Okrem toho, v civilizácii na základe spoločenského zjednotenia úzko-špecializovanej profesionálnej práce, možno v ľudskom chápaní sveta vyčleniť dva funkčne odlišné komponenty: jeden zabezpečuje profesionálnu činnosť jednotlivca, a druhý zabezpečuje prepojiteľnosť nositeľov úzkeho profesionalizmu navzájom v spoločenskom zjednotení práce a organizačno-kultúrnu jednotu každej spoločnosti.
Prítomnosť druhého komponentu pri absencii alebo nedostatočnej rozvinutosti prvého mení jednotlivca na diletanta a kibica[552], neužitočného pre spoločnosť. Preto je význam prvého komponentu väčšine jasný. Význam druhého nechápe každý: najmä v dôsledku jeho nerozvitosti u samotných ľudí, ktorí nechápu jeho význam.
Avšak druhý komponent chápania sveta jednotlivca, ktorý možno charakterizovať slovami «vedomosti — z každého rožku trošku», je nemenej dôležitý ako ten prvý. Všetci tí, u koho tento komponent nie je rozvitý, sú odsúdení byť nie viac, ako doplnkom k svojmu pracovnému miestu, «pešiakmi» rôznych postavení v cudzích «hrách», hoci vo svojej väčšine plnia zverené im úlohy v režime akoby samoriadenia. O týchto hrách nemusia mať ani len tušenia, no keďže sú do nich zatiahnutí, sú odsúdení žať plody svojho aj cudzieho nestranného postoja k nim.
A čím väčší je v spoločnosti podiel takýchto «doplnkov k pracovnému miestu», tým menej je táto spoločnosť schopná k realizovaniu demokracie a tým viacej sú rozdelení jej členovia, pretože ich nespájajú žiadne ideály; žijú preto, aby pracovali[553]; a pracujú len preto, aby zarobili a mohli míňať úmerne svojmu platu a cenníku v súlade s diktátom módy a reklamy. Nimi nie je ťažké manipulovať, dokonca napriek ich objektívnym záujmom, využívajúc pritom rozdiel v ich chápaní mimo sféru ich úzkoprofesionálnej kompetencie, podobne ako to predviedol chlapík, ktorý vybabral s lenivým medveďom v rozprávke «Vŕšky a korienky». Stav sa ešte zhoršuje, keď je medzi «doplnkami k pracovnému miestu» veľký podiel diletantov, poriadne neovládajúcich ani tú profesiu, ktorej sa venujú[554].
Preto hlavné nebezpečenstvo prevládania v «mentalite» spoločnosti úzkeho profesionalizmu nesie sociálny charakter. Úzky špecialista, nedisponujúci šírkou obzoru, dokonca ak je aj vynikajúcim odborníkom a človekom s dobrými úmyslami, predstavuje sám pre okolie a potomkov tým väčšiu hrozbu, čím viac je špecializovaný a izolovaný vo svojom profesionalizme. Príčina je v tom, že jeho dobre myslená úzkošpecializovaná činnosť, môže v iných sférach plodiť množstvo následkov — sprievodných efektov. No všetky tieto následky — sprievodné efekty — sú pre úzkosť jeho obzoru (nezávisle od jeho špecializácie — «humanitnej»[555] či prírodovednej, technickej alebo medicínskej) preňho neznáme a nepredvídateľné, hoci medzi nimi môžu byť aj mimoriadne škodlivé, schopné dokonca zničiť globálnu civilizáciu. Situácia sa komplikuje, ak v iných sférach činnosti masovo pracujú rovnakí úzko-špecializovaní profesionáli a diletanti, ktorí nie sú schopní odhaliť a riešiť problémy týkajúce sa niekoľkých oblastí profesionálnej špecializácie. A ešte väčšiu hrozbu to predstavuje ak je život spoločnosti podriadený princípu dosahovania čo najvyššej komerčnej efektívnosti vo všetkých súkromných druhoch činnosti, ktorý je sám jedným z prejavov úzkosti obzoru a primitívnosti chápania sveta všetkých, čo sa ním riadia: od drobného podomového predavača až po vážených vlastníkov a top-managerov bánk a nadnárodných spoločností.
Práve preto je profesionálna činnosť v sfére sociálneho riadenia na základe akejkoľvek úzkej špecializácie (dokonca ak v nej boli v minulosti dosiahnuté nesporné úspechy) pri absencii dostatočne širokého obzoru (zahŕňajúceho v sebe jak humanitárnu, tak aj prírodovednú, vrátane biologickej a technickej zložiek), pri absencii mozaikovosti chápania sveta, umožňujúcej povzniesť sa nad súkromné (a tým skôr — nad súkromné finančné) záujmy, je odsúdená na vyloženú neadekvátnosť.
Práve preto pre riadiacich pracovníkov a uchádzačov na riadiace funkcie «niet vedomostí, ktoré by boli zbytočné». A pritom ešte sú povinní odlišovať vedomosti od «informačného balastu», t.j. sú povinní rozlišovať signál, nesúci informáciu dôležitú pre riadenie, od šumov na pozadí a adresne cieleného rušenia. No táto úloha je neriešiteľná pri ateistickom chápaní sveta, či už ide o vernosť materialistickému alebo idealistickému ateizmu[556]. Inými slovami, každý človek musí byť schopný samostatne rozširovať svoj obzor a detailizovať svoje chápanie sveta v súlade s životnými úlohami, ktoré rieši. A to si vyžaduje všeobecné osvojenie metodológie poznávania — umenia dialektiky. A od tých, ktorí sa uchádzajú o prácu v sfére sociálneho riadenia alebo už v nej pracujú — sa to vyžaduje obzvlášť[557].
Avšak systém vyššieho vzdelávania v ZSSR a v postsovietskej RF je vybudovaný tak, že on masovo vytváral a vytvára úzkych špecialistov, nemajúcich dostatočne široký obzor, ktorý je potrebný pre koordináciu činnosti so špecialistami dokonca aj zo susedných oblastí. Okrem toho, do vzdelávacích štandardov vyššieho vzdelávania ZSSR a postsovietskej RF neboli vpustené informácie nutné na formovanie riadiacej gramotnosti, pohľadu na život z aspektu riadenia a riadiacej spôsobilosti absolventov VŠ — hoc aspoň inžiniersko-technického a sociologicko-ekonomického profilu prípravy.
Preto tí, ktorí najprv pracovali v nejakej neriadiacej profesii, a potom prešli a prechádzajú do sféry riadenia (pracovať ako riadiaci pracovníci), vo svojej väčšine nedisponovali potrebnou šírkou obzoru a adekvátnou riadiacou «mentalitou», v dôsledku čoho nezavládli efektívnou poznávaco-tvorivou kultúrou — umením dialektiky. A vzhľadom na tieto osobitosti vzdelávacieho systému a špecifiku praxe mimo sféru sociálneho riadenia je určitý počet štátnych úradníkov, poslancov, predstaviteľov biznis-komunity, majúcich za sebou vyššie profesionálne vzdelanie nesociologicko-ekonomického charakteru (prírodovedecké, technické, medicínske, pedagogické a pod.) a určitú pracovnú skúsenosť v profesii, presvedčených o tom, že ak ich získané vzdelanie im umožňovalo pomerne úspešne riešiť úlohy ich profesionálnej činnosti do prechodu na prácu v sfére riadenia, tak podstatou rovnaké bude aj sociologicko-ekonomické vzdelanie — obzvlášť západné[558].
T.j. oni sú presvedčení o tom, že na jeho základe možno dostatočne úspešne odhaľovať problémy v živote spoločnosti a riešiť úlohy sociálno-ekonomického rozvoja. A preto na získanie profesionalizmu vo sfére sociálneho riadenia potrebujú získať ešte jedno vyššie vzdelanie alebo sa podľa potreby obracať na konzultácie k profesionálom, ktorí získali patričné sociologicko-ekonomické vzdelanie a zverovať im určité fragmenty prác a druhy činnosti. A riadiaci pracovníci s humanitným vzdelaním sa presne tak isto spoliehajú na názory expertov v otázkach techniky[559].
Tieto špecifiká vzdelávacieho systému a postoj ľudí k získanému vzdelaniu je jedným z faktorov realizácie kryptokolonizácie krajiny, o ktorej šla reč skôr v kapitole 2.4.
No ak problémy narastajú, a úlohy sa nedarí riešiť, tak príčina tohto stavu, podľa ich názoru, nie je v defektnosti sociologicko-ekonomických teórií, ležiacich v základe sociologicko-ekonomického (vrátane právnického) vzdelania, ktoré mnohí z nich získali ako druhé alebo tretie vyššie vzdelanie, ale v chybných charakterových vlastnostiach jednotlivých úradných osôb, a také javy ako korupcia[560], rozkrádanie štátneho majetku, neochota alebo neschopnosť podriadených pracovať atď., sú osobitosťou «národného charakteru» a «národnej mentality».