Postoj k vláde a vede sa medzi obyčajnými ľuďmi zmenil až po tom, čo byrokracia v po-stalinských časoch začala samú seba obnovovať ako exploatátorskú spoločenskú triedu a prenikla do vedy[342], v dôsledku čoho sa kvalita riadenia z pohľadu obyčajných ľudí začala čoraz viac znižovať. Tým najpovrchnejším objasnením zníženia kvality riadenia sa stali odkazy na nadvládu «cudzincov» vo vláde a vede: v národných republikách na nadvládu predovšetkým Slovanov; a v aparáte zväzových orgánov moci, vo vede, v umení, vzdelávacom systéme — na nadvládu židov a prisťahovalcov z národných republík ZSSR.
Tiež treba priznať, že pri menovaní do funkcií v oblastiach vzniku národných kultúr ľudov ZSSR sa v mnohých prípadoch «vopred» dávala prednosť — nie profesionalizmu «cudzincov» prisťahovaných do tejto oblasti — ale miestnym «národným kádrom», t.j. tlmili sa možnosti kariérneho rastu profesionálne adekvátnejších ľudí inej národnosti, no nie tuzemskej, ktorej predstavitelia dostávali prednosť, občas aj nedisponujúc potrebným profesionalizmom[343]. Avšak, ako ukázala skúsenosť, mnohé miestne «národné kádre», ktoré dostali vopred takýto preddavok, ho nie vždy správne hodnotili ako preddavok, ktorý ich zaväzuje k vlastnému profesionálnemu rastu a k vďačnosti tým, kto im v tom pomáha a na úkor koho získali výhody. V dôsledku toho, takáto kádrová politika napomáhala rastu miestneho «elitárneho» profesionálne neadekvátneho nacionalizmu a zneužití z jeho strany, vrátane zameranosti národných «elít» — ktoré získali vzdelanie a sociálny status na úkor ZSSR, na úkor všetkých jeho ľudov a predovšetkým na úkor Veľkorusov — na rozbitie ZSSR a likvidáciu socializmu. Obzvlášť sa to týkalo bývalých «zaostalých periférií» Ruského impéria: republík Strednej Ázie, Prikaukazských regiónov, Pobaltia.
Napriek tomu, v prostredí obyčajného ľudu žijúceho svojou prácou za jednu výplatu boli nacionalizmus, nacizmus a internacizmus javmi veľmi zriedkavými. Významným javom boli len v prostredí národných a diasporálnych byrokratických a «intelektuálnych» «elít» (v prostredí takzvanej «inteligencie»).
V postsovietskych časoch v podmienkach 1) platnosti buržoázno-liberálneho ekonomického modelu a pod jeho vplyvom lumpenizácie značnej časti obyvateľstva rôznych národností, 2) pádu kvality všeobecného vzdelania a vzniku nedostupnosti vyššieho vzdelania pre mnohé sociálne skupiny (vrátane vyčlenených podľa národnostného príznaku), 3) zatvorenia možnosti vstupu do «prestížnych» sfér činnosti, 4) nemožnosti kariérneho rastu — sa problémy vzájomných národných vzťahov vyostrili, nakoľko rôzne etnické skupiny rozpadom ZSSR, likvidáciou socializmu a reštauráciou kapitalizmu pod kontrolou nadnárodného kozmopolitického kapitálu — utrpeli škodu v rôznej miere. Pritom v postsovietskej RF vzniknutá štatistika prerozdelenia kapitálu medzi predstaviteľmi rôznych etnických skupín a prerozdelenia obyvateľstva rôznych etnických skupín podľa úrovne ich príjmu, charakteru profesionálnej práce, podľa možností získania vzdelania, získania zamestnania a kariérneho rastu — sú také, že je treba priznať:
Postsovietsky priestor sa nachádza pod mocou globálneho internacizmu, ktorého sprievodcom je židovsko-judejská[344] diaspóra; jej predstavitelia na mafiózno-klanovom základe zastávajú mnohé kľúčové miesta vo vede, biznise, štátnom aparáte, sfére vzdelávania; kde nie sú len oni sami — sedia tam aj ich pätolizači, obdivovatelia, aj etnicky rôznorodí kozmopolitovia (ktorí stratili svoje národné sebauvedomenie), a s nimi spojení predstavitelia «LGBT»-komunity.
Preto pred RF, ako aj pred všetkými ostatnými štátmi planéty (vrátane Izraelu), stojí problém nie „harmonizácie vzájomných národných vzťahov na základe kultu všakovakej «tolerantnosti» v liberálno-buržoáznej «multikultúrnej» spoločnosti“, ale problém vykorenenia exploatácie «človeka človekom» a odstránenia systému utláčania celej krajiny a jej ľudov internacizmom. Len v takomto prípade sa vzájomné národné vzťahy postupom času «sami od seba» harmonizujú behom rozvoja kultúry.
4. Historicky reálny internacizmus a postoj k nemu v spoločnosti
Skôr, v kapitole 3.2 sme uviedli kolekciu citátov z Biblie, v ktorej našiel svoje vyjadrenie projekt zotročenia ľudstva v mene Boha. Práve táto doktrína «Deuteronómium-Izaiáš» je najextrémistickejšou v aspekte vybudovania globálneho systému exploatácie «človeka človekom» a neľútostnej likvidácie všetkých, čo s ňou nesúhlasia, a takisto «neužitočných», t.j. všetkých tých, ktorí si v nej nedokážu nájsť uplatnenie, vyhovujúce pohlavárom a majiteľom systému. V dôsledku princípov jej zlomyseľného vytvorenia bola židovsko-judejská komunita[345] od začiatku autormi tohto globálno-politického projektu vytvorená ako jadro jeho nositeľov a šíriteľov. Preto aj «rozptýlenie židov» nebol smutný následok «antisemitizmu»[346], ale spôsob uvedenia doktríny «Deuteronómium-Izaiáš» do života v globálnych rozmeroch, t.j. všade za hranicami oblasti prvotného vzniku židovsko-judejskej kultúry. Samotnou politikou vyplývajúcou z doktríny «Deuteronómium-Izaiáš» je historicky reálny internacizmus, určujúci priebeh globálneho historického procesu počas približne asi tri a pol tisíc posledných rokov. A preto židia-judeji sú v dejinách takí akí sú, lebo kedysi znacharská korporácia starého Egyptu zavrhla spravodlivosť a ľudomilnosť[347] a, upadnúc do sebaklamu, spustila biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha, vymeniac v ňom Boží Zámer za svoj ohavný výplod.
————————
S takýmito názormi na «židovskú otázku», vyjadrenými v Koncepcii spoločenskej bezpečnosti ešte v prvej redakcii «Mŕtvej vody» v r. 1991, zhodne nesúhlasia aj 1) rasisti-«antisemiti», aj 2) židovsko-judejskí rasisti, aj 3) «tolerantní» ku všetkému ľahostajní a slabomyseľní bez rozdielu od ich etno-konfesíjnej príslušnosti.
— Z uhla pohľadu rasistov-«antisemitov» sú tieto názory len «židovskou intrigou», ktorá má za cieľ sňať zo «židov» akúkoľvek zodpovednosť za ich stáročia trvajúcu protiľudskú činnosť v minulosti i prítomnosti, preložiac ju na «mýtické staroegyptské žrečestvo», ktorému teraz nemožno nič vytknúť, pretože Egypt žrecov a faraónov zostal v ďalekej minulosti. Rasistom-«antisemitom» sa bude zdať výhodnejšie si naštudovať všelijaké hlúposti typu «Mein kampf» a pokúsiť sa riešiť problémy RF na základe receptov «svätého Adolfa» miesto toho, aby sa vžili do histórie a sami porozmýšľali nad jej podstatou a Prozreteľnou orientáciou jej priebehu.
Okrem toho oni nepremýšľajú nad takými «malichernosťami» ako nasledovné: nemajú žiadne vedomosti a zručnosti, na základe ktorých by dokázali, po prvé, oddeliť rasovo čistých od ostatných a, po druhé, poradiť si s riadením štátu a uviesť do života prisľúbené blaho (pre všetkých, okrem židov a ďalších rasovo-nečistých «cudzincov»), až sa štátna moc ocitne v ich rukách.
— A z uhlu pohľadu väčšiny predstaviteľov židovsko-judejských diaspór, ktorí na vedomej úrovni skutočne nemajú žiadnu snahu k osobne svojej vlastnej nadvláde, a ktorí pracujú vo sformovanom systéme spoločenského zjednotenia práce podľa svojich schopností, sú tieto názory — vysloveným pseudovedeckým «antisemitizmom», klebetou, znižujúcou dôstojnosť veľkého, ťažko skúšaného ľudu, ktorá má potenciál vyprovokovať v dejinách ďalší «holokaust».