Čo je to národná kultúra pri diktatúre proletariátu? Svojim obsahom socialistická a svojou formou národná kultúra, majúca za cieľ vychovať masy v duchu socializmu a internacionalizmu[298].
Ako si možno pliesť tieto dva principiálne odlišné javy, a nebyť v rozpore s marxizmom[299]?
Vari nie je jasné, že, bojujúc s heslom národnej kultúry pri buržoáznom režime, Lenin udieral po buržoáznom obsahu národnej kultúry, a po jej národnej forme?
Bolo by hlúpe predpokladať, že Lenin chápal socialistickú kultúru, ako kultúru beznárodnú, ktorá nemá takú či onakú národnú formu. Bundovci, skutočne, svojho času pripisovali Leninovi tento nezmysel. No z Leninových diel je známe, že ostro protestoval proti takejto klebete, rozhodne sa dištancujúc od tohto nezmyslu. Vari naozaj sa naši vážení odklonisti vytackali po stopách bundovcov[300]?[301]
Čo zostalo po všetkom povedanom z argumentov našich odklonistov?
Nič, okrem žonglovania vlajkou internacionalizmu a klebety na Lenina.
Odkláňajúci sa na stranu veľkoruského šovinizmu sa hlboko mýlia, ak si myslia, že obdobie budovania socializmu v ZSSR je obdobím búrania a odstraňovania národných kultúr. Vec stojí presne naopak. V skutočnosti je obdobie diktatúry proletariátu a budovania socializmu v ZSSR práve obdobím rozkvetu národných kultúr, socialistických svojim obsahom a národných svojou formou, pretože samotné národy v sovietskom systéme nie sú len obyčajnými „modernými“ národmi, ale národmi socialistickými, ako aj ich národné kultúry nie sú svojim obsahom obyčajnými, buržoáznymi kultúrami, ale kultúrami socialistickými.
Oni, zjavne, nechápu, že rozvoj národných kultúr sa musí rozviť s novou silou so zavedením a udomácnením všeobecne povinného základného vzdelania v rodnom jazyku. Oni nechápu, že len za podmienky rozvoja národných kultúr bude možné začleniť skutočne zaostalé národnosti do diela budovania socializmu.
Oni nechápu, že práve v tomto spočíva základ leninskej politiky pomoci a podpory rozvoja národných kultúr ľudov ZSSR.
Môže sa zdať zvláštnym, že my, prívrženci zjednotenia v budúcnosti národných kultúr do jednej spoločnej (aj formou, aj obsahom) kultúry[302], s jedným spoločným jazykom, sme zároveň prívržencami rozkvetu národných kultúr v danom okamihu, v období diktatúry proletariátu. No na tom nie je nič zvláštne. Národným kultúram treba umožniť sa rozvinúť a zdokonaliť, odhaliac všetky svoje potencie, aby bolo možné vytvoriť podmienky pre ich zjednotenie do jednej spoločnej kultúry s jedným spoločným jazykom v období víťazstva socializmu na celom svete. Rozkvet formou národných a obsahom socialistických kultúr v podmienkach diktatúry proletariátu v jednej krajine, kvôli ich zjednoteniu do jednej spoločnej socialistickej (formou aj obsahom) kultúry s jedným spoločným jazykom, keď proletariát zvíťazí na celom svete a socializmus vstúpi do každodenného života — práve v tomto spočíva dialektickosť leninského zadania otázky ohľadom národnej kultúry (zvýraznené nami v citáte: je to jedno zo stručných vyjadrení boľševického projektu globalizácie).
(…)[303]
Alebo, napríklad, leninské zadanie otázky týkajúcej sa práva národov na sebaurčenie, až po oddelenia sa. Lenin občas vykresľoval tézu o národnom sebaurčení v podobe jednoduchej formulky: „rozdelenie kvôli zjednoteniu“. Zaváňa to dokonca paradoxom. A pritom táto „protirečivá“ formulka odráža tú životnú pravdu Marxovej dialektiky, ktorá dáva boľševikom možnosť dobývať tie najnedostupnejšie pevnosti v oblasti národnej otázky.
To isté je potrebné povedať aj o formulke týkajúcej sa národnej kultúry: rozkvet národných kultúr (a jazykov) v období diktatúry proletariátu v jednej krajine s cieľom prípravy podmienok na ich odumretie a zjednotenie do jednej spoločnej socialistickej kultúry (a do jedného spoločného jazyka) v období víťazstva socializmu na celom svete.
Kto nepochopil tento svojráz a „protirečivosť“ nášho prechodného obdobia, kto nepochopil túto dialektiku dejinných procesov, ten je pre marxizmus mŕtvy[304].
Problém našich odklonistov spočíva v tom, že oni nechápu a nechcú pochopiť Marxovú dialektiku.
Tak stojí vec s odklonom k veľkoruskému šovinizmu.
Nie je ťažké pochopiť, že tento odklon odráža úsilie dožívajúcich tried predtým panujúceho veľkoruského národa si prinavrátiť stratené privilégiá.
Z toho pramení nebezpečenstvo veľkoruského šovinizmu, ako hlavné nebezpečenstvo v strane v oblasti národnej otázky.
V čom spočíva podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu?
Podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu spočíva v snahe izolovať sa a uzavrieť sa v rámci svojej národnej škrupiny, v snahe zatušovať triedne rozpory vo vnútri svojho národa, v snahe ochrániť sa pred veľkoruským šovinizmom formou odchodu zo spoločného budovania socializmu, v snahe nevidieť to, čo zbližuje a zjednocuje pracujúce masy národov ZSSR, a vidieť len to, čo ich môže vzájomne rozdeľovať.
Odklon k regionálnemu nacionalizmu odráža nespokojnosť dožívajúcich tried prv utlačených národov s režimom diktatúry proletariátu, ich snahu izolovať sa do svojho národného buržoázneho štátu a zriadiť tam svoju triednu prevahu.
Nebezpečenstvo tohto odklonu spočíva v tom, že kultivuje buržoázny nacionalizmus, oslabuje jednotu pracujúcich národov ZSSR a hrá na ruku intervenčníkom[305].
Taká je podstata odklonu k regionálnemu nacionalizmu.
Úloha strany spočíva v tom, aby viedla rozhodný boj s týmto odklonom a zabezpečila podmienky potrebné pre internacionálnu výchovu pracujúcich más ľudov ZSSR» (J.V.Stalin. Politický výkaz Ústredného výboru 16-mu zjazdu VKS(b). Diela. Zv. 12. — M.: 1949. Str. 362 — 371).
O 7 rokov, v predvečer prijatia novej Ústavy ZSSR (do platnosti vstúpila 5. decembra 1936[306]) sa J.V.Stalin znovu vrátil k otázke «národnej politiky» v krajine.
«Zväz Sovietskych Socialistických Republík vznikol, ako je známe, v roku 1922 na Prvom Zjazde Sovietov ZSSR. Vznikol na základoch rovnoprávnosti a dobrovoľnosti ľudov ZSSR. Dnešná platná Ústava, prijatá v roku 1924, je prvou Ústavou Zväzu SSR[307]. Bolo to obdobie, keď vzťahy medzi ľudmi ešte neboli patrične naladené, keď prežitky nedôvery k Veľkorusom ešte nezmizli, keď odstredivé sily ešte stále bežali. V týchto podmienkach bolo potrebné naladiť bratskú spoluprácu ľudov na základe ekonomickej, politickej a vojenskej vzájomnej pomoci, zjednotiť ich do jedného zväzového mnohonárodného štátu. Sovietska vláda nemohla nevidieť náročnosť tejto úlohy. Mala pred sebou neúspešné pokusy mnohonárodných štátov v buržoáznych krajinách. Mala pred sebou zmarenú skúsenosť starého Rakúsko-Uhorska. No aj tak sa vydala v ústrety skúsenosti vytvorenia mnohonárodného štátu, pretože vedela, že mnohonárodný štát zrodený na báze socializmu musí vydržať všetky skúšky.
Od tých čias prešlo 14 rokov. Obdobie dostatočné dlhé k overeniu v praxi. A čo sa stalo? Uplynulé obdobie nepochybne preukázalo, že pokus vytvoriť mnohonárodný štát, vytvorený na báze socializmu, sa úspešne vydaril. Je to nepochybné víťazstvo leninskej národnej politiky.