nad nimi panovať, sa môže vyskytnúť len v prípade predchádzajúceho náležitého «vymývania mozgov» v priebehu niekoľkých pokolení, výsledkom čoho sa nacionalizmus a rasizmus, nesúce v sebe potenciál splodiť nacizmus a internacizmus, stávajú objektívne neoddeliteľným komponentom tradičnej kultúry spoločnosti alebo diaspóry. V ľudských dejinách takéto kultúry netvoria väčšinu[181], hoci môžu byť veľmi škodlivé jak v regionálnom, tak v globálnom rozsahu.
Okrem tejto väčšiny, bezvôľne-poddanej sformovanému poriadku vecí — potenciál osvojiť si nacionalizmus a rasizmus, ako ideovú presvedčenosť, v sebe nesú len predstavitelia štyroch vyššie opísaných kategórií, tvoriacich menšinu v podmienkach stabilne existujúceho davo-«elitarizmu». Sú to:
· ne-«elitarizovaný» lumpen, snívajúci o tom, ako sa dostať medzi «elitu»;
· zločinecké podsvetie, mravno-eticky pripravené legalizovať sa v «elite», ak sa v nej vyskytnú voľné miesta;
· tá časť revolucionárov, pre ktorých sa v historicky sformovanej «elite» nenašlo miesto, a pre ktorých môže byť ideológia revolučného hnutia akákoľvek, hlavne, aby revolúcia zvíťazila, a oni mohli vstúpiť medzi «elitu» porevolučnej spoločnosti (ináč povedané, sú to «permanentní revolucionári», ktorí sú revoluční vždy, keď práve nie sú pri moci, a ktorí sú konzervatívne-kontrarevoluční vtedy, keď moc patrí im[182]);
· tá časť konzervatívcov-kontrarevolucionárov, ktorí:
> po prvé, vidia v nacionalizme a rasizme[183] prostriedok, ktorý im umožňuje spevniť svoj národný alebo diasporálny davo-«elitarizmus» na úkor exploatácie okolitého sociálneho prostredia;