> v ktorých je pracovný zárobok minimálny v tom zmysle, že umožňuje pri minime sociálnych záruk uspokojovať v minimálnom objeme potreby pracujúceho, a dokonca nie vždy zabezpečuje možnosť, aby si založil rodinu a zachoval svoj rod, udržiac si sociálny status v nasledujúcich pokoleniach;
· «prestížne» profesie, v ktorých pláca prevyšuje úroveň pláce v masových profesiách niekoľkonásobne, a zamestnanosť v nich, hoc aj má stále nútený charakter, no predsa len ponecháva viac voľného času, než je potrebné na regeneráciu pracovného potenciálu pracujúceho behom života;
· vydržiavané osoby-príživníci — jednotlivci a sociálne skupiny, vlastníci kapitálu zastúpeného v rôznych formách, ktorých bezprácny príjem (t.j. príjmy, ktoré nie sú priamo podmienené ich profesionalizmom a pracovnou činnosťou komerčného charakteru alebo v štátnej službe) sa nachádza, minimálne, na úrovni pracovných príjmov v «prestížnych profesiách», a maximálne, mnohonásobne ich prevyšuje, vďaka čomu predstavitelia týchto sociálnych skupín:
> sa ocitajú mimo vplyv akýchkoľvek sociálnych faktorov, ktoré by ich nútili pracovať na platenom základe,
> disponujú najväčším objemom voľného času, s ktorým zaobchádzajú podľa vlastného uváženia — v lepšom prípade sa niektorí z nich, na základe svojej vnútornej mravne podmienenej motivácie, zaoberajú prácou užitočnou pre spoločnosť, ktorá nemá komerčný charakter (t.j. pracujú zadarmo) a preto do nej investujú svoje bezprácne príjmy, splácajúc tak svoj dlh spoločnosti, a v horšom prípade, vedú väčšinou neviazaný život („nevedia čo od dobroty“), parazitujúc na spoločnosti a Prírode[262];
· okrem vymenovaných sociálnych skupín existujú v davo-«elitárnych» spoločnostiach ešte:
> kriminálnici, ktorí sa vyhýbajú pracovnej činnosti užitočnej pre spoločnosť z rôznych dôvodov, pritom nepatria do skupiny vydržovaných osôb-príživníkov majúcich legálny spotrebiteľský status, no v aspekte spotreby z nich väčšina vedie neviazaný život, rovnako ako legálne vydržované osoby-príživníci;
> a nejaká časť lumpenizovaného obyvateľstva, ktorá podobne ako kriminálnici, stojí mimo systém spoločenského zjednotenia práce. Jej príjmy majú parazitický charakter a nachádzajú sa na úrovni príjmov predstaviteľov masových profesii a nižšie. Avšak v mravno-etickom ohľade je táto skupina identická vyšším vrstvám vydržovaných osôb-príživníkov a odlišuje sa od nich len menej «otesanou» kultúrou a nižšou úrovňou vzdelania. Ona plodí kriminálnu spodinu, z ktorej vyrastajú jej vyššie kruhy snažiace sa o svoju legalizáciu v stredných a vyšších vrstvách davo-«elitárnej» spoločnosti.
Ďalší aspekt exploatácie «človeka človekom» nemá až tak zreteľný charakter, pretože je podmienený rozdelením celého spektra potrieb spoločnosti a vyrobenej produkcie na dve zložky:
· demograficky podmienenépotreby, ktorých uspokojovanie (jak v aspekte výroby, tak aj v aspekte spotreby) je bezpečné pre spotrebiteľov, okolitých ľudí, potomkov, prírodné prostredie, a tiež je potrebné pre bezpečný rozvoj spoločnosti;
· degradačno-paraziticképotreby, ktorých uspokojovanie (jak v aspekte výroby, tak aj v aspekte spotreby) spôsobuje škodu spotrebiteľom, okolitým ľuďom, potomkom, výrobnému personálu, prírodnému prostrediu, prekáža bezpečnému rozvoju spoločnosti a priamo ho podkopáva.
V skutočnosti uspokojovanie degradačno-parazitických potrieb je tiež druhom exploatácie «človeka človekom», pretože v snahe a túžbe ich uspokojiť na prvom mieste sa v davo-«elitárnych» spoločnostiach obetuje uspokojovanie demograficky podmienených potrieb — a to hlavne iných ľudí.
A aj keď sa tejto exploatácie zúčastňuje isté množstvo samotných exploatovaných (vo výrobe produkcie degradačno-parazitického spektra potrieb sú zamestnané pracovné zdroje — medzi nimi aj nízko platení predstavitelia masových profesií), tým ešte neprestáva byť sociálne významným komponentom exploatácie «človeka človekom». Tento komponent sa v marxizme neskúmal[263], a v ZSSR nebol takto vnímaný.
Okrem toho, značná časť spoločnosti, takto vtiahnutá do spotreby degradačno-parazitických potrieb — degraduje aj kultúrne, aj biologicky, čo vytvára určité predpoklady pre jej exploatáciu, a to aj v nadväznosti pokolení.
Ak budeme hovoriť o «hrách s nenulovou sumou», na ktorých sa zakladajú systémy exploatácie «človeka človekom», tak medzi nimi osobitú úlohu hrajú objektívne vznikajúce «hry». Hlavná z nich vzniká ako výsledok významovej nerovnosti rozličných vedomostí a zručností ako prostriedkov na zabezpečenie spoločenského postavenia a ekonomického blaha jednotlivcov — nositeľov príslušných vedomostí a zručností. O tom sa v Koráne hovorí priamo (súra 39 «Zástupy»):
«49. A keď človeka postihne zlo, on k Nám volá. Potom, keď My to obrátime na milosť od Nás, on hovorí: „Bolo mi to dané pre moju znalosť“. Nie, je to pokušenie, no väčšina z nich to nevie![264]»
Vzhľadom na objektívnu nutnosť vzniku rôznych «hier s nenulovými sumami» v živote spoločnosti a vzhľadom na nutnosť určitého prerozdelenia výhier a prehier v nich medzi členmi spoločnosti, všetky Bohom inšpirované vierouky zaväzujú navracať prebytky spoločnosti, a menovite — núdznym, ukráteným v týchto «hrách s nenulovými sumami», kvôli tomu, aby v spoločnosti nebolo utláčaných a mohla sa úspešne rozvíjať.
A na odmietnutie riadiť sa týmto odporúčaním zostáva dať nasledujúcu odpoveď: «... A od každého, komu je veľa dané, sa veľa bude aj žiadať, a komu je mnoho zverené, od toho budú viac požadovať» (Lukáš, 12:48).
Všimnime si, že veršom 49 kapitoly 39 Korán poukázal na zdroj, vytvárajúci predpoklady k exploatácii «človeka človekom» — monopol na znalosti, otvárajúci možnosť vyberať monopolne vysoké ceny za produkt svojej činnosti v tovarovom obrate v spoločenskom zjednotení práce — a to 1300 rokov pred «založením vedeckého marxizmu». A toto poukázanie je oveľa presnejšie, než slovičkárenie «mraksizmu» o súkromnom vlastníctve ako zdroji exploatácie «človeka človekom».
Koránické ponaučenie sa osobitne týka riadiacej práce. Ide o to, že vlastníctvo ako sociálny jav je subjektom-vlastníkom realizovaná (individuálne alebo korporatívne) monopolná možnosť riadiť objekt vlastníctva podľa plnej funkcie riadenia[265]. Narušenie plnosti práva vlastniť, znamená narušenie monopolu subjektu-vlastníka na riadenie (*objektu v súlade s vytýčenými cieľmi*) (vrátane vo forme jeho odstránenia z niektorých etáp plnej funkcie riadenia).
Keďže v civilizovaných spoločnostiach je kvalita života každého podmienená kvalitou riadenia vecí celospoločenského významu, tak v prípade monopolizácie vedomostí a zručností riadiaceho charakteru zo strany akejkoľvek sociálnej skupiny sa všetci od tejto skupiny stávajú závislými. A bezalternatívnosť jej služieb v spoločnosti negramotnej v oblasti riadenia jej umožňuje vyberať monopolne vysokú cenu za svoju spoluúčasť v spoločenskom zjednotení práce.