Elementy vyššie opísanej algoritmiky riadenia realizácie skutočných zámerov (alebo propagovaných ideálov) možno objaviť jak v procese formovania Sovietskej moci, tak aj v procese formovania buržoázno-liberálneho politického systému v postsovietskej RosSiónii. Rozdiel je len v tom, že:
Po prvé,
boľševici ideál skutočnej osobnej slobody v spoločnosti podmieňovali odstránením exploatácie «človeka človekom»,
a buržoázni liberáli exploatáciu «človeka človekom» v zamlčaní zaraďujú do pojmu «osobnej slobody» a «práv človeka»[246].
Po druhé,
boľševici v miere svojho chápania spoločnosti a podstaty marxizmu čestne pracovali na realizáciu tohto ideálu v živote, vytvárajúc podmienky pre osobný rozvoj nových pokolení, no nedosiahli v tejto veci úspech z viacerých príčin[247],
a buržoázni liberáli pracujú na tom, aby exploatácia väčšiny liberálno-buržoáznou (alebo inou) menšinou nebola nikdy vykorenená, a za týmto účelom vytvárajú podmienky pre osobnú degradáciu nových pokolení, a zatiaľ sú úspešní v reprodukcii systému exploatácie «človeka človekom»; a ich kult «tolerancie» — to je požiadavka k exploatovaným považovať exploatáciu «človeka človekom» za samozrejmosť, pod zámienkou, že exploatátori sú «iní» a majú právo byť «sami sebou», a treba si ich pre túto svoju «osobitosť» vážiť.
J.V.Stalin sa práve o tomto rozdiele v chápaní skutočnej osobnej slobody a osobnej «slobody» v jej liberálno-buržoáznom, marxisticko-trockistickom a ďalších fašistických prekrúteniach vyjadril veľmi konkrétne:
«Ťažko si viem predstaviť, akú „osobnú slobodu“ môže mať nezamestnaný[248], ktorý chodí hladný a nenachádza uplatnenie svojej práce. Pravá sloboda existuje iba tam, kde je odstránená exploatácia, kde niet utláčania jedných ľudí druhými, kde niet nezamestnanosti a biedy, kde človek nemá strach, že zajtra môže stratiť robotu, príbytok, chlieb. Len v takej spoločnosti je možná pravá, a nie papierová, osobná a akákoľvek ďalšia sloboda» (zvýraznené nami hrubým pri citovaní). (Z rozhovoru s predstaviteľom novinového združenia Royom Howardom 1. marca 1936: J.V.Stalin. Diela. Zv. 14 — Moskva: Spisovateľ. 1997 — str. 110).
Nuž, aké môžu vzniknúť námietky proti tomuto názoru J.V.Stalina v podmienkach nadvlády nad postsovietskou RosSióniou totalitnej tyranie nadnárodnej úžerníckej korporácie, vzhľadom ku ktorej sú všetci obyvatelia krajiny — rukojemníci, nevoľníci, otroci — a predstavitelia «elity» predajnými sluhami a «ideovými» poskokmi?
A hoci sa v ZSSR tento ideál odrážal v ideológii materialistického ateizmu «mraksizmu», no práve tento ideál zároveň vyjadruje podstatu Zvestovaní Jediného Závetu[249], daných ľuďom v rôznych epochách cez Mojžiša, Krista, Mohameda, ktorej sa však historicky sformovaný judaizmus, kresťanstvo a islam vzdali[250]. Aj v tomto možno nájsť odpoveď na otázku, prečo je životom potvrdená fráza J.V.Stalina «Boh pomáha boľševikom».
Okrem toho, pre lepšie chápanie sovietskej minulosti, tým, ktorí nemajú vlastné spomienky naň a na «vedecký komunizmus» v jeho marxisticko-leninskej verzii, treba ešte objasniť niektoré okolnosti. Kým na Západe slová «socializmus» a «komunizmus» boli synonymami, tak v ZSSR označovali dve po sebe nasledujúce fázy budovania plnohodnotnej ľudskej spoločnosti, v ktorej niet miesto pre exploatáciu «človeka človekom».
Prvá fáza sa nazývala «socializmus» a predpokladala realizáciu princípu «od každého podľa jeho schopností — každému podľa jeho práce»
Druhá fáza sa nazývala «komunizmus» a predpokladala realizáciu princípu «od každého podľa jeho schopnosti — každému podľa jeho potrieb» na základe rozvoja výroby a vytvorenia zodpovedajúcej kultúry, zabezpečujúcej všestranný a plný rozvoj členov komunistickej spoločnosti.
Prvá fáza, morálne zaväzujúc občanov pracovať podľa ich schopností, predpokladala ohraničenie spotreby tovarov a služieb obyvateľstva solventnosťou členov spoločnosti a ich rodín (výplata «podľa práce»), a zároveň zachovanie tovarovej výroby a peňažného obratu. Pritom všetky možnosti nadobudnutia príjmu občanmi sa rozdeľovali na pracovné (získané vo výsledku pracovnej činnosti — výplaty, penzie, štipendiá) a bezprácne (podvod, krádež, lúpež, pirátstvo, sprenevera, zneužitie cudzej práce v priamej alebo nepriamej forme atď.). Okrem toho, pracujúci, deti, starci a invalidi mali právo na používanie fondov spoločenskej spotreby[251].
Získavanie bezprácnych príjmov bolo odsudzované jak spoločenskou morálkou, tak aj štátnou ideológiou, a v mnohých prípadoch bolo v ZSSR aj skutkovou podstatou trestného činu so všetkými následkami, ktoré plynuli z takejto právnej kvalifikácie skupiny činov [252] .
Jedna z definícii kapitálu v marxizme hovorí: kapitál to je «samovzrastajúca hodnota»[253], a peniaze sú prvotnou formou, v ktorej sa akýkoľvek kapitál objavuje na historickej aréne (v tom zmysle, že získanie kapitálu v jeho hmotnej forme alebo informačno-algoritmickej si vyžaduje peniaze na jeho kúpenie v hotovej podobe alebo na výrobu príslušných objektov). A transformácia (dokonca zákonne získaných) peňazí na kapitál na princípe súkromného vlastníctva a nadobúdanie príjmov z kapitálu sa v ZSSR hodnotilo ako trestný čin, a príjem z exploatácie kapitálu bol kvalifikovaný ako bezprácny. V dôsledku toho počas celej Sovietskej epochy (s výnimkou krátkeho obdobia NEPu) bolo súkromné vlastníctvo kapitálu nezákonné[254].
Preto aj základný ekonomický zákon socializmu v podaní boľševikov bol odlišný od nami vyššie uvedeného základného ekonomického zákonu kapitalizmu. J.V.Stalin ho sformuloval takto:
«… zabezpečenie maximálneho uspokojenia neustále rastúcich materiálnych i kultúrnych potrieb celej spoločnosti cestou nepretržitého rastu a zdokonaľovania socialistickej výroby na báze vyspelejšej techniky.
A teda: miesto zabezpečenia maximálnych ziskov, zabezpečenie maximálneho uspokojenia materiálnych a kultúrnych potrieb spoločnosti; miesto rozvoja výroby s prerušeniami od vzostupu ku kríze a od krízy k vzostupu — nepretržitý rast výroby; miesto periodických prestávok v rozvoji techniky, sprevádzaných rozbúraním výrobných síl spoločnosti — nepretržité zdokonaľovanie výroby na báze vyspelejšej techniky.
Hovorí sa, že základným ekonomickým zákonom socializmu je zákon systematického, proporcionálneho rozvoja národného hospodárstva. To nie je presné. Systematický rozvoj národného hospodárstva, a teda, plánovanie národného hospodárstva, ktoré je viac-menej pravdivým odrazom tohto zákona, samé osebe nič nemôže dať, ak nie je známe, v mene akej úlohy sa uskutočňuje plánovaný rozvoj národného hospodárstva alebo, ak je úloha nejasná. Zákon systematického rozvoja národného hospodárstva môže dať potrebný efekt len v tom prípade, ak existuje úloha, v mene uskutočnenia ktorej sa vykonáva plánovaný rozvoj národného hospodárstva. Túto úlohu nemôže poskytnúť samotný zákon systematického rozvoja národného hospodárstva. Tým skôr ju nemôže dať plánovanie národného hospodárstva. Táto úloha sa nachádza v základnom ekonomickom zákone socializmu vo forme jeho požiadaviek opísaných vyššie. Preto činy zákona systematického rozvoja národného hospodárstva môžu dostať plný priestor len vtedy, ak sa opierajú o základný ekonomický zákon socializmu[255].