— T.j. nejaká časť bojovníkov proti exploatácii «človeka človekom», upadnutím do «buržoázneho prerodu», sama sa vydala na cestu exploatácie «človeka človekom», zastávajúc rôzne funkcie na všetkých stupňoch všetkých vetiev hierarchii moci v ZSSR. A táto časť vykonávala kádrovú politiku, dávajúc prednosť pri postupe do riadiacich funkcií sebe podobným. O vyslovenom rozkvete «buržoáznych prerodov» v ZSSR vo vyšších mocenských orgánoch, 29 rokov po 17. zjazde, viď pamäti E.S.Vargu[330] «Otvoriť za 25 rokov», napísané ním krátko pred smrťou v r. 1963. Konkrétne, tu píše:
«Nikdy sa u nás nehovorilo a nepísalo tak veľa o «komunistickej morálke», o formovaní «komunistickej osobnosti», ako teraz. Nikdy nebolo tak do očí bijúce protirečenie medzi oficiálne vyhlásenou ideológiou a skutočnými vzťahmi medzi ľuďmi, ako teraz. Až na zriedkavé výnimky, každý človek v Sovietskom zväze sa usiluje o to, aby si zvýšil svoje príjmy. Tak ako v kapitalizme, toto tvorí hlavnú náplň života ľudí. Ak by šla reč len o tých širokých vrstvách obyvateľstva, ktorých mesačný plat tvorí 30 — 80 rubľov a u ktorých je takáto snaha pochopiteľná a odpustiteľná; ale keď to isté robia aj ľudia s dostatočným príjmom — to už nie je zlučiteľné so socializmom!
Vybudovanie spoločnosti výhradne na princípe «odmeny podľa práce», t.j. podľa prospešnosti, 46 rokov po Októbrovej revolúcii vedie k hlbokému morálnemu rozkladu sovietskej spoločnosti. Ľudia, vrátane vyššej vrstvy byrokracie, sa usilujú zvýšiť si svoje príjmy nielen pomocou väčšieho pracovného nasadenia, ale aj pomocou rôznych iných prostriedkov: okrádania štátu, špekulácií (Smirnov, tajomník Krymského krajského výboru), vydania vojenských tajomstiev (Peňkovskij), krádeže osobného majetku, až po prisvojenie si cudzích rukopisov; a to všetko — počnúc od školy. Opis všetkých vycibrených metód podvodov, pomocou ktorých sa majetok a príjmy štátu (a iných socialistických organizácií) dostávajú do súkromných rúk, by si vyžadoval veľa zväzkov.
Ako s tým možno skoncovať? Možno azda naplniť princíp rozdeľovania podľa práce komunistickým obsahom? A zlúčime vôbec v dlhodobom meradle princíp vlastníctva so socializmom? (...)
Zamestnanec sovchozu[331] mesačne zarába 30 — 50 rubľov; akademik približne 1000 rubľov, t.j. 20x — 30x viac. A aké sú reálne príjmy tých, ktorí patria k byrokratickej špičke, k vládnucej vrstve v štáte? A lepšie povedané, koľko platí štát mesačne sám sebe?
To nevie nikto!
Každý ale vie, že pod Moskvou existujú chaty — samozrejme, štátne; pri nich sa neustále nachádza 10 — 20 členná hliadka, okrem toho, záhradníci, kuchári, chyžné, špeciálni lekári a zdravotné sestry, šoféri atď. — dohromady 40 — 50 ľudí obsluhy. Toto všetko platí štát. Okrem toho, prirodzene, existuje ešte mestský byt s náležitou obsluhou a, prinajmenšom, ešte jedna chata na juhu. Majú špeciálne osobné vlaky, osobné lietadlá, oboje s kuchyňou a kuchármi, osobné jachty a, samozrejme, množstvo automobilov a šoférov, ktorí dňom i nocou obsluhujú ich samotných a členov ich rodín. Oni bezplatne dostávajú, alebo, prinajmenšom, dostávali skôr (ako to je teraz, presne neviem) všetky potraviny a ostatné predmety spotreby.
Koľko to všetko stojí štát? To veru neviem! Ale viem, že na zabezpečenie takejto životnej úrovne v Amerike je potrebné byť multimilionárom! Len odmena 100 ľudí osobnej obsluhy by mesačne stála približne 30 — 40 tis. dolárov. Spolu s ostatnými nákladmi by to tvorilo viac než pol milióna dolárov ročne!
Ako sa má udiať prechod ku komunizmu, k «rozdeleniu podľa potrieb» od takéhoto rozdeľovania príjmov a všeobecnej snahy k čoraz väčšiemu navyšovaniu «životnej úrovne»?
Hovorí sa, že bude úplný dostatok! Či sa však vzdá vrchnosť takéhoto života, pri ktorom ich obsluhuje celá 100 členná horda, či sa začnú azda obsluhovať sami? Veď je jasné, že za komunizmu nemôže byť nikto sluhom toho druhého (s výnimkou lekárov, zdravotných sestier atď.).
Je vôbec mysliteľný prechod ku komunizmu z dnešnej, morálne rozvrátenej spoločnosti, s tisícnásobnými rozdielmi v príjmoch a nespočetnými privilégiami?
Alebo je dnešný stav večný?
Zomriem žiaľom. (...)
Teraz sa bojím, že som veľmi podcenil rozmery tej časti národného dôchodku, ktorú dostávajú privilegované vrstvy. Napríklad, trinásť (!) dcér (a sestier) Kalinina dodnes žijú vo vládnych chatách s personálom, ktorý platí štát, sú dotované atď. (M.I.Kalinin zomrel v r. 1946, pamäti E.S.Vargu sú z r. 1963: naša poznámka k citátu). Chruščev si za desať rokov postavil 13 nových prepychových víl. V Kryme na brehu mora bola preňho postavená nová rezidencia; len spevnenie brehu vyšlo na 8 miliónov (nových) rubľov! (v r. 1961 bola vykonaná peňažná reforma — desaťnásobné zníženie nominálnych cien, výplat atď.: naše objasnenie v citáte). V Krymskej rezervácii na mieste starej loveckej chaty bol postavený mramorový palác atď.
V Sovietskom Zväze neexistuje žiadna štatistika ohľadom reálneho rozdelenia príjmov v rôznych vrstvách obyvateľstva. Preto nevieme povedať, aká veľká je časť, ktorú dostáva vládnuca byrokracia — takmer výlučne komunisti. Jednako však vieme, že počet ministrov, tajomníkov krajských výborov neustále narastá. V Číne s jej 700 miliónmi obyvateľov je dohromady 57 ministrov. U nás pri 230 miliónoch ľudí je ich niekoľko sto...» (http://library.rksmb.org/text/e4a96086501947c1955be017ff782b88.rtf: s odkazom na článok v časopise «Polis», № 2, r. 1991).
Pritom sa vo všezväzovej «elitarizujúcej sa» byrokracii začali oddeľovať nacionalistické vetvy, ktoré boli, ako zvyčajne, pod kontrolou vetvy stúpencov globálneho internacizmu lokalizovanej v ZSSR. Rozvoj týchto procesov (pri ich tolerovaní ľudmi krajiny) umožnil internacistom v rokoch «prestavby» rozohrať nacionalistickú a buržoázno-liberálnu kozmopolitickú kartu v procese zlomyseľného rozvratu ZSSR a odstránenia socialistických základov.
Ide o to, že vzhľadom na opísané, v ZSSR bolo možné byť nespokojným s jednou z dvoch vecí:
· buď v princípe s tým, že sa v krajine buduje komunizmus ako typ spoločnosti, v ktorej niet miesta pre exploatáciu «človeka človekom»;
· alebo s tým, že v procese uvádzania tohto ideálu do života sa vyskytujú chyby a, okrem toho, proces budovania komunizmu sprevádzajú rôzne druhy zneužitia, jak zo strany stranícko-štátnej moci (vrátane zahraničných agentov v jej radoch), tak aj zo strany «bežných ľudí».
V r. 1985 takzvanú «prestavbu» začali agresívni paraziti, prikrívajúc svoju politiku odstránenia socialistických základov a rozdelenia ZSSR táraninami ambicióznych sčítaných hlupákov, mravno-psychologicky identických s Bandar-Logmi; prestavbu začínali tí, ktorí boli v princípe nespokojní so socializmom, a želali si raz a navždy zatvoriť perspektívu komunizmu ako spoločnosti, v ktorej nebude miesto pre exploatáciu «človeka človekom», t.j. nebude miesto pre agresívny parazitizmus ich samotných a ich dedičov na živote ľudstva a biosfére Zeme.
Keď táto hanebná podstata «prestavby» začala byť na konci 1980-tych rokov citeľnou, tak niektorí ľudia, odmietajúci hlúpu a pokryteckú politiku režimu stvárneného M.S.Gorbačovom, sa rozhodli pustiť do politickej iniciatívy: na iných mravno-etických základoch vypracovať a uviesť do života alternatívny politický kurz, ktorý by vyjadroval životné ideály jak ich samotných, tak aj drvivej väčšiny ľudí žijúcich svojou prácou za mzdu, a viac či menej mravne pripravených žiť v spoločnosti, v ktorej nieto miesto pre parazitizmus. Práve výsledkom tejto iniciatívy sa objavila, rozvíja sa a šíri Koncepcia spoločenskej bezpečnosti. No táto činnosť — nie je čímsi «inovatívnym», čo sa zjavilo nevedno odkiaľ a ako, ale je systematickým pokračovaní a rozvitím procesov bežiacich v sovietskej spoločnosti mimo byrokratickú «nomenklatúru», a ešte skôr — vo všetkých vrstvách spoločnosti Ruského impéria[332]: mimo «nomenklatúru» pracovala a šírila sa iná etika, podmienená inou — nie «elitárnou» mravnosťou. Preto sa obrátime k preskúmaniu toho, čo sa dialo v ZSSR za hranicami byrokratickej «nomenklatúrnej» korporácie.