Ak aj nie «každý pomocný robotník či kuchárka», no každý poslanec a štátny úradník (vrátane príslušníkov tajných služieb) je povinný poznať životu adekvátne odpovede na tieto otázky. V OPAČNOM PRÍPADE JE LEN NEČESTNÝ PARAZIT.
Isteže, rozumieme tomu, že na snímkach hore sú zachytené len niektoré okamihy zo života Štátnej dumy; že v prestávkach medzi zasadaniami môže komunikácia poslancov mať čisto osobný charakter, a témy tejto komunikácie môžu byť akékoľvek; a v tom, že gymnastky medzi sebou debatujú o niečom osobnom, «o dievčenských veciach», a jedna z nich voľačo imituje, a spevák s gymnastkou hodnotia dizajn peňaženiek v čase voľnom od (akejkoľvek) zákonotvorby, nie je nič odsúdeniahodné. No podľa našich odhadov práve scény zachytené na obrázkoch stvárňujú maximálne vysokú úroveň kompetencie a intelektuálnej moci, dosiahnutej Dumou v jej politickej činnosti — hlavne v zákonotvorbe. A mravno-etické aspekty takejto zákonotvorby možno charakterizovať príslovím «prišli sme k moci, tak si to užijeme». Čo sa týka S.V.Chorkinovej a A.M.Kabajevovej, viď ich fotografie aj v kapitole 8.3.
A kto z dnešných poslancov a štátnych úradníkov je v stave dať jasné životu adekvátne odpovede na tieto otázky? — A pokiaľ sami nie sú v stave dať na ne adekvátne (z hľadiska riadenia) odpovede, tak potom ich možno v otázkach ekonomiky oblbovať čímkoľvek a akokoľvek. T.j. dnešný parlamentarizmus a jeho poslanecký korpus znamenajú pre RF vážny problém[215].
Druhý problém spočíva v tom, že na tieto otázky nedajú odpoveď ani «profesionáli»: ministri finančno-ekonomického bloku a vedúci predstavitelia veľkých bánk, počnúc Centrálnou Bankou RF.
Preto postsovietsky liberálno-buržoázny režim nemá žiadne morálne právo na moc, po prvé, kvôli nevzdelanosti drvivej väčšiny jeho poslancov a úradníkov a, po druhé, kvôli ich mravnej skazenosti, v dôsledku ktorej nie sú schopní si uvedomiť svoju profesionálnu nedostatočnosť a nie sú ochotní sa vzdelávať, a niektorí ani sebavzdelávania nie sú schopní z rôznych dôvodov[216].
T.j. ani postsovietsky buržoázno-liberálny parlamentarizmus na základe plurality mnohých strán, ani štátnosť ako taká — tiež nemôžu byť označené za úspech ľudu a reformátorov vo veci rozvoja demokracie: niet potrebnej kvality riadenia v záujme ľudu, a nedá sa ani očakávať že vznikne úsilím dnešnej štátnosti — kryptokoloniálnej vo svojej podstate (viď kapitola 2.4).
Nakoniec to, čo sa sformovalo v RF vo výsledku zvonku riadeného[217] krachu ZSSR, samo predstavuje tyraniu nadnárodného svetového bankovnícko-úžerníckeho spoločenstva, vo vzťahu ku ktorej sú všetky politické inštitúty RF — slúžkami, a obyvatelia — rukojemníkmi a otrokmi. Demokracia, ak máme pod týmto termínom chápať vládu ľudu, uvádzajúcu do života záujmy ľudu v duchu stratégie spoločenského rozvoja a nesúcu zodpovednosť pred ľuďmi za výsledky, v postsovietskej RF nie je, a režim nerobí nič preto, aby vznikla.
Vo výsledku takéhoto porovnania, postsovietskemu režimu a liberálno-buržoázne orientovaným idiotom z radov «liberálne znepokojenej spoločnosti» zostáva len to, aby zo všetkých dnešných problémov obviňovali sovietsku minulosť a znevažovali ju, predovšetkým, pred tými pokoleniami, ktoré nemajú svoju vlastnú skúsenosť zo života v ZSSR[218]; a aby mal tento fígeľ úspech, musia cieľavedome demoralizovať mládež, aby sa obzor dorastajúcich pokolení zúžil na hrdlo fľaše piva alebo vodky a rozmerovo blízkym špecifickým častiam ľudského tela. Televízia a škola riešia túto úlohu pomerne úspešne popri mlčky povzbudzujúcom postoji režimu k tejto veci.
Za uplynulých 20 rokov postsovietsky režim stihol dať množstvo sľubov ohľadom svetlej budúcnosti: «šoková terapia Gajdara a spol.», za ktorou bude akože nasledovať neudržateľná ekonomická prosperita, spôsobená rozviazaním rúk podnikateľskej iniciatívy na trhu; zdvojnásobenie hrubého domáceho produktu k r. 2010, sľúbené koncom 1990-tych rokov; «Putinov Plán», s ktorým v r. 2007 šla do parlamentných volieb Jednotná Rossia, sľubujúc splniť ho pod vedením D.A.Medvedeva, ak sa ten stane prezidentom v r. 2008 zostal iba na papieri, akoby vplyvom svetovej finančnej krízy na RF v roku 2008 a ďalších rokoch[219]; sľub D.A.Medvedeva a V.V.Putina v r. 2011 zrealizovať v budúcnosti modernizáciu krajiny s prechodom na režim stabilného inovatívneho rozvoja s následným zdvojnásobením HDP a vytvorením desiatok miliónov dobre platených vysokotechnologických pracovných miest.
Všetko toto, aj to čo bude sľúbené v budúcnosti prívržencami liberálno-buržoázneho modelu — sú len prázdnymi sľubmi, pretože:
· tie k ničomu nezaväzujú ani vládnucich byrokratov, ani biznismenov strednej a vyšších úrovní, až do úrovne medzinárodnej bankovnícko-úžerníckej oligarchie, realizujúcej globálne makroekonomické riadenie;
· zosobnenie plánov inovačného rozvoja si žiada nielen masové širokoprofilové vzdelanie (ako to bolo v ZSSR), ale aj to hlavné — rozprestieranie systému profesionálneho vzdelávania v oblasti sociálneho i ekonomického riadenia na základe obsahovo inej sociologickej vedy, pretože:
> tá veda, ktorú kultivujú RAV a VAK[220], alebo ktorú sa politici snažia tvrdošijne «importovať» z «vyspelých» krajín Západu (viď kap. 2.4) — sa na riešenie tejto úlohy nehodí[221];
> kvalita života spoločnosti je v súčasnosti podmienená predovšetkým štátnym riadením, ktoré si vyžaduje profesionalizmus adekvátny potrebám spoločenského rozvoja.
· je potrebná prestavba systému štátneho riadenia tak, aby zodpovedala riešeniu tejto úlohy.
Pri porovnaní so ZSSR — jak podľa zoznamu parametrov, ktoré sme uviedli my vo vyššie uvedenej tabuľke 1 alebo na základe zoznamu parametrov, ktorý «propaguje» samotný režim (všetko čo sme preskúmali za tabuľkou 1) — jediné, čo dáva právo na existenciu štátnosti postsovietskej RosSiónie je tá okolnosť, že akékoľvek štátne riadenie je vždy lepšie, než vojna všetkých proti všetkým na základe schopností každého, a intervencia kadejakých «mierotvorcov» a «civilizátorov» za podmienok úplného krachu vlastnej štátnosti [222]
No ak máme hovoriť o kvalite štátneho riadenia v záujmoch bežného človeka a budúcich pokolení, tak tá bola v ZSSR vyššia než dnes — dokonca aj tesne pred prestavbou, keď si krízový stav sovietskej spoločnosti uvedomovala väčšina obyvateľov krajiny.
3.2. O likvidácii exploatácie «človeka človekom»
V skutočnosti sa podstata Sovietskej epochy neobmedzuje akoby len k «totalite» KSSZ, k nepotrebnosti a potláčaniu tvorivého potenciálu množstva nadaných ľudí, hoci bolo aj to[223]. No táto «totalita» a nepotrebnosť talentov blednú na pozadí postsovietskeho totalitného právneho nihilizmu štátnych úradníkov, podnikateľov a nepotrebnosti nielen tých-ktorých talentov a géniov jednotlivo, ale nepotrebnosti desiatok miliónov takzvaných «obyčajných ľudí».
Je to priamy následok politicko-ekonomickej praxe buržoázneho liberalizmu: jedna z vlastností liberálno-trhovej ekonomiky, ktorá masovo produkuje «ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo. «Ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo je skutočne objektívne prebytočné vo vzťahu k historicky sformovanej (pod vplyvom vedecko-technického a organizačného pokroku) štruktúre dopytu po profesionalizme a k výrobnému spektru trhovej produkcie v podmienkach absencie: 1) štátneho plánovaného základu a 2) štátnej regulácie trhu práce a trhovej produkcie v súlade so štátnym plánom sociálno-ekonomického a biosférno-ekologického rozvoja. «Ekonomicky prebytočné» obyvateľstvo je prebytočné aj v úlohe pracantov, aj v úlohe solventných spotrebiteľov a preto je v liberálno-trhovej ekonomike odsúdené na desocializáciu a genocídu.