V tomto procese dedičná «elita», ktorá sa izolovala od zvyšku spoločnosti a vymenila záujmy spoločenského rozvoja za záujmy svojho priebežného spotrebiteľského egoizmu, biologicky degeneruje a degraduje aj mravno-eticky a intelektuálne, v dôsledku čoho sa stáva, po prvé, neschopná reagovať na «výzvy doby», a po druhé, stráca podporu prostého ľudu. Vo výsledku prvého aj druhého prebieha krach historicky sformovanej davo-«elitárnej» kultúry.
Po krachu vzniká viac-menej dlhé obdobie krízy. Hociktorá z takýchto kríz minulosti mohla zničiť Ruskú mnohonárodnú civilizáciu v prípade, ak by v nej zahynulo jej genetické jadro. Z takýchto kríz sa naša civilizácia v minulosti dostávala práve vďaka činnosti predstaviteľov jej genetického jadra, nie «elity».
V minulosti, po zavŕšení kríz davo-«elitarizmu» sa začínal nový cyklus rozvoja smuty. V prvej fáze cyklu prebiehal vznik novej kultúry a novej štátnosti, ktorá vyjadrovala záujmy všeľudového civilizačného rozvoja. Štart druhej fáze smuty dávala «elitarizácia» štátnosti, ktorá sa sformovala na začiatku prvej fázy, po čom znovuzrodená «elita» začala znova budovať svoj rodokmeňový systém, klanovú hierarchiu a priviedla krajinu k ďalšiemu krachu kultúry následkom svojej neschopnosti reagovať na «výzvy doby» a straty podpory zo strany prostého ľudu. Prechod od prvej fázy smuty k druhej môže byť sprevádzaný krízou menšieho rozsahu, než krízy rozdeľujúce dva po sebe idúce cykly smuty (takouto prechodnou krízou od jednej fázy cyklu rozvoja smuty k druhej bola v našich časoch «prestavba» a prvá polovica 1990-tych rokov, keď prebiehal vznik a formovanie postsovietskej buržoázno-oligarchickej, hierarchicky klanovej, rodokmeňovej štátnosti).
Zatiaľ čo postoj a úloha «elity» ako politicky vládnucej sily v tomto procese je pre väčšinu pochopiteľná, tak postoj a úloha «elite» podriadeného prostého ľudu v takýchto katastrofách si vyžaduje objasnenie. Vklad prostého ľudu do rozvoja ďalšej katastrofy kultúry v minulosti spočíval v jeho ľahostajnosti k celoštátnym veciam. Čiastočne to bolo zapríčinené historickými okolnosťami — zaneprázdnenosťou prostého ľudu v hospodárskej činnosti, ktorá nenechávala dostatok voľného času a síl na rozšírenie vlastného obzoru a účasť vo veciach celospoločenského významu; chýbajúcim dostupom k zdrojom adekvátnych informácií celoštátneho významu; nerozvitosťou na Rusi spoločenských inštitútov vedy a mimorodinného vzdelávania, ku ktorým by mali dostup široké vrstvy obyvateľstva.
No v prvom rade to bolo spôsobené aj mravným postojom samotného prostého ľudu: «my sme len jednoduchí ľudia... nech rozhoduje vrchnosť...»; «mám (máš) byť prehnane iniciatívny? — sú to len samé starosti, nech si s tým láme hlavu vrchnosť...»; «sám vstúpiť do vedenia? — niet horšej roboty, ako «pásť hlupákov» — nech iní drú ako osly...» atď.
Prevaha práve tejto mravno-etickej pozície medzi prostým ľudom bola kultivovaná «elitou», pretože otvárala možnosti zneužitia právomocí pre všetku malú i veľkú rôznorodú vrchnosť — «vládcových ľudí», cirkevných dejateľov, podnikateľov. Ináč povedané, história Rusi a súčasnosť potvrdzujú ázijskú múdrosť: «aký ľud, taký kráľ».
V dnešnej dobe, v ďalšom úplnom cykle rozvoja smuty na Rusi, ktorého druhú fázu práve prežívame[548], sa v charakteristikách základnej štatistickej masy «elity» a prostého ľudu zmenilo len málo čo. Napriek tomu, charakter budúcnosti je určovaný nie postojom k životu základnej štatistickej masy davu prostých ľudí, štátnych úradníkov, poslancov a ostatných «elitárov», ale činnosťou genetického jadra civilizácie. A nato, aby sme pochopili, ako sa vyhnúť ďalšej katastrofe kultúry a nevyhnutných (v takomto prípade) masových a ťažkých všadeprítomných sociálnych pohrôm[549], je potrebné odhaliť tie faktory, na ktoré možno aplikovať cieľavedomý riadiaci (premyslený vôľový) vplyv.
Ako sa neraz uvádza v materiáloch KSB, ak sa budeme vzťahovať na plnú funkciu riadenia, tak kvalita života civilizovanej spoločnosti je podmienená:
· po prvé, aktuálne funkčnou koncepciou riadenia, t.j. načrtnutými cieľmi spoločenského rozvoja (vedome zvoleným zmyslom života spoločnosti) a predstavami o spôsoboch a prostriedkoch dosiahnutia týchto cieľov, ktoré vštepuje do spoločnosti tá-ktorá konceptuálna moc;
· po druhé, kvalitou riadenia (predovšetkým, riadenia štátu) realizovaného v súlade s touto koncepciou.
Pritom, civilizovaná spoločnosť (samoriadiaca sa alebo riadená zvonka v duchu nejakej koncepcie, alebo prežívajúca konflikt koncepcií) sama osebe predstavuje súbor vzájomne spolupracujúcich spoločenských inštitútov.
Spoločenský inštitútje vnútrospoločenský útvar, nesúci v sebe z pokolenia na pokolenie špecifickú sadu funkcií, ktoré iné spoločenské inštitúty alebo jednotliví ľudia nedokážu vyplniť buď vôbec, alebo s takou úrovňou kvality, aká je potrebná pre stabilitu spoločnosti a jej rozvoj.
Objektívne nevyhnutné funkcie a vzájomné vzťahy medzi spoločenskými inštitútmi, zabezpečujúce stabilitu rozvoja spoločnosti v nadväznosti pokolení, sú uvedené v tabuľke 2.
Tabuľka 2.
Objektívne nutné funkcie a vzájomné vzťahy spoločenských inštitútov
Na základe tabuľky 2 môže byť model vzájomnej spolupráce spoločenských inštitútov pri plnení funkcie každého z nich rozšírený do nevyhnutnej úrovne detailnosti. Avšak ignorovať v politike a biznise to minimum, ktoré je zobrazené v tabuľke 2 — znamená rozbíjať spoločnosť, telesne a psychicky mrzačiť množstvo ľudí a znášať ich zo sveta.
Ako už bolo spomenuté skôr v kapitole 5, ak budeme skúmať minulosť, tak všetky spoločenské inštitúty vyrástli z inštitútu rodiny, ako zo «semiačka». A v dlhodobých časových intervaloch, obopínajúcich život mnohých pokolení, je určujúcim faktorom rozvoja spoločnosti fungovanie inštitútu rodiny[550]. No ako ukazujú výsledky ankiet starších žiakov, predstavy mestských tínedžerov o svojom budúcom rodinnom živote sú vzdialené aj od reality, aj od ideálu uvedeného v tabuľke 2 — viď Príloha 2. A toto je jedna z hrozieb pre budúcnosť krajiny.
V kratších časových intervaloch (v hraniciach aktívneho života jedného-dvoch pokolení) je kľúčovým fungovanie inštitútu štátnosti, podmienené fungovaním inštitútu rodiny a systému vzdelávania počas života niekoľkých predchádzajúcich pokolení.
A tak prichádzame k otázke: Čo je potrebné urobiť v systéme vzájomných vzťahov spoločenských inštitútov, uvedených v tabuľke 2, aby prebehla zmena koncepcie riadenia panujúcej nad spoločnosťou a výsledkom toho sa kvalita života civilizácie zmenila tak, aby parazitizmus bol navždy odstránený?
Ak, vychádzajúc z objektívneho poriadku spolupráce spoločenských inštitútov (uvedeného v tab. 2), budeme analyzovať subkultúru štátnosti postsovietskej RF ako informačno-algoritmický systém, tak ten je taký, aký je, hlavne preto, lebo v základe jeho činnosti ležia sociologicko-ekonomické teórie (vrátane takej zložky právnického vzdelania, ako «teória štátu a práva»), ktoré sa učili dnešní štátni úradníci, poslanci, činitelia veľkého a stredného biznisu počas svojho štúdia na VŠ, cez «prizmu» ktorých oni dnes skúmajú a hodnotia aktuálne veci aj perspektívu a vypracovávajú líniu správania, ktorou sa riadia v praktickej činnosti.
Všetky tieto teórie BEZ VÝNIMKY boli vytvorené v duchu biblickej koncepcie zotročenia ľudstva v mene Boha a sú predurčené na jej obsluhu, a v dôsledku poslednej spomenutej okolnosti — ani na nič iné nie sú vhodné[551].