Avšak nato, aby sa exploatácia «človeka človekom» stala normou života spoločnosti, nestačí len samotný monopol na vedomosti alebo hocaké iné v spoločnosti objektívne vznikajúce «hry s nenulovou sumou»: je na to treba aj mravná pripravenosť, prerastajúca do úsilia, vyberať monopolne vysokú odmenu za svoju spoluúčasť v spoločenskom zjednotení práce pomocou rôznych «hier s nenulovou sumou».
T.j. mechanizmom exploatácie «človeka človekom» je mravná pripravenosť alebo snaha (i nevedomá[266]) parazitovať na cudzej práci a živote, ktorá sa realizuje prostredníctvom rôznych druhov «hier s nenulovou sumou» (objektívne vznikajúcich alebo umelo organizovaných v spoločnosti[267]).
A v základe súkromného vlastníctva (na výrobné prostriedky), ktoré, podľa názoru marxistov, je zdrojom exploatácie «človeka človekom», leží monopol na vedomosti riadiaceho charakteru. Právo na vlastníctvo výrobných prostriedkov sa prejavuje v riadení (výroby produkcie a jej predaja) uskutočňovanom bezprostredne vlastníkom alebo cez splnomocnené osoby.
· Vlastníctvo je súkromné, ak tí, čo obsluhujú prácu výrobných prostriedkov nemajú realizovateľnú možnosť odstrániť od riadenia práce týchto výrobných prostriedkov osoby, ktoré stratili ich dôveru, lebo nezaisťujú prijateľnú kvalitu riadenia, a nahradiť ich inými. Súkromné vlastníctvo môže byť individuálne aj korporatívne.
· Vlastníctvo je verejné, ak tí, čo obsluhujú prácu výrobných prostriedkov majú legálnu realizovateľnú možnosť odstrániť zo sféry riadenia týmto súborom výrobných prostriedkov ľubovoľného riadiaceho pracovníka, ktorý stratil ich dôveru, lebo nezaisťoval prijateľnú kvalitu riadenia, a môžu ich nahradiť inými.
Vlastníctvo prírodných objektov, aj to je právo na riadeniezískania z nich prírodných produktov.
Toto všetko dohromady znamená, že v riadiaco negramotnej spoločnosti je verejné vlastníctvo výrobných prostriedkov a prírodných objektov nerealizovateľné, nakoľko právo riadiť je realizovateľné len v rámci SEBALEGALIZUJÚCEJ korporácie nositeľov riadiacich vedomostí a zručností, nad ktorými môžu realizovať moc (t.j. v podstate byť ich vlastníkmi) iné subjekty, vyzbrojené ešte efektívnejšími vedomosťami a zručnosťami[268].
Verejné vlastníctvo nemožno zaviesť právne, ak v spoločnosti chýba: 1) príslušná mravno-etická báza, 2) nevyhnutné a všeobecne dostupné riadiace vedomosti a 3) zručnosti, ktoré ich realizujú v praxi.
Vlastníctvo sa v tomto prípade de-facto stáva súkromným, ako sa to aj stalo v ZSSR v po-stalinskom období jeho existencie, keď «nomenklatúra» začala považovať vlastníctvo zo zákona verejné za svoje súkromné, a leninské heslo «každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát» bol ponechaný zabudnutiu, vedomosti riadiaceho charakteru boli vytesnené zo vzdelávacích štandardov a bolo vychovaných niekoľko pokolení — negramotných v oblasti riadenia. A prestavba bola «nomenklatúrou» organizovaná kvôli tomu, aby vlastníctvo, ktoré sa stálo súkromným de-facto, mohli urobiť súkromným vlastníctvom de-iure.
Na rozdiel od tohto Henry Ford I ako zakladateľ, a z právneho hľadiska jeden z vlastníkov «Ford Motor Company», chápal tento podnik ako časť všeľudového vlastníctva amerického ľudu a v súlade s týmto chápaním sa aj staval k jeho riadeniu ako k službe ľudu USA[269].
A verejné vlastníctvo — to neznamená majetok nikoho, t.j. bez majiteľa, ale je vlastníctvom každého, vyčleneným pre spoločné používanie. Otázka je len v šírke kruhu vlastníkov: minimálne, sú to členovia združenia či družstva, a maximálne, je to celé ľudstvo.
T.j. nato, aby ľudí bolo možné exploatovať, musia byť predbežne utlačení, t.j. musia byť vytvorené podmienky, v ktorých by:
1. vrodený potenciál osobnostného rozvoja utláčaných bol znížený v porovnaní s potenciálom osobnostného rozvoja utláčateľov;
2. ľudia nemohli realizovať svoj rozvojový potenciál;
3. si ľudia nemohli osvojiť vedomosti a zručnosti (aj následkom vplyvu faktorov 1 a 2), umožňujúce im vstúpiť do sféry riadenia, aby mohli nahradiť riadiace osoby zneužívajúce svoju moc.
A v spoločensko-ekonomických formáciách, v ktorých je exploatácia «človeka človekom» životnou normou, existujú také spoločenské inštitúty, ktoré zaisťujú predbežné utlačenie a zdeformovanie rozvoja dorastajúcich pokolení (jak v aspekte potlačenia biologického zdravia (faktor 1), tak aj v aspekte nevyužitia v patričných vekových obdobiach (faktor 2) potenciálnych schopností daných dieťaťu) s cieľom uskutočnenia ich následnej exploatácie. Preto:
· likvidácia akejkoľvek exploatácie «človeka človekom» — to nie je napísanie a uvedenie do platnosti zákonov o «verejnom vlastníctve», «zákaze exploatácie človeka človekom» atď.,
· ale likvidácia systému predbežného utlačenia a deformácie osobnostného rozvoja, čo je nutné pre zabezpečenie všestranného a úplného osobnostného rozvoja všetkých. Prvkom tohto všestranného a úplného osobnostného rozvoja spoločnosti je všeobecná riadiaca gramotnosť vo vzťahu k životu spoločnosti v rôznych jej aspektoch: «každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát».
Po tom, ako sme sa vyhranili v chápaní podstaty, vzniku a obnovovania exploatácie «človeka človekom», možno prejsť k preskúmaniu otázky národného útlaku.
Ak spoločenské zjednotenie práce existuje na mnohonárodnom základe, tak exploatácia «človeka človekom» sa prejavuje ako národný útlak v tom, že:
· štatistika zastúpenia predstaviteľov rôznych národností v troch vyššie uvedených sociálnych skupinách je odlišná: t.j. v masových profesiách prevládajú predstavitelia jedných národnostných (alebo konfesíjnych) skupín — utláčaní, a v «prestížnych profesiách» a medzi vydržovanými osobami-príživníkmi prevládajú predstavitelia iných národnostných (alebo konfesíjnych skupín) — utláčatelia;
· pritom z degradačno-parazitického spektra potrieb sa predstaviteľom národov (konfesií) utláčateľov dostáva prepych a neviazaný život, a exploatovaným utláčaným národom sa dostávajú neresti, s veľmi nízkymi nákladmi procesov ich uspokojovania, následkom čoho dochádza k ich masovému šíreniu;
· okrem toho — a to je hlavné — utláčatelia sa sústreďujú v sfére riadenia (to nie je len štátnosť a riadenie podnikov, ale zahŕňa to aj vedu, vzdelávací systém a oblasť zabezpečenia voľného času — TOTO VŠETKO FORMUJE CHÁPANIE SVETA SPOLOČNOSTI) a držia si svoj monopol na získanie vedomostí a zručností riadiaceho charakteru a na nevpustenie do sféry riadenia (prostriedkami všetkých šiestich priorít zovšeobecnených zbraní) utláčaných (napríklad, súkromný aj štátno-verejný kapitál a jeho riadenie sú v moci utláčateľov)[270].
Štátnosť ako subkultúra samoriadenia spoločnosti, realizovaného na profesionálnej osnove, môže podporovať systém exploatácie «človeka človekom», obnovovať ho a zdokonaľovať v nadväznosti pokolení, ale môže aj pracovať na jeho vykorenení. V prípade, ak sa štátnosť podieľa na exploatácii väčšiny nejakou parazitickou menšinou, viditeľné aj skryté[271]príjmy úradných osôb, ktorých slovo a podpis dodávajú úradnú silu riadiacim nariadeniam[272], citeľne (alebo aj mnohonásobne) prevyšujú pracovné príjmy v masových profesiách.