Čo sa týka plánovania národného hospodárstva, tak to môže dosiahnuť pozitívne výsledky len pri dodržaní dvoch podmienok: a) ak správne odráža požiadavky zákona systematického rozvoja národného hospodárstva, b) ak sa vo všetkom prispôsobuje požiadavkám základného ekonomického zákona socializmu» (J.V.Stalin. Ekonomické problémy socializmu v ZSSR. — Diela. Zv. 16. — M.: Spisovateľ. 1997. — str. 182, 183).
Ak hovoríme o systematickosti a proporcionálnosti rozvoja národného hospodárstva, má sa tým na mysli riadenie medziodvetvovej a medziregionálnej bilancie (o čom sa hovorilo v kapitole 3.1[256]) v chronologickej nadväznosti plánovaných období v súlade so základným ekonomickým zákonom socializmu.
T.j. odklonenie systému plánovania od základného ekonomického zákona socializmu a vlastné chyby v metodológii plánovania sú hlavným zdrojom ekonomických problémov pri budovaní socializmu a komunizmu.
Druhá fáza predpokladala bezplatné poskytnutie všetkých produktov členom komunistickej spoločnosti bez akýchkoľvek ohraničení, kladených na nich zvonka spoločnosťou priamo alebo nepriamo, t.j. podľa potrieb, ktoré môžu byť ohraničené len mravnosťou samotného človeka. Prostriedkami pre uspokojenie individuálnych a kolektívnych potrieb ľudí sa mali stať Príroda a národné hospodárstvo, ktoré sa nachádzalo v spoločnom vlastníctve ľudu. Práca sa mala stať slobodnou a zmeniť sa na prvoradú životnú potrebu, pretože práve v práci, a nie v prázdnych rečiach sa realizuje tvorivý potenciál osobnosti, a v jeho výsledkoch nachádza pracujúci spoločenské uznanie. V ekonomike komunizmu všetci pracujú podľa svojich schopností, a pritom, ako sa predpokladalo, sa evidencia pracovných nákladov realizuje v jej naturálnej forme (v «človeko-hodinách») vo všetkých odvetviach, evidencia vyrobenej a spotrebovanej produkcie (v naturálnej forme, t.j. podľa nomenklatúry a štandardov), v dôsledku toho mal obeh peňazí odísť do minulosti pre svoju nepotrebnosť[257].
Nastavenie ekonomiky ZSSR v posledných rokoch života J.V.Stalina na režim systematického znižovania cien podľa miery rastu výroby a uspokojenia potrieb ľudí sa stalo jedným z nástrojov vykorenenia exploatácie «človeka človekom», pretože blokovalo taký faktor okrádania väčšiny parazitickými menšinami ako je inflácia — strata kúpnej sily peňazí.
Takéto boli predstavy o vykorenení exploatácie «človeka človekom» v ZSSR.
Hlavný problém pri budovaní socializmu a prechodu ku komunizmu bol v tom, že marxisticko-leninská teória nezabezpečovala riešenie tejto globálno-politickej úlohy kvôli svojej metrologickej, riadiacej a psychologickej neadekvátnosti, ktorá bola spôsobená ateizmom a pôvodnou ovládateľnosťou marxizmu pohlavármi biblického projektu zotročenia ľudstva.
Druhý problém bol v tom, že zďaleka nie všetkým sa orientácia rozvoja spoločnosti, vyhlásená Sovietskou vládou, páčila, a zďaleka nie všetkým aj medzi tými, ktorí prenikli do vyšších mocenských orgánov straníckej, štátnej a hospodárskej moci ZSSR.
Tretí problém bol v tom, že značnej časti obyvateľstva bolo jedno kto im vládne, len aby na pultoch obchodov bolo všetko, čo si srdce zaželá; a lepšia je taká vláda, ktorá «hneď teraz» hojne zaplaví pulty tovarmi, a čo bude potom, nad tým teraz nebudeme premýšľať: «budeme riešiť problémy postupne, ako budú prichádzať...»[258]. — T.j. oni sa stavali k štátu, v ktorom žili, ľahkomyseľne ako dobytok, a nie Ľudsky, svedomito a premyslene, nakoľko sami boli nositeľmi dobytčej odrody zvieracieho typu režimu psychiky.
No práve orientácia Sovietskej vlády na vykorenenie akejkoľvek exploatácie «človeka človekom» a určité úspechy v tejto veci zabezpečili sovietskej spoločnosti, špeciálne v povojnovom období, jak relatívne nízku úroveň vnútrospoločenského napätia celkovo[259], tak aj prakticky plnú absenciu vzájomného nepriateľstva medzi predstaviteľmi rôznych národností. Vo výsledku sa tak v ZSSR skutočne formovalo nové historické spoločenstvo ľudí — sovietsky ľud, a ten vôbec nebol vymyslený, ako to tvrdil V.V.Putin na Štátnej rade 27.12.2010.
A práve všetko vyššie opísané treba dať do súvisu so slovami V.V.Putina, prednesenými na Štátnej rade 27.12.2010: «...sovietskej moci sa podarilo vytvoriť určitú substanciu, ktorá sa ocitla nad medzinárodnými a medzináboženskými vzťahmi. Bohužiaľ, táto bola a niesla ideologický charakter. Bola to socialistická idea».
Hrubým zvýraznená veta je taká, že v lepšom prípade ju možno chápať, ako nespokojnosť s marxistickou ideológiou brániacou uvedeniu do života ideálu spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom», a v horšom prípade, ako poľutovanie nad nezničiteľnosťou tohto ideálu v spoločnosti.
Politická prax postsovietskej štátnosti ju však zaväzuje chápať v druhom zmysle — ako poľutovanie «elity» nad nezničiteľnosťou ideálu vybudovania Božieho Kráľovstva na Zemi úsiliami samotných ľudí pri Božom vedení.
Teraz je potrebné vysvetliť podstatu exploatácie «človeka človekom» ako sociálneho javu. V marxizme je vysvetlenie tejto témy povrchné, a preto aj životu neadekvátne, nakoľko zdrojom exploatácie «človeka človekom» sa nazýva «súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov», a samotný pojem «vlastníctvo výrobných prostriedkov» sa neskúma ani vo vzťahu k súkromnému, ani vo vzťahu k verejnému vlastníctvu.
Začneme tým, že mimo systém spoločenského zjednotenia práce exploatácia «človeka človekom» nie je možná. K tomu, aby tento jav vznikol, je nutné aby:
· fungovalo spoločenské zjednotenie práce a prerozdelenie vyrobenej (na jeho základe) produkcie v spoločnosti;
· práca bola profesionálne špecializovaná a pracovníci neboli navzájom zameniteľní v spoločenskom zjednotení práce;
· spoločnosť bola mravno-eticky rôznorodá, v dôsledku čoho budú v nej zámery rôznych jednotlivcov a sociálnych skupín konfliktné, čo pri nerovnosti možností a ľudských schopností privedie k zrodu systému «hier s nenulovou sumou» a s ním spojenou hierarchiou sociálnych statusov jednotlivcov, rodín, klanov, sociálnych skupín. A práve táto okolnosť sa stala dôvodom toho, že v tejto kapitole ide reč o exploatácii «človeka človekom», pretože v Živote objektívne nemá miesto exploatácia skutočnéhoČloveka[260]skutočným Človekom alebo kýmkoľvek ešte, pretože skutočný Človek je Božím námestníkom na Zemi.
Exploatácia «človeka človekom» v spoločenskom zjednotení práce sa prejavuje v tom, že pláca za obsahovo rozdielnu prácu nie je rovnocenná (hoci životné potreby rôznych ľudí sú v mnohom identické, t.j. rovnocenné) a, okrem toho, spoločnosť priznáva jednotlivcom a sociálnym skupinám právo na rôzne druhy bezprácnych príjmov, následkom čoho existujú:
· masové profesie,
> zamestnanosť v ktorých má nútený charakter (t.j. práca v nich je fakticky otrocká, pretože robotník je v nej tak či onak, priamo alebo nepriamo donútený pracovať za podmienok, ktoré on sám nie je schopný zmeniť) a ponecháva minimum voľného času, ktorý ledva stačí na regeneráciu pracovného potenciálu samotného pracujúceho počas jeho života (a pomerne často nestačí ani na to, následkom čoho, ľudia pracujúci do úmoru v niektorých profesiách «vyhoria» behom pár rokov[261]) a prakticky nestačí ani na trávenie času s príbuznými a priateľmi, ani na vypracovanie a realizáciu aktívneho životného postoja pri odhaľovaní a riešení problémov celospoločenského významu lokálne aj celoštátne;