> po druhé, vidia v nacionalizme a rasizme nástroj pre realizáciu svetovlády, t.j. prostriedok, umožňujúci ochrániť svoj «elitárny» status od konkurenčných inokultúrnych davo-«elitárnych» spoločností a spoločenstiev.
V krízových obdobiach davo-«elitarizmu» sa podiel väčšiny, bezvôľne vernej historicky sformovanému spôsobu života — zmenšuje, na úkor prechodu určitej časti tejto väčšiny do vyššie menovaných kategórií, pripravených prijať nacionalizmus a rasizmus, nacizmus a internacizmus internacionalizmu v úlohe prostriedkov, akoby schopných riešiť ich každodenné problémy.
V Rusku, počas prvej svetovej vojny 20. storočia a ňou vyostrenej krízy historicky sformovaného impérskeho stavovsko-kastového davo-«elitarizmu», bol týmito sociálnymi skupinami prijatý internacionalizmus, nesúci v sebe internacizmus. V Nemecku, po zavŕšení tej istej vojny, bol rovnakými skupinami prijatý nacionalizmus a rasizmus, ktoré potom prerástli do hitlerovského nacizmu[184]. K jednému i druhému existovali v predhistórii oboch krajín vlastné predpoklady, t.j.:
· v Rusku tých rokov pre vnútenie nacionalizmu, a tým skôr rasizmu, neexistovala sociálna báza. Vo vzťahu k spoločnosti ako takej to preukázal známy «prípad Beilis» (v rokoch 1911 — 1913). No neboli k tomu snahy ani vo vládnej «elite» impéria[185], ktoré bolo svojim zložením mnohonárodné a ktorého predstavitelia sa vo svojej väčšine považovali za ruských, nezávisle od národnej príslušnosti svojich predkov[186].
· a v Nemecku, kvôli neúmerne vysokej «kapitálovej náročnosti» židovskej diaspóry (jej základ tvorí úžerníctvo, ktorého nadnárodný monopol je židom prikázaný v Starom Zákone) v podmienkach prakticky všeobecnej gramotnosti obyvateľstva sa propaganda pseudosocialistického internacionalizmu, v ktorom nie poslednú úlohu hrali predstavitelia židovskej diaspóry (počnúc od K.Marxa — vnuka dvoch rabínov, člena rabínskej dynastie), prijímala mnohými ako snaha židovskej diaspóry o ovládnutie (etnicky prevažne nemeckého) Nemecka, cestou likvidácie jeho národnej buržoázie a prisvojenia si jeho kapitálov a ďalšieho vlastníctva pod zámienkou «nacionalizácie» počas budovania pseudosocializmu pod ideologickou mocou internacionalizmu. Takéto hodnotenie marxizmu bolo oprávnené a je potvrdené životom. V dôsledku toho marxistická pseudosocialistická revolúcia v Nemecku v novembri 1918 utrpela porážku, pretože nenašla dostatočnú podporu v masách. A potom, čo buržoázno-liberálna «Weimarská republika» prejavila svoju neschopnosť (nie bez „pomoci“ víťazných mocností, a predovšetkým «Veľkej Británie»), bol Nemcom predložený bábkový nacizmus hitlerizmu, ktorý oni prijali.
Čo sa týka takýchto kríz davo-«elitarizmu», v ktorých sa nacionalizmus, rasizmus alebo internacionalizmus stávajú žiadanými, tak ich generátorom je predovšetkým neadekvátnosť samoriadenia príslušnej kultúry[187].
Pritom neadekvátnosť samoriadenia môže byť cielene stimulovaná zvonka politickými protivníkmi a konkurentmi tejto kultúry.
Tento druh stimulácie krízy zvonka, vrátane s účasťou diaspór a doma kultivovaných «všeľudí» v tomto procese, sa môže stať dodatočným stimulom k rozšíreniu nacionalizmu, rasizmu alebo internacionalizmu v spoločnosti, prežívajúcej krízu davo-«elitarizmu» (celokultúrnu, demografickú, ekonomickú alebo inú).
No zachovanie davo-«elitarizmu» cestou prechodu k nejakým jeho novým formám vo výsledku šírenia nacionalizmu, rasizmu alebo internacionalizmu — problém spoločenského rozvoja nielenže nerieši, ale vytvára nové problémy.
Preto je lepšie zriecť sa hľadania nejakého ideálneho davo-«elitarizmu», v ktorom by nejaká «elitarizovaná» menšina panovala nad väčšinou, a väčšina by s nevýslovným šťastím drela ako osol na «elitu». Treba nutne prejsť od davo-«elitarizmu» k Ľudskosti.
3. Sovietska minulosť, sovietske dedičstvo a vzťah k nim [188]
3.1. Antisovietsko-antiruský mýtus Západu a dejinno-politická realita ZSSR a postsovietskej RosSiónie
Kapitola 3.1 bude zasvätená faktom života. Nemá priamu súvislosť s problematikou vzájomných národných vzťahov, v štruktúre aktuálnej práce je však potrebná kvôli tomu, že po r. 1991 už vyrástlo niekoľko pokolení, ktoré nemajú vlastnú skúsenosť so životom v ZSSR, a ich predstavy o ňom sa formujú lžou nesvedomitých: 1) autorov učebníc histórie, 2) tvorcov všeobecnovzdelávacích programov v oblasti literatúry [189] , 3) aktérov televízie a 4) kina. Preto je nutné dať faktológiu sovietskej minulosti do súvisu so súčasnosťou, lebo bez toho nie je možné pochopiť, v dôsledku čoho vznikli problémy, ako ich riešiť, a ako ich vyriešiť nemožno.
Dnes «destalinizátori»[190] z radov buržoázneho liberalizmu, oficiálneho cirkevného «pravoslávia» a monarchizmu[191] vštepujú hodnotenia sovietskej minulosti, podľa ktorých v nej tvorí základ:
· «totalita» a nezmyselné masové represie zo strany maniakálneho mocichtivého J.V.Stalina, a neskôr — N.S.Chruščova a L.I.Brežneva;
· masové represie voči nevinným a zastrašovanie obyvateľstva hrozbou represií bola norma sovietskeho spôsobu života;
· slabomyseľnosť, nevedomosť a mocichtivosť stranícko-štátnej «elity» viedli k tomu, že múdri a kompetentní ľudia sa, v lepšom prípade, stávali (vo svojej väčšine) nepotrebnými, a v horšom prípade nevinnými obeťami represií;
· rôzne obdobia histórie ZSSR sa navzájom líšia len charakterom, adresáciou a masovosťou represií, čo z jednej strany bolo podmienené «totalitným» charakterom sovietskeho štátu, a z druhej strany mierou odmietania (zo strany spoločnosti) straníckej totality, ktoré v priebehu sovietskeho obdobia neprestajne klesalo, v dôsledku čoho vznikol mravno-psychologický typ tzv. «sovok» — pokrytecký subjekt, neochotný a neschopný pracovať, no túžiaci po vysokej úrovni materiálneho blaha[192], ktorý sa v spoločnosti stal prevládajúcim a v ktorom sa teraz odráža «ruský národný charakter»;
· všetky úspechy a výdobytky sovietskeho obdobia (všeobecné vzdelanie a kultúrny rozvoj širokých más ľudu, industrializácia, uskutočnené v predvojnovom období; víťazstvo vo Veľkej Vlasteneckej vojne; povojnová obnova hospodárstva a raketovo-nukleárne prezbrojenie, prvenstvo v kozmickom výskume počas niekoľkých desaťročí; celkový rast kultúry, vedy a vzdelávania počas celých 74 rokov sovietskeho obdobia) — sú buď chybami v histórii, alebo boli uskutočnené ľudom aj napriek stranícko-štátnej «totalitnej moci», a nie pod vedením komunistickej strany, sovietskeho štátu a tým skôr nie —vo výsledku činnosti J.V.Stalina osobne, ktorý pre svoju chorobnú podozrievavosť, nevzdelanosť, slabomyseľnosť a mocichtivosť robil len to, že bránil múdrym a šľachetným ľuďom rozvíjať krajinu[193].