Tieto represie vo svojej podstate tiež majú politický charakter, nakoľko štátni úradníci a top-manažéri so zárobkami 50 000 rubľov a viac, skôr než získali tieto dobre platené miesta, zaručili sa svojou politickou lojálnosťou režimu[209]. A väčšinu z nich nezaujíma to, ako žije ľud pod ich mocou, nehovoriac už o tom, že sú nekompetentní a slabomyseľní vo vzťahu k funkciám, ktoré zastávajú.
Vo výsledku týchto represii, realizovaných pomocou alkoholovo-ekonomickej genocídy, za 20 rokov iba v postsovietskej RF biologicky predčasne vymrelo viac ľudí, než zahynulo v povestných mučiarňach VČK-OGPU-NKVD-KGB za všetky roky existencie ZSSR na celom jeho území (pritom treba chápať aj to, že zďaleka nie všetci zomrelí a poškodení štátnou bezpečnosťou ZSSR boli nevinnými obeťami sovietskeho «totalitarizmu» [210] ).
· Kandidáti a poslanci Sovietov (*Rád*) všetkých úrovní v ZSSR sa vyberali pracovnými kolektívmi prevažne z vlastného prostredia, a nielen spomedzi predstaviteľov stranícko-štátnej a hospodárskej «nomenklatúry».
Posledné je nutné objasniť. V ZSSR na všetkých úrovniach moci boli zoznamy úradných osôb a kandidátov na obsadenie tých či oných pozícií — takzvaná «nomenklatúra». Určité množstvo kandidátov na poslancov bolo menované orgánmi moci z radov «nomenklatúry», a po takomto predbežnom menovaní ich mali príslušné kolektívy vybrať ako svojich kandidátov na poslancov, aby dodržali právne formality[211]. No poslanci z «nomenklatúry» netvorili väčšinu poslaneckého korpusu. Väčšina bola spomedzi kolektívov: t.j. boli robotníkmi, družstevníkmi, inžiniermi, lekármi, učiteľmi a pod. a v periódach medzi zasadaním Sovietov naďalej pracovali vo svojich kolektívoch, dostávajúc výplatu zo svojho základného pracovného miesta. A v mravno-etickom vzťahu mali mnohí z nich, ešte pred tým ako sa stali poslancami, úctu vo svojich kolektívoch ako slušní ľudia, t.j. v poslaneckom prostredí bola pomerne široká vrstva tých, ktorí vo svojej mravno-etickej podstate neboli principiálne-bezcharakternou, vedeniu posluhujúcou háveďou.
Práve jej aktivistami (*t.j. z radov hávede*) boli v čase «prestavby» vznesené námietky proti:
> kompletizácii Sovietov prostými občanmi, miesto takzvaných «profesionálnych politikov»;
> práci poslancov v Sovietoch len behom krátkych zasadaní, miesto práce počas celého roka: vraj, všetci títo poslanci sú ako politici nepoužiteľní, lebo im chýba profesionalizmus, a krajina potrebuje «profesionálny», permanentne fungujúci parlament.
Reformátori-antisovietčíci vytvorili permanentne fungujúci parlament, v ktorom poslanci pracujú akoby na profesionálnom základe, avšakkvalita riadenia — ak ju budeme hodnotiť podľa toho, ako žije drvivá väčšina obyvateľov krajiny, a nie podľa toho, ako žijú samotní poslanci, vyšší úradníci, kriminálna a buržoázna «elita» — UPADLA, a nejaké tendencie toho, že začína rásť — nie sú vidno, a ani sa neočakávajú.
Okrem toho poslanci Sovietov v ZSSR, hoc aj mali nejaké výsady a privilégiá, no, ako už bolo spomenuté vyššie, základ ich príjmu tvorila výplata na hlavnom pracovnom mieste, a nie v Sovietoch (*Radách*)[212]. Preto taký nesúlad v úrovni spotreby (v kvalite života) medzi poslancami a obyčajnými občanmi, aký vidno dnes v postsovietskej RosSiónii, v Sovietskom zväze nebol.
V dôsledku všetkého vymenovaného v ZSSR nikdy nebol taký rozkol medzi štátnou mocou a ľudom, ktorý by dospel do vzájomného opovrhovania a nenávisti, ako sa to deje teraz, keď:
> CELÝ POSLANECKÝ KORPUS — BEZ AKÝCHKOĽVEK VÝHOVORIEK JE «NOMENKLATÚROU» rôznych strán a ich sponzorov (vrátane z kriminálneho podsvetia), nakoľko teraz sa poslanecký korpus formuje na základe straníckych zoznamov na vnútrostraníckych a medzistraníckych «večierkoch». T.j. poslanci nie sú ani predstaviteľmi ľudu, ani nevyjadrujú jeho záujmy. Nezastupujú nikoho, okrem seba a svojich sponzorov;
> poslanci-žoldáci (v tom najhoršom zmysle slova «žoldák»[213]) dostávajú plat mnohonásobne prevyšujúci zárobky v reálnom sektore ekonomiky krajiny;
> a okrem toho mnohí z nich, a tiež členovia ich rodín, majú aj bezprácne zárobky[214] — všemožné dividendy, zisk zo súkromného podnikania (o korupcii v poslaneckom korpuse a účasti na organizovanom zločine, podriaďovaní sa mu a zotrvávaní v ňom — hovoriť nebudeme, pretože to si vyžaduje preukázateľnosť a konkrétnosť. Tých, ktorých táto téma zaujíma, internet zaplaví informáciami, zďaleka nie vždy klebetnícky vymyslenými);
> sú negramotní z hľadiska riadenia, totálne nevzdelaní v oblasti dejín, sociológie, psychológie, ekonomiky.
Pretože spoločnosť v technickej civilizácii bez ekonomiky žiť nemôže. To posledné treba objasniť ešte raz.
Podľa nášho názoru sa na ekonomickú tému všeobecne nemá morálne právo vyjadrovať človek, ktorý si vo svojej mysli nesformoval aspoň všeobecnú predstavu o tom:
· čo sú to medziodvetvové a medziregionálne bilancie produktového a finančného obratu;
· ako sú navzájom prepojené;
· ako sa vnútroodvetvové procesy opisujú aparátom matematickej štatistiky a teórie pravdepodobnosti;
· ako sú tieto opisy vnútroodvetvových procesov spojené so systémom účtovnej evidencie;
· čo vlastne predstavuje inštrumentárium nastavenia trhového mechanizmu na samoreguláciu výroby a prerozdelenia v súlade s úlohami ekonomického zabezpečenia príslušnej (podľa cieľov, spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia) štátnej politiky;
· ako sa toto inštrumentárium prejavuje v medziodvetvových a medziregionálnych bilanciách;
· ako sa ciele výroby a prerozdelenia, vlastné spoločnosti, prejavujú v medziodvetvových a medziregionálnych bilanciách;
· ako sa musí budovať systém plánovania, aby plodil kontinuálnu postupnosť plánovaných bilancií zodpovedajúcich úlohám spoločenského rozvoja a realizácii mravne zdravých cieľov výroby a prerozdelenia produkcie;
· ako sa musí meniť daňovo-dotačná, úverová a poisťovacia politika v procese realizácie kontinuálnej postupnosti plánovaných bilancií, aby nakoniec reálne ukazovatele výroby a spotreby neboli horšie než naplánované úlohy, a zároveň sa tak realizovali zvolené ciele..
A najmä treba chápať:
· prečo zadávanie cieľov v systéme plánovania musí byť demograficky podmienené v duchu zvolenej globálnej politiky;
· ako sa prakticky odhaľujú demograficky podmienené a degradačno-parazitické spektrá potrieb;
· čo presne patrí do každého z nich v súčasnosti.
V materiáloch KSB je táto problematika objasnená v prácach «Voda Mŕtva» (počnúc redakciou z r. 1998), «Krátky kurz...», «Organizačno-technologický prístup k makroekonomickým systémom — kľúč k úspechu ekonomického a kultúrneho rozvoja spoločnosti» (r. 2010).