Štátnosť, to je subkultúra profesionálneho riadenia vecí celospoločenského významu, s ktorými si ľudia nedokážu poradiť samostatne alebo na základe epizodickej samoorganizácie amatérov.
Preto, bez chytráckeho mudrovania, termínom «diktatúra proletariátu» treba nazývať taký režim štátnej moci, kedy sa kompletizácia celej sféry štátneho riadenia uskutočňuje predstaviteľmi robotníckej triedy.
Avšak robotnícka trieda ani pred r. 1917, ani po ňom, ani v súčasnosti vo svojej väčšine nedisponovala a nedisponuje potrebným vzdelaním pre profesionálnu činnosť v sfére štátneho riadenia. Isteže, možno na prácu v orgánoch štátnej moci pripravovať predstaviteľov robotníckej triedy, ktorým potenciál ich osobného rozvoja umožňuje osvojiť si nevyhnutné vedomosti a zručnosti, a mravno-etické kvality budú dávať nádej, že ak sa títo ľudia dostanú k moci, tak ju nezačnú zneužívať v záujme svojho osobného a rodinno-klanového egoizmu ku škode zvyšnej spoločnosti a škode diela budovania socializmu a komunizmu ako sociálneho systému, v ktorom niet miesto pre exploatáciu «človeka človekom»[317]. Avšak, vstúpením do sféry riadenia v úlohe profesionálnych riadiacich pracovníkov, dokonca ak sa aj «ne-elitarizujú», tak v podstate prestávajú byť robotníckou triedou, v dôsledku čoho «diktatúra proletariátu» sa znova stáva iba heslom, ak skúmame samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia.
V podmienkach ZSSR robotnícka trieda i ostatní pracujúci mohli reálne kontrolovať či štátna politika zodpovedá úlohe budovania komunizmu len cez poslancov, ktorí v intervale medzi zasadnutiami Sovietov naďalej pracovali vo svojich kolektívoch, a cez inštitúty vnútrostraníckej demokracie v VKS(b), a neskôr v KSSZ, aj to len v prípadoch, keď si vedeli podriadiť vnútrostranícke inštitúty pod seba. T.j. diktatúra proletariátu (ako politický jav, a nie ako heslo epochy) mohla reálne obopínať len niektoré etapy plnej funkcie riadenia (PFR), avšak nie celú PFR vo vzťahu k spoločnosti. Programovo-adaptívny modul sa pritom ocital mimo moc reálnej diktatúry proletariátu — v moci «aparátčikov[318]»: straníckeho, odborového a štátneho úradníckeho korpusu. A otázka ohľadom konceptuálnej moci v marxizme vôbec nevyplynula, a vzdelanie väčšiny a šírka ich obzoru bola nedostatočná k tomu, aby sa stali globálno-konceptuálne mocnými v praxi — bez akéhokoľvek teoretického základu.
Takýto pohľad na «diktatúru proletariátu» nezodpovedá popisu jej funkcie J.V.Stalinom v práci «K otázkam leninizmu» v hlave «5. Strana a robotnícka trieda v systéme diktatúry proletariátu»[319].
A problém spočíval v tom, že do schopnosti realizovať samoriadenie spoločnosti podľa plnej funkcie riadenia na základe schémy «diktatúry proletariátu», opísanej J.V.Stalinom, alebo na základe nejakej inej schémy spoločnosť ani v ZSSR, ani v iných krajinách v tom období dejín svetonázorovo a mravno-psychologicky ešte nedorástlo.
A ako následok, ak sa obrátime k «Výročnej správe 17. zjazdu strany o práci ÚV VKS(b)»[320], s ktorou J.V.Stalin vystúpil pred delegátmi zjazdu 26. januára 1934, tak v texte správy sa — ako o jednej z hlavných prekážok a hrozieb pre dielo budovania socializmu — nejedenkrát vraví o «kancelársko-byrokratickej metóde vedenia», ktorá sa v ZSSR sformovala k tomu času a ktorá sa stala jednou z hlavných príčin jeho krachu v r. 1991, a dnes predstavuje vcelku reálnu hrozbu pre budúcnosť RF. A na tom istom mieste J.V.Stalin zadáva úlohu likvidácie «kancelársko-byrokratickej metódy riadenia» vo všetkých zložkách štátneho aparátu. No J.V.Stalin nebol prvým ani posledným vodcom Sovietskeho štátu, ktorý narazil na hrozbu byrokratizmu dielu budovania socializmu.
Ako si možno prečítať v jednom z referátov ponúkaných cez internet pre lajdáckych študentov:
«Lenin byrokraciu nikdy nepovažoval za triedu, v jeho očiach to bol len buržoázny prežitok v sovietskom aparáte, ktorý bolo potrebné vykoreniť. Po októbrovej revolúcii začal s obavou hovoriť o všadeprítomnom byrokratizme v straníckom i sovietskom aparáte a na konci života dospel k záveru, že ak aj niečo zahubí socializmus, tak to bude byrokratizmus» (http://www.nestudent.ru/show.php?id=43497&p=1).
Skutočne, v časoch V.I.Lenina a J.V.Stalina sa byrokracia v ZSSR ešte nestihla sformovať do spoločenskej triedy[321]. No podmienky k tomu, aby sa s postupom času stala triedou, pričom triedou exploatátorskou, boli už vtedy. Tieto podmienky zosilneli po zrušení «partmaxima»[322]. A v po-stalinských časoch, keď sa zastavil odstrel profesionálne neadekvátnych a predajných karieristov, sa predpoklady naplnili, a byrokracia, z ktorej sa stala exploatátorská trieda[323], sa zriekla mravne nevyhovujúcich (pre exploatátorov) ideálov socializmu-komunizmu, zradila ľud a ZSSR zapredala buržujom, nakoľko kvôli nahromadeniu slabomyseľnosti vo svojich radoch sa stala nekompetentnou a neschopnou riadiť krajinu[324]. Nakoniec, po uplynutí pol storočia sa naplnila prognóza L.D.Trockého[325].
Neposlednú úlohu v tomto zohrával aj sociálny jav, ktorý sa v Stalinových časoch nazýval «buržoáznym prerodom»[326]. Takto v správe 17. zjazdu J.V.Stalin hovorí o ľuďoch «so známymi zásluhami v minulosti», ktorí sa stali «veľmožmi», «ktorí si myslia, že stranícke a sovietskej zákony nie sú písané pre nich, ale pre hlupákov. Sú to tí istí ľudia, ktorí nepokladajú za svoju povinnosť plniť rozhodnutia strany a vlády, a ktorí rozvracajú, takýmto spôsobom, základy straníckej a štátnej disciplíny. Na čo sa spoliehajú, porušujúc stranícke a sovietske zákony? Dúfajú, že Sovietska vláda sa ich neodváži dotknúť pre ich staré zásluhy. Títo nafúkaní veľmoži si myslia, že sú nenahraditeľní a že môžu beztrestne porušovať rozhodnutia vedúcich orgánov. Čo urobiť s takými pracovníkmi? Treba ich bez váhania odvolať z vedúcich pozícií, nehľadiac na ich zásluhy v minulosti. (Výkriky: „Správne!“.) Treba ich presunúť na nižšiu funkciu a zverejniť to v tlači. (Výkriky: „Správne!“.) Je to potrebné, aby sme zrazili pýchu z týchto nafúkaných veľmožov-byrokratov a postavili ich kam patria. Je to potrebné, aby sme posilnili stranícku a sovietsku disciplínu v celej našej práci. (Výkriky: „Správne!“. Potlesk.)».
Tieto obvinenia-varovania[327] neboli klebetným výmyslom J.V.Stalina, znevažujúcim «leninskú gardu», vyplývajúcim akoby z jeho úsilia dopredu ospravedlniť zamýšľané represie. Ich spravodlivosť s odstupom desaťročia priznal V.M.Molotov, čím zároveň priznal svoje vlastné odpadlíctvo od boľševizmu a ideálov komunizmu. V jednom z rozhovorov s ním F.I.Čujev začal reč o K.J.Vorošilovi (podobne, ako V.M.Molotov, M.I.Kalinin, N.I.Ježov a mnohí ďalší činitelia tých rokov boli ženatí s židovkou — k otázke ohľadom charakteru porevolučnej stranícko-sovietskej «elity»). V.M.Molotov, charakterizujúc K.J.Vorošilova, to zhrnul takto:
«Pravdaže, povedal by som, on (J.V.Stalin: naše spresnenie kontextu v citáte) mu celkom nedôveroval. Prečo? Nuž, všetci sme, prirodzene, mali také slabosti — flákať sa[328]. Priučili sme sa, to nemožno poprieť. Všetko máme už hotové, všetko zadarmo. A on sa začal flákať (vyčlenené nami v citáte[329])» (F.I.Čujev. Molotov: pološtátny vládca. — M.: OLMA-PRESS. 1999. — str. 380; viď. tiež: http://militera.lib.ru/db/chuev_fi/index.html).