V ZSSR drvivá väčšina obyvateľstva od momentu zavŕšenia kolektivizácie poľnohospodárstva v prvej polovici 1930-tych rokov pracovala v kolektívoch. Na rozdiel od «nomenklatúrnej» byrokracie, ktorá sama sebe vypisovala plat a určovala spektrum štátneho zabezpečenia pre seba a svoje rodiny na úkor zvyšnej spoločnosti a bez ohľadu na kvalitu riadenia hospodárstva krajiny, kvalita života a možnosti kariérneho rastu väčšiny tých, ktorí pracovali v kolektívoch, a ich rodín boli podmienené práceschopnosťou príslušného kolektívu.
A práceschopnosť všetkých kolektívov je podmienená zladenosťou kolektívu, v ktorej základe leží: 1) mravne podmienená etika, ako prostriedok stmelenia množstva jednotlivcov do jednotného kolektívu a 2) špecifický profesionalizmus každého z účastníkov kolektívu. Bez tohto sa aj najlepšia (vo funkčnom zmysle) organizačná štruktúra[333]stáva nefunkčnou.
Hoci mzdový systém a systém prerozdelenia práv prístupu k spoločenským fondom spotreby bol pre byrokratický charakter riadenia v ZSSR dosť vzdialený od ideálu (v aspekte stimulovania k svedomitej práci a tvorbe[334]) a odohrávali sa v ňom rôzne zneužitia moci, predsa len to malo svoj rozhodný vplyv na makroúrovni ekonomiky v dlhších časových intervaloch dejín. V tých podmienkach, ktoré už boli sformované makroúrovňou štátneho riadenia, mali na mikroúrovni (v kolektívoch, a tiež v aspekte riešenia všedných životných problémov) v krátkych časových intervaloch dejín (od niekoľkých rokov do niekoľkých desaťročí aktívnej pracovnej činnosti v živote pokolenia) rozhodujúci význam práve: vlastný profesionalizmus a etické zručnosti spolupráce s druhými členmi kolektívu.
Toto bolo v ZSSR charakteristické pre všetky kolektívy, ktorých pracovné výsledky neboli formálnym súčtom výsledkov individuálnej práce jeho členov[335], ale výtvorom[336], do ktorého každý účastník vniesol svoj vklad, ktorý podmienil úspešnú prácu druhých členov kolektívu a spoločný výsledok jeho celkovej práce.
Pochopiteľne, že za takýchto podmienok v neformálnych hodnoteniach[337] kolektívom ktoréhokoľvek svojho člena bolo hlavné:
· aby človeku bolo možné zveriť nariadenú časť spoločného diela;
· aby iniciatíva tohto človeka, pri svojom prejave, bola zameraná na zvyšovanie práceschopnosti celého kolektívu, t.j. na rast profesionalizmu každého jeho člena a celkovú zladenosť kolektívu, a nie na to, aby riešil nejaké svoje vlastné úlohy na úkor a škodu ostatných.
Ak to tak je, potom otázka národnej príslušnosti dotyčného profesionála má pre kolektív význam iba v aspekte prekonania «jazykovej bariéry», čo je nutné pre zabezpečenie zladenosti kolektívu v ciele dosiahnuť vysokú práceschopnosť[338].
Samozrejme, vyššie opísané je ideál, od ktorého existujú v reálnom živote rôzne odchýlky. No princípy tvoriace tento ideál sú funkčné, a tie boli v ZSSR systemotvorným faktorom.
A s týmto systemotvorným faktorom musela vyššia vládna byrokracia a jej oblastná periféria v kolektívoch rátať, pretože v opačnom prípade pod vplyvom nespravodlivostí a zneužití, páchaných v kolektívoch a ich úsekoch vyšším aj nižším vedením, kolektívy strácali svoju práceschopnosť, a toto napokon privádzalo vedúcich k nutnosti sa zodpovedať pred svojimi nadriadenými za zlyhanie prác. Toto je obzvlášť charakteristické pre stalinskú epochu, hoci aj počas nej sa diali zďaleka nie ojedinelé prípady označenia vinníkov z radu nezúčastnených. No dokonca aj v brežnevských «stagnujúcich» časoch boli tieto systemotvorné princípy dôležitými v živote kolektívov a celej krajiny. Zrieknutie sa týchto princípov na makroúrovni bolo zrealizované v rokoch prestavby klikou «Jakovleva — Gorbačova», čomu čeliť na mikroúrovni ktoréhokoľvek jednotlivého kolektívu (závodu, kolchozu, VVÚ, vojenského oddielu a pod.) bolo nemožné, keďže nástroje priameho vplyvu na makroúroveň z úrovne kolektívu (okrem «mystických»[339]) v ZSSR neboli, ako nie sú ani v postsovietskej RosSiónii.
Po vyjasnení tohto sa možno obrátiť k vzájomným národným vzťahom ako takým. Pracovná migrácia je jednou zo zložiek života organizačne a technologicky rozvitých a rozvíjajúcich sa touto cestou spoločenstiev. V ZSSR tiež prebiehala pracovná migrácia, a pritom pracovná migrácia zachvacovala všetky oblasti vzniku národných kultúr na území krajiny. Preto sa všade v kolektívoch nutne objavovali noví ľudia, pochádzajúci z oblastí vzniku iných národných kultúr.
Pritom v priebehu desaťročí ľudia cestovali za trvalým pobytom jak z rozvinutejších (v technosférno-civilizačnom zmysle) regiónov krajiny do menej rozvinutých s cieľom ich pozdvihnutia na úroveň rozvinutých, tak aj z menej rozvinutých do rozvinutejších s cieľom získania vzdelania a práce v profesiách, aké sa nenachádzali v ich «malej vlasti»[340]. Kvôli tomuto boli kolektívy mnohonárodné, a ruský jazyk bol jazykom medzinárodnej komunikácie a integrácie jednotlivcov do mnohonárodnej spoločnosti pri zachovaní národných jazykov v regiónoch vzniku národných kultúr aj v diaspórach za ich hranicami.
Náš život je taký, že približne polovicu nášho bdelého času trávime v práci, a preto nutne dochádzalo k tomu, že medzi ľuďmi počas práce v kolektívoch vznikali priateľské vzťahy, a časť manželstiev vznikala medzi pracovníkmi jedného a toho istého kolektívu (to posledné bolo obzvlášť charakteristické v «mestotvorných podnikoch»[341], v ktorých pracovala polovica (i viac) obyvateľov príslušnej územnosprávnej jednotky). No priateľstvo aj láska, ktoré vznikali v kolektívoch medzi jeho členmi, národné hranice nepoznali.
Pritom národná politika Sovietskej vlády v stalinskej epoche bola skutočne zameraná na to, aby vykorenila národný útlak jedných etnických skupín inými pomocou toho, že poskytovala možnosť získať všetkým národnostiam akokoľvek vysoké vzdelanie v rôznych oblastiach aj realizovať získané vedomosti v praktickej činnosti. Pritom ľudí si cenili za ich mravno-etické kvality a profesionalizmus, a nie pre ich etnický pôvod.
Tento princíp sa rozširoval aj na hodnotenia (prostými ľuďmi) predstaviteľov riadiacej sféry, preto výhrady k tomu, že J.V.Stalin bol Gruzínec, bratia M.M a L.M.Kaganoviči — židia, V.M.Molotov, M.I.Kalinin, S.M.Budjonnyj — Rusi, E.S.Varga — žid z Rakúsko-Uhorska, A.I.Mikojan a jeho brat (letecký konštruktér) — Arméni, K.K.Rokossovskij — Poliak atď., nevznikali.
Ak výhrady aj vznikali, tak to bolo v súvislosti s činnosťou každého z nich, ako takou. A len v tých najmenej vzdelaných vrstvách spoločnosti bola neprijateľná (z ich pohľadu) činnosť rôznych úradných osôb objasňovaná ich «cudzorodým pôvodom» — reálnym alebo prisudzovaným napriek skutočnosti; no presne rovnako existovala aj tendencia prirátavať k svojmu ľudu predstaviteľov iných ľudov, ak títo získavali úctu. A tak to pokračovalo až dovtedy, kým sa socializmus skutočne budoval, kým spoločnosť skutočne napredovala ku komunizmu — vďaka tomu, že kvalita riadenia rástla a problémy, s ktorými sa ľudia stretávali v práci a v živote, sa riešili, pretože všetci z roka na rok žili lepšie na základe vlastnej kolektívnej práce.