V podmienkach systémových kríz a celkového úpadku si reparácia štátneho riadenia môže vyžadovať to, aby vo sfére štátneho riadenia boli legálne príjmy úradných osôb vyššie, než vo zvyšnej — ekonomicky strádajúcej spoločnosti, pretože toto umožňuje oslobodiť riadiace osoby od problémov každodenného charakteru a sústrediť ich pozornosť a úsilie na profesionálnu činnosť. Okrem toho, takýto legálny prístup je čiastočnou ochranou od nelegálneho podplatenia úradných osôb zo strany kriminálnikov, priživujúcich sa na kríze, a politických protivníkov (vrátane zahraničných agentúr).
Avšak takýto režim fungovania štátneho aparátu môže byť efektívnym len krátkodobo — maximálne 10 rokov. Totiž ak sa stáva dlhodobým, tak výhody «nomenklatúrne» vládnucich úradných osôb v oficiálnych aj neoficiálnych príjmoch sa stávajú lákavým stimulom k tomu, aby milovníci ľahkého zárobku a nezodpovednosti sa rozhodli robiť kariéry štátnych úradníkov.
V tejto súvislosti sa obrátime ku knihe V.I.Lenina «Štát a revolúcia», napísanej spoločne s G.J.Zinovjevom v Razlive (chatárska osada pod Petrohradom) v lete 1917. Jej štúdium bolo v ZSSR zaradené do všetkých kurzov histórie KSSS a vedeckého komunizmu.
«… na príklade Komúny[273] Marx ukázal, že úradné osoby v socializme prestávajú byť „byrokratmi“, byť „úradníkmi“, prestávajú podľa miery zavedenia, okrem voliteľnosti, ešte aj vymeniteľnosti kedykoľvek, a ešte (*podľa miery*) ZREDUKOVANIA PLATU NA PRIEMERNÚ ROBOTNÍCKU ÚROVEŇ, a ešte zámeny parlamentných inštitúcií pracujúcimi[274], t.j. vydávajúcimi zákony a uvádzajúcimi ich do života. (...) Marx ... uvidel v praktických mierach Komúny TEN ZLOM, KTORÉHO SA BOJA OPORTUNISTI A NECHCÚ HO UZNAŤ PRE SVOJU ZBABELOSŤ, PRE NEOCHOTU SA DEFINITÍVNE ROZÍSŤ S BURŽOÁZIOU...» (text je nami zvýraznený veľkými písmenami v citáte: v predstihu charakterizuje stranícko-štátnu a hospodársku byrokraciu v ZSSR ako zradcov v diele budovania socializmu a komunizmu).
V 1980-tych rokoch citovanie tohto úryvku z práce zakladateľa Sovietskeho štátu vrhalo do mlčanlivej clivoty nejedného vedúceho seminára v systéme politického vzdelávania, pretože:
· citát usvedčoval celý režim ako protiľudový parazitický systém konajúci všade prostredníctvom pešiakov, podobných samotnému vedúcemu seminára,
· dokazovať, že Lenin nemá pravdu, bolo preňho to isté, ako sa sám stavať pod úder, vrátane prípadu, ak by podnikal «nájazd» na politického aktivistu verejne uvádzajúceho «nevhodný» citát.
Ak budeme hovoriť o možnosti zrealizovania v politickom živote spoločnosti toho, čo napísal V.I.Lenin o princípoch odmeny za prácu v orgánoch štátnej moci, je potrebné obrátiť pozornosť na to, že praktické miery Parížskej komúny sú prvoradé vo vzťahu k ich opisu klasikmi marxizmu. A vo svojej podstate nie sú hlúpe:
S pohľadu dostatočne všeobecnej teórie riadenia sa Parížska Komúna znížením zárobku riadiacich osôb na priemernú úroveň v odvetviach materiálnej výroby snažila pripojiť spätné väzby riadenia spoločnosti na pracujúcu väčšinu, preklopiac ich z pripájania na vysokozárobkové skupiny «elít»: jak národné, tak aj nadnárodné — internacistické.
Komúna stroskotala preto, lebo tí, ktorí boli ochotní vykonávať riadiace povinnosti za ponúkaných podmienok, nemali potrebnú kvalifikáciu; a tí, čo mali potrebnú riadiacu kvalifikáciu, boli preplnení «elitárnymi» ambíciami, a v parížskych robotníkoch videli spodinu utrhnutú z reťaze, ktorú bolo treba čo najrýchlejšie zahnať do ich chatrčí, t.j. ukázali sa MRAVNO-ETICKY NEPRIPRAVENÍ K TOMU, aby riadili spoločnosť v súlade so životnými záujmami väčšiny, a pritom žiť tak, aby sa vrstva profesionálne riadiacich osôb nijako nelíšila od zvyšnej spoločnosti svojim prebytkom v množstve alebo kvalite spotrebovávanej produkcie.
Hoci ZSSR existoval oveľa dlhšie než Parížska Komúna (69 rokov[275] a 73 dní — konkrétne), príčiny krachu ZSSR boli tie isté: pre po-stalinskú byrokraciu a jej vývesky (od N.S.Chruščova do M.S.Gorbačova) boli mravné princípy a etika rovnosti ľudskej dôstojnosti, odrážajúce sa v kolektívnej práci a spotrebe kolektívne vytvoreného — neprijateľné; ich parazitická mravnosť a etika všetko-si-dovoľovania a konzumu určili kurz a ciele prestavby, dokonca ak aj boli idiotmi, ktorí nechápu, čo tvoria.
Debaty o tom, ako všetci vyšší štátni úradníci sú poverení osobitne dôležitou prácou, ktorú bežný smrteľník nepochopí, že majú špeciálnu zodpovednosť za výsledky svojej práce, že veľmi veľa pracujú a preto sa ich práca musí odmeňovať podstatne vyššie, než práca drvivej väčšiny — sú blbosť.
Zodpovednosť za výsledky svojej práce niesli úradníci pri Stalinovi, hoc aj nie každý, kto si to zasluhoval, a okrem toho veď zneužívali moc, určovali vinníkov zo svojho prostredia, vychádzajúc zo záujmov rôznych mafiózno-byrokratických skupín. V neskoršej dobe nikto a nijako neniesol trestnú zodpovednosť za spoločensky škodlivé následky svojich rozhodnutí — za výsledky svojej práce, a aj mocou a postavením platili za zneužitia veľmi zriedkavo — skôr pri skladaní účtov v medziklanových šarvátkach, než v dôsledku uplatňovania zákonnosti ako životnej normy[276]. M.S.Gorbačov, N.I.Ryžkov a B.N.Jeľcin, jeho minister obrany P.S.Gračjov a mnohí ďalší sa nezodpovedali z ničoho... Impérski úradníci za svoju nekompetentnosť a zneužitia právomocí počas niekoľkých pokolení sa zodpovedali v r. 1917 pred revolúciou: tomu pokoleniu úradníkov sa skrátka akosi «nedarilo», nakoľko oni sami priviedli krajinu k revolúcii svojim hlúpym riadením.
No to najhlavnejšie spočíva v tom, že prehnane vysoký príjem riadiacich osôb zapríčiňuje pokles kvality riadenia v rozsahu celej spoločnosti. Podľa údajov «Inžinierskych novín» („Nehľaď do peňaženky vrchnosti“, № 45, 1992) k roku 1980 zárobkový pomer vrcholového manažmentu k štatistickému priemeru tvoriclass="underline" v USA — 110 raz; v NSR — 21 raz; v Japonsku — 17 raz. Ak vyčíslime hodnotu štátnej podpory vyšších straníckych a štátnych úradníkov v ZSSR v období 1970-tych a 1980-tych rokov, tak sa ZSSR v tomto zozname ocitne ešte pred USA[277].
V kvalite riadenia, ktorá sa odrážala v produktivite spoločenskej práce, v kvalite vypúšťanej produkcie, tempách vypracovania a osvojenia nových druhov produkcie v sériovej výrobe, menované krajiny už vtedy nasledovali v opačnom poradí.
Za uplynulé štvrťstoročie «rejtingy»[278] menovaných krajín a tendencie ich ďalšieho rozvoja sa nezmenili: ZSSR sa rozpadol, a RF uviazlo v kríze, uchovávajúc si mnohonásobnú zárobkovú prevahu všakovakých «top-managerov», nomenklatúrnych štátnych úradníkov a sudcov nad štatistickým priemerom (V tomto ukazovateli bola RF v r. 2006 v trojici svetových lídrov, hoci bola všelikde na chvoste svetového zoznamu ohľadom úrovne produkcie v prepočte na obyvateľa — a v tomto ukazovateli sa odráža kvalita riadenia); v USA je vedecko-technický pokrok v mnohom výsledkom «skupovania mozgov» z celého sveta a narastajú problémy s dolárom, ktorý stráca pozíciu nesporne monopolnej svetovej valuty; NSR bola v priemere úspešná do začiatku svetovej finančno-ekonomickej krízy r. 2008 a nasledujúcich rokov; Japonsko — do začiatku tejto krízy bolo úspešné napriek tomu, že nemá svoju surovinovú a energetickú bázu.
To znamená, že v menovaných krajinách sú chyby riadenia v celospoločenskom rozsahu svojou závažnosťou priamo úmerné násobku pomeru výplaty vyšších riadiacich osôb ku štatistickému priemeru, a kvalita riadenia je k tomuto násobku nepriamoúmerná.