A vo svojich záveroch a zovšeobecneniach nezachádzajú ďalej než to, že:
· strana «Jednotné Rusko» (LDSR, KSRF atď. — treba zdôrazniť) je stranou podvodníkov a idiotov, že zlodejmi a idiotmi sú konkrétne úradné osoby;
· a keby sa tak podarilo presvedčiť «elektorát», aby na ďalších parlamentných a komunálnych voľbách zahlasoval za «ich» stranu, a na prezidentských a gubernátorských voľbách za «ich» kandidátov, tak nová vláda úspešne vyrieši problémy krajiny v «rozumnej», krátkej lehote dejín[561].
Na obrázku je oplotený verejný areál s tabuľkou na ktorej stojí:
„Vážení Moskovčania, tento plot je namontovaný pre prípad nepokojov vyvolaných masovým falšovaním nadchádzajúcich volieb. Prosíme o prepáčenie za dočasné nepohodlie“
Tomuto veria aj davy «banderlogov», spochybňujúci na mítingoch výsledky parlamentných (december 2011) a prezidentských (marec 2012) volieb v RF.
Skutočne, všetky menované negatívne sociálne javy sa skutočne dejú a nie ojedinele, a skutočne bránia zveľaďovaniu života spoločnosti. No zároveň s tým nádeje typu, že všetky problémy sa vyriešia sami od seba v prípade, ak «elektorát» bude hlasovať «správne», a počas volieb sa nebudú falšovať výsledky — sú neadekvátne.
Dokonca ak aj «elektorát» zahlasuje «ako treba» a nebudú sa vyskytovať ani len ojedinelé prípady falšovania výsledkov, tak sociologicko-ekonomické teórie ležiace v základe vyššieho profesionálneho politicko-ekonomického a právnického vzdelania, ktoré získali (podľa ich názoru) «správni» poslanci a úradníci — nezodpovedajú úlohe bezkrízového stabilného rozvoja spoločnosti. Oni všetci obsluhujú biblickú doktrínu zotročenia ľudstva v mene Boha a sú «otesaní» pre úlohu exploatácie spoločností v kryptokoloniálnom režime rukami a intelektom koloniálnej administrácie nabranej z domorodcov; a v prípade núdze — pre úlohu kolonizácie spoločnosti v odkrytej forme alebo pre úlohu jej fyzickej samolikvidácie či likvidácie niektorým zo spôsobov.
Obeťami sociologicko-ekonomického vzdelania tohto typu v našej krajine sa stali všetci politici, ktorí mali účasť na prestavbe, postsovietskych reformách a realizácii štátnej a biznis-moci v postsovietskom období. Rozdiel medzi nimi je len v tom, že jedni z nich sú verní socialisticko-komunistickej paradigme v jej marxisticko-leninskej alebo marxisticko-pravoslávnej verzii, a druhí sú stúpencami kapitalizmu v jeho internacistickej liberálno-buržoáznej verzii alebo oligarchicko-kapitalistickej národnej/mnohonárodnej etatistickej monarchickej/republikánskej verzii. V tomto nie je žiadny rozdiel medzi, zdalo by sa, natoľko rozdielnymi dejateľmi, ako M.S.Gorbačov, J.K.Ligačjov, G.Ch.Popov[562], B.N.Jeľcin, J.T.Gajdar, V.S.Černomirdin, B.J.Nemcov, S.V.Kirijenko[563], I.M.Chakamada, A.B.Čubajs, A.J.Livšic[564], A.V.Dvorkovič[565], A.D.Sacharov, N.A.Andrejeva[566], A.A.Sobčak a jeho učeníci, účastníci «Helsinskej skupiny», ďalší predstavitelia dnešnej štátnej moci a predstavitelia všetkých druhov jej opozičného davu. A až v druhom rade je spoločnosť — obeť ich politiky, predajnosti a «zverbovanosti» niektorých z nich (konkrétne, M.S.Gorbačova, A.N.Jakovleva, A.I.Solženicyna).
Čo sa týka predstáv o sociológii a ekonomike u zvyšnej časti spoločnosti, ktorá nezískala vyššie vzdelanie, tak tie sa formovali pozvoľna, v malých dávkach, televíziou a rádiom (pamätáte sa na programy: «Spýtajte sa Livšica», «Podebatujeme s Michailom Vellerom»[567]a im podobné? a okrem toho, na dôverčivé, nestabilné a slabé umy majú vplyv aj každohodinové správy s ich sociálno-ekonomickým blokom), publikáciami v ostatných médiách, vedecko-populárnej a publicistickej literatúre. No autormi všetkých týchto publikácii, a tiež «výhybkármi» «filtrujúcimi bazár» autoritatívnych «intelektuálov» na historicko-politické a ekonomické témy, a púšťajúcimi ich do éteru a do tlače, boli obete sociologicko-ekonomických teórii, ležiacich v základe systematického vzdelávania.
Ak by politicko-ekonomická «mentalita» spoločnosti a predstaviteľov štátnosti bola k roku 1985 sformovaná na základe obsahovo iných — životu a riadeniu adekvátnych — teórii[568], tak za teóriami a vzdelaním na ich základe by nasledovala aj iná politika, aj dejiny by boli iné... Teraz by sme žili v inej krajine — jedinej svetovej «veľmoci», lídrovi a učiteľovi rozvoja globálnej civilizácie[569].
Táto okolnosť nás znova privádza k otázke: A prečo všetky tieto obete vyložene lživých a chybných teórií si nevšimli nezrovnalosti a nekládli prednášajúcim na VŠ otázky, na ktoré v týchto teóriách nie sú odpovede, a sami nevypracovali alternatívne teórie?
Odpoveď na ňu bola čiastočne daná v kapitole 2.4 pri objasnení témy kryptokolonizácie. No táto otázka je mnohovrstvová, a niektoré jej aspekty si vyžadujú dodatočné vysvetlenie.
Po prvé, počas študijných rokov pred vstupom na VŠ vo všeobecno-vzdelávacej škole jej pedagogická kultúra cielene potláčala poznávaco-tvorivý potenciál[570] žiakov. Ustáť jej moc, a o to viac — osvojovať si Bohom daný poznávaco-tvorivý potenciál pod jej tlakom a napriek nej, a rozvinúť si pritom do momentu vstupu na VŠ alternatívny svetonázor — dokázali len jednotlivci.
Po druhé, pedagogický systém v davo-«elitárnych» kultúrach je vytvorený tak, že ak žiak kladie otázky na ktoré niet odpovedí v teóriách povýšených na istinu učebným plánom, a o to viac, ak on svojimi otázkami a komentármi odhaľuje neadekvátnosť teórii a neschopnosť vyučujúceho vyvrátiť jeho komentáre, tak u takéhoto v drvivej väčšine prípadov vznikajú problémy: zlé hodnotenia, uštipačné poznámky k správaniu, cielený hon zo strany pedagogického kolektívu a druhých žiakov povzbudzovaných «pedagógmi». Pre túto osobitosť systému sa počas desaťročia u žiakov sformoval návyk-automatizmus správania: neklásť «superchytré» otázky, nepredvádzať nevšednosť svojho myslenia na verejnosti, «nezhadzovať» vyučujúcich a pedagogický systém otázkami a komentármi, na ktoré v učebnom programe niet presvedčivých odpovedí.
A toto sa týka nielen dejepisu, čo znázorňuje karikatúra vľavo, ale aj všetkých ostatných predmetov, ktorých štúdium je zahrnuté do učebného plánu všeobecno-vzdelávacej školy[571]. Avšak, aby situácia znázornená v tejto karikatúre bola v živote možná, je potrebné, aby «Maria Ivanovna» alebo niekto iný z učiteľov napriek korporatívnej disciplíne pedagogickej komunity dal určitým spôsobom žiakovi predstavu o existencii alternatívnych pohľadov a prebudil v ňom záujem k ich hľadaniu a samostatnému štúdiu a vypracovaniu; alebo je potrebné aby to urobila rodina alebo niekto z priateľov — no v tomto prípade je prakticky neodvratný konflikt medzi rodinou a školou, v ktorom na strane pomýlenej školy v mnohých krajinách už vystupuje nemenej pomýlená «juvenilná justícia» davo-«elitarizmu»...
No aj po absolvovaní školy, ňou sformovaný návyk «nevyčnievať z davu a demonštrovať lojálnosť»[572] funguje aj naďalej jak počas štúdia na VŠ, tak aj neskôr, keď bývalí žiaci a študenti sa začleňujú do pracovnej činnosti v kolektívoch.