Píše o tom aj súčasný prezident USA B.H.Obama vo svojej knihe «Trúfalosť nádeje. Myšlienky o znovuzrodení amerického sna» (SPb, vydavateľstvo «Azbuka-klasika», r. 2008)[279]:
«… najvyššie platení štatutári[280] v posledných rokoch dopustili seriózne neúspechy v raste zisku svojich spoločností, zníženie hodnoty ich akcií, masové prepúšťania, zníženie rozmerov dôchodkových fondov.
Zvýšenie príjmov vedenia nie je vôbec spôsobené požiadavkami trhovej ekonomiky, ale kultúrou. Kým u priemerného pracovníka príjmy prakticky nerastú, mnohí predstavitelia vedenia bez výčitiek svedomia strkajú do vrecka všetko, čo im dovolia poddajné skrotené rady korporácií. Američania si dobre uvedomujú, nakoľko je zhubná takáto etika chamtivosti pre život spoločnosti (naša poznámka v citáte: — domáci byrokrati si neuvedomujú, že «pilujú konár na ktorom sedia»)[281]; v jednom z posledných prieskumov nazvali korupciu v štátnych štruktúrach a biznise, chamtivosť a úsilie o materiálne blaho dvomi z troch najserióznejších morálnych problémov, ktorým krajina čelí (prvým sa stal problém výchovy detí v správnom systéme hodnôt). Konzervatívci majú, možno, pravdu, keď žiadajú, aby vláda nezasahovala do systému určujúceho rozmer odmeňovania predstaviteľov vedenia. No konzervatívci by zároveň mali byť aspoň ochotní sa vyjadriť proti nemiestnemu správaniu na zasadaniach predstavenstva korporácií s rovnakým spravodlivým hnevom, s akým útočia na neslušné texty raperov» (str. 73, 74).
T.j. ak si želáme spoločenský a vedecko-technický pokrok a všeobecné blaho, tak príjmy vedenia, a najmä vrcholového, treba «priškrtiť» tak, aby neprekračovali priemerný štatistický ukazovateľ.
V takom prípade sféra riadenia (a najmä štátneho) nebude natoľko atraktívna pre chamtivcov, neschopných organizovať riadenie odhaľovania a riešenia problémov spoločnosti: vrcholové vedenie musí pracovať na ideu všeobecného blaha, dostávajúc pritom peňažnú sumu dostatočnú pre život, a nie na ideu osobného a rodinno-klanového obohacovania (prednostného oproti zvyšku spoločnosti) a následného získania alebo udržania sociálneho «elitárneho» statusu, oddanosť ku ktorému ich robí marionetami v rukách pohlavárov nadnárodnej globálnej úžerníckej korporácie a jej majiteľov.
Privlastňovaním si miliónovna nimi už uzákonených základoch, dokonca aj dobromyseľný vrcholoví politici takto trhajú spätné väzby v obvodoch cirkulácie informácií počas riadenia na úrovni 4. priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia: takto nemôžu sami na sebe pocítiť negatívne následky svoje hlúpej politiky — kým väčšina žije z niekoľko tisíc rubľov mesačne, tak pre toho, čo si privlastňuje milióny a stovky miliónov rubľov a dolárov sú životné problémy väčšiny omnoho vzdialenejšie než Cannes alebo Courchevel[282].
3.3. Vzájomné národné vzťahy v ZSSR: teória a prax
3.3.1. Boľševická národná politika na základe interpretácie «mraksizmu» za čias Stalina
Zväz Sovietskych Socialistických Republík (ZSSR) sa od postsovietskej RosSiónie i ďalších štátov minulosti a súčasnosti v období vedenia strany a krajiny V.I.Leninom a po ňom J.V.Stalinom odlišoval tým, že základom jeho vnútornej a vonkajšej politiky bola sociologicko-ekonomická teória — marxizmus-leninizmus. Prítomnosť teórie (dokonca popri všetkých chybách «mraksizmu») zabezpečovala dostatočne jednotné chápanie cieľov štátnej politiky, spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia jak v spoločnosti, tak aj na všetkých úrovniach a vo všetkých vetvách «vertikály moci».
Vzhľadom na tento systemotvorný princíp štátnosti ZSSR bolo porovnávanie reálneho života spoločnosti s teóriou — normou politického života krajinypribližne prvých 35 rokov existencie najprv Sovietskeho Ruska, a potom ZSSR, t.j. v porevolučnom a v stalinskom období.
Týmto sa v po-stalinskom období ani v ZSSR, ani v postsovietskej RosSiónii nezaoberá nikto: ani jednotliví politici, ani politické strany, ani vedecko-výskumné inštitúty RAV, ani politicko-sociologické fakulty a katedry VŠ, ani novinársky korpus. Príčiny sú jednoduché: 1) mravná orientácia na zištnosť, a nie na službu rozvoja spoločnosti; a 2) slabomyseľnosť, neumožňujúca pochopiť úlohu teórie, ako jedného z faktorov zabezpečujúcich jak efektívnosť štátneho riadenia, tak aj konsolidáciu (zjednocovanie) spoločnosti.
Preto zrieknutie sa moci nad touto etapou plnej funkcie riadenia zo strany politickej «elity» štátu v po-stalinskom a postsovietskom období je len ďalší jej defekt.
Keďže v marxizme, podľa vzoru v r. 1917, neexistovali odpovede na všetky otázky, ktoré sa vynárali počas budovania socializmu, tak porovnávanie reality s teóriou bolo impulzom k tomu, aby sa teória rozvíjala v súlade s potrebami riešení jednotlivých konkrétnych úloh spoločenského rozvoja.
Pritom prebiehal boj o výklad nad nejednoznačne chápanou terminológiou marxizmu a jeho zamlčaní či už v duchu boľševizmu, alebo v duchu prvotného marxistického internacizmu. A v tom spočíval hlavný problém budovania socializmu, neriešiteľný bez odhalenia chýb «mraksizmu» a jeho zámeny v politike inou boľševickou teóriou uplatniteľnou v riadení.
Ako už bolo spomenuté v kapitole 3.2, úloha analýzy sovietskeho obdobia dejín našej krajiny v sebe zahŕňa 4 aspekty:
1. Ideály, ktoré sa hlásali ako cieľ politiky.
2. Ideológia, ktorá sa uchádzala o interpretáciu týchto ideálov a spôsobov ich uvedenia do života.
3. Politická prax RSDRS(b)[283] — VKS(b)[284] — KSSZ[285] a Sovietskeho štátu.
4. Život mravno-psychologicky rôznorodej spoločnosti pod mocou troch vyššie menovaných faktorov.
V kapitole 3.2 sme preukázali, že ideál vybudovania spoločnosti bez exploatácie «človeka človekom» bol vyhlásený cieľom štátnej politiky a že politika za čias Stalina bola skutočne zameraná na uvedenie tohto ideálu do života a na riešenie zodpovedajúcich úloh rozvoja kultúry a osobnostného rozvoja ľudí, pretože marxizmus to umožňoval.
V kapitole 3.1 bolo preukázané, že tento ideál bol podporovaný drvivou väčšinou obyvateľov krajiny v jeho praktickej činnosti, ktorá sa prejavila v úspechoch ZSSR v diele kultúrneho a ekonomického rozvoja.
A tento ideál likvidácie systému exploatácie «človeka človekom» nachádzal svoj dostatočne adekvátny prejav aj v dokumentoch strany boľševikov, aj v štátnych dokumentoch, vrátane tých, ktoré sa týkali politiky v oblasti vzájomných národných vzťahov.
K týmto dokumentom sa teraz obrátime. 16. zjazd VKS(b) sa konal 26. júna až 16. júla 1930 v Moskve, okrem iného[286] rozoberal aj problematiku vzájomných národných vzťahov v ZSSR s cieľom vypracovať «národnú politiku» počas realizujúceho sa budovania socializmu.
«V čom spočíva podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu[287] v našich súčasných podmienkach?
Podstata odklonu k veľkoruskému šovinizmu spočíva v snahe obísť národné rozdiely jazyka, kultúry, spôsobu života; v snahe pripraviť likvidáciu národných republík a oblastí; v snahe podkopať princíp rovnoprávnosti národov a skompromitovať politiku strany ohľadom nacionalizácie[288] aparátu <štátneho a straníckeho riadenia>, nacionalizácie tlače, školy a ďalších štátnych a spoločenských organizácií.