Ak máme dať hodnotenie tomu, čo postsovietska liberálno-buržoázna moc «propaguje» ako svoje úspechy, tak tu tiež nie je VŠETKO v jej prospech, ak prenikneme do podstaty jej «úspechov»:
· Ak vylúčime nezákonnosť občianskej vojny a pomerne krátke obdobie «ježovčiny» (1937 — 1938), tak platná legislatíva v ZSSR vo svojej základnej štatistickej mase[203] bola štátnou mocou dodržiavaná lepšie, než dnes[204].
Súdny systém ZSSR bol ošetrený aj občianskou kontrolou jeho činnosti, nakoľko v zasadaniach súdov prvej inštancie sa zúčastňovali jeden sudca a dvaja «ľudoví prísediaci». Sudcovia a ľudoví prísediaci sa vyberali všeobecným tajným hlasovaním. Ľudovými prísediacimi boli jednoduchí občania ZSSR, ktorí aj naďalej pracovali na svojom pôvodnom pracovnom mieste, no periodicky boli pozývaní zúčastniť sa súdnych procesov. Na rozdiel od sudcov, ľudoví prísediaci vo svojej väčšine nemali právnické vzdelanie a neboli spätí so súdnou korporáciou, t.j. neboli od nej závislí. A ak boli svedomitými ľuďmi, tak reálne zabezpečovali efektívnu občiansku kontrolu práce súdneho systému, a v súdnom procese ich viacej zaujímala podstata prípadu, a až na druhom mieste litera zákona.
Ešte raz objasníme: prácu vykonávajú ľudia, a nie štruktúra funkčných miest, a preto otázky typu «o občianskej kontrole», to sú, predovšetkým, otázky o svedomitosti kádrov («kádre rozhodujú o všetkom»[205]) a až na druhom mieste otázky ohľadom organizácie špecializovaných štruktúr, udelenia im právomocí atď. Ak v spoločnosti neexistuje kult svedomitosti a úcty k nej, tak taká spoločnosť je odsúdená plodiť krajne neefektívne «služby vnútornej bezpečnosti», «špeciálne kontroly», «špeciálny dozor nad špeciálnou kontrolou» a pod.
Práve preto úlohu vykorenenia právneho nihilizmu — najmä v prostredí poslancov, úradníkov a ďalších funkcionárov v štátnej službe, medzi ktorými je podstatná časť ľudí, ktorí získali právnické vzdelania (ak nie prvé, tak druhé vyššie), — nie je postsovietsky režim schopný vyriešiť, hoci o tom tára od polovice 1990-tych rokov.
V RF sa stav komplikuje tým, že pre národnú mentalitu a špeciálne mentalitu štátnych úradníkov nie je typické sa stavať k legislatíve ako k systému odosobneného riadenia života spoločnosti — v tom zmysle, že všetky fyzické aj právnické osoby musia byť pred normami zákona rovné (Ústava RF, čl. 19). Takýto postoj predpokladá nasledovný postup používania legislatívy:
1. Analýza reálnej alebo možnej situácie v jej konkrétnosti.
2. Výber náležitých zákonov a článkov, ktoré zodpovedajú situácii.
3. Prijatie uznesenia v súlade s nariadeniami legislatívy vo vzťahu k vzniknutej životnej situácii.
4. Ak neexistuje náležité nariadenie zákona, nasleduje vypracovanie svojvoľného rozhodnutia, ktoré, však, nesmie porušovať iné články platnej legislatívy, a pri nutnosti — dopracovanie legislatívy.
Kvôli presnosti nazveme toto poradie krokov «normálnym postupom». Ak tento postup funguje, tak nutne dochádza k odhaleniu rôznych riadiaco-algoritmických chýb v zákonoch a «právnych šumov» čo je základom pre zdokonaľovanie legislatívy a právnej praxe ako systému bezštruktúrneho, odosobneného riadenia, pred ktorým sú si rovné fyzické aj právnické osoby.
Mentalita domácich úradníkov, predstaviteľov «právo-ochraňujúcich» orgánov[206] a sudcovského korpusu plodí inú algoritmiku používania legislatívy:
1. Analýza situácie a vyjasnenie sociálneho statusu účastníkov.
2. Vypracovanie svojvoľného rozhodnutia vo vzťahu k situácii, v ktorom sa odráža chápanie účelnosti na základe toho, kto má schváliť návrh rozhodnutia.
3. Vyhľadanie legislatívnych článkov, odkazmi na ktoré možno dodať právnu silu a zdanie zákonnosti svojvoľne prijatému rozhodnutiu.
4. Vyhlásenie uznesenia s odkazmi na zákon a uvedenie uznesenia do života na «zákonných základoch» pri faktickom ignorovaní a pošliapaní legislatívnych noriem.
Toto poradie krokov nazveme «nenormálnym». Ak v RF aj nefunguje bezalternatívne, avšak jeho váha v štatistike súdnej praxe je dostatočná k tomu, aby obyčajný občan RF mal tú najnižšiu mienku aj o úradníkoch, aj o systéme «ochrany práva» vcelku, aj o sudcovsko-prokurátorskom korpuse. Táto banda sa stala natoľko drzou, že sudcovia v mnohých prípadoch odmietajú prijať na preskúmanie žiadosti občanov, odkazujúc sa na tie články zákonov, ktoré priamo na nich kladú povinnosť preskúmať náležité prípady. A jednoduchý občan pred štátnym úradníkom alebo súdom, pred inými úradnými osobami sa môže akokoľvek gramotne odkazovať na Ústavu RF, na platné zákony v súlade s normálnym postupom, no predstavitelia moci, úradníci a sudcovia (vo svojej väčšine nositelia právnického vzdelania, možno druhého vyššieho), riadiaci sa normami korporatívnej etiky, budú popierať zákon, ktorý poznajú a realizovať nenormálny postup používania legislatívy.
Zákonné efektívne prostriedky na ochranu svojich práv občan v RF nemá. Nie sú známe dokonca ani ojedinelé prípady potrestania úradníkov, predstaviteľov «právo-ochraňujúcich» orgánov a sudcov s formuláciou typu: zbavený funkcie s odňatím slobody na 5 — 7 rokov s konfiškáciou majetku pre systematické pošliapavanie zákonných noriem a právnu prax v štýle «zákon je ako oje, kam ho otočíš, tam aj pôjde». Preto nutne dochádza k tomu, že predstavitelia úradníckeho a sudcovského korpusu, «právo-ochraňujúcich» orgánov sa pravidelne stávajú obeťami lynčovania, a akty lynčovania vyvolávajú masovú podporu ľudí, čo je vidieť na internete.
· Následkom toho úroveň nezodpovednosti funkcionárov na všetkých úrovniach «vertikály štátnej moci» pred svojim ľudom narástla:
> v sovietskych časoch bolo možné štátneho alebo straníckeho úradníka, pracovníka v hospodárstve odstrániť z funkcie písomnou výzvou občanov na vyššie postavené orgány moci, v dôsledku čoho sa vo väčšine takýchto prípadov vec riešila administratívne, a v ZSSR bolo mnohonásobne menej súdnych prieťahov, čo zabezpečovalo väčšiu rýchlosť riešenia otázok;
> dnes právne legitímne procedúry, umožňujúce odvolať úradnú osobu, ktorá stratila dôveru obyvateľstva, buď chýbajú, alebo sú reálne nefunkčné[207].
· Čo sa týka toho, že dnes niet GULAGov ako nástroja represií a genocídy (je to predmet osobitej hrdosti liberálov), tak hoci dnes koncentračných táborov niet[208], avšak represie a genocída existuje: pri «demokratoch» sa represie a genocída realizujú ekonomickými prostriedkami, nie silovými, preto zdroj represií a genocídy nemá osobný charakter, následkom čoho ich mnohí nevnímajú ako represie a genocídu, hoci takéto represie a genocída sú oveľa efektívnejšie:
> plat 50 000 rubľov a viac, umožňujúci zabezpečiť život a rozvoj rodiny — je údelom len tých najviac prikrmovaných byrokratov všetkých vetiev moci a manažérov viac-menej vyššieho biznisu (pripomenieme, že takéto zárobky malo podľa oficiálnych údajov v r. 2010 1,8 % obyvateľov RF, — viď poznámku pod čiarou v 1. kapitole);
> základná masa obyvateľstva (rádovo 80 %) v r. 2010 dostávala plat v medziach od 6 000 do 15 000 rubľov (v závislosti od regiónu a príslušného odvetvia), a rast cien predbieha rast zárobkov prevažnej väčšiny, v dôsledku čoho podstatná časť obyvateľstva degraduje, a jeho počet sa zmenšuje.