Po tretie, pod vplyvom prvého a druhého, škola už v prvej triede odmieta ako «nevzdelateľných» a «robí» štvorkárov z tých, ktorí intuitívne cítia neadekvátnosť toho, čo im škola predkladá k štúdiu ako hodnoverné znalosti, a ktorých mravnosť im nedovoľuje na hodinách cynicky prednášať nezmysly z učebníc len preto, aby si nepohnevali učiteľov a dostávali dobré známky.
Pod vplyvom tohto všetkého sa v starších triedach stávajú jednotkármi tí, ktorých intuícia a vnímanie miery, ako aj dialektická kultúra sú potlačené, ktorí si však ľahko zapamätávajú rôzne slová bez uvažovania (t.j. bez účasti obrazného myslenia a pravej hemisféry mozgu vo svojej intelektuálnej činnosti) a bez toho, aby precítili, čo za nimi stojí; tí, ktorí sa naučili kombinovať hotové názory a na ich základe vedia logicky bezchybne kompilovať názory nové; a tiež mravne-bezzásadové typy, nezmrzačené v zmyslovom a čiastočne v intelektuálnom rozvoji, no schopné vďaka nemravnosti zopakovať učiteľovi hocijakú hlúposť z učebnice, ak je to nutné pre získanie dobrej známky, pre udržanie statusu «dobrého žiaka» a na demonštráciu lojálnosti systému ako celku. A práve predstavitelia týchto troch kategórií tvoria väčšinu uprostred tých, čo boli prijatí na VŠ, v ktorých sa charakter pedagogickej kultúry celkovo neodlišuje od pedagogickej kultúry všeobecno-vzdelávacích škôl davo-«elitarizmu». A nositelia s takouto mravnosťou a celkovou psychikou potom vstupujú do politiky, čo nemôže mať žiadne iné následky, okrem tých, ktoré vyvolávajú nespokojnosť spoločnosti.
A poukázať na neadekvátnosť sociologicko-ekonomických teórií, kultivovaných systémom vyššieho vzdelania, by mohli tí, ktorých intuícia a MRAVNOSŤ im neumožnila stať sa jednotkármi ešte v prvej triede, a ktorých všeobecno-vzdelávacia škola odmietla ako «nevzdelateľných» a «urobila» štvorkármi[573]. Mohli by... ak by si osvojili učebný program všeobecno-vzdelávacej a vyššej školy, stavajúc sa k nemu kriticky, alebo ak by získali alternatívne (systémovému vzdelaniu) životne adekvátnejšie vzdelanie alebo samovzdelanie.
A ojedinelé deti sa ocitajú v stave toto dosiahnuť a ku koncu školy prísť k presvedčeniu, že vedomosti, ktoré tá-ktorá kultúra považuje za pravdivé je historickou danosťou, ktorá je podmienená minulosťou a odsúdená byť v budúcnosti vystriedaná inou danosťou, a preto nemá zmysel si kvôli nej «skákať do vlasov» a «jesť kašu za horúca», ale treba tvoriť kultúru, čistiac ju od následkov minulých chýb a zneužití.
Veď prváčikovia sa predsa «nevykľuli z vajec» 1. septembra, aj so školskou taškou na pleciach a kvetami v rukách, priamo vo svojich školách, odkiaľ si ich po prvom dni v škole rodičia vzali domov do rodiny. Oni prišli do školy, už vychovaní v rodinách a škôlkach tak, že väčšina z nich nedokázala zostať psychologicky a tvorivo slobodnými[574] pod tlakom pedagogického systému davo-«elitarizmu» a mravno-psychologicky boli ním zmrzačení a zdeformovaní.
Treba pochopiť: tvrdenie «moc korumpuje, a absolútna moc korumpuje absolútne» je lživé a bohorúhačské.
Moc nikoho nekorumpuje, no kráčanie nahor po stupňoch hierarchie vnútrosociálnej moci ponúka možnosť čoraz viac a viac beztrestne prejavovať chybnosť svojich mravov. A mravno-etické kvality osoby sa formujú v rodine, prevažne v rannom detstve, hoci mnohé z možností, ktoré sa realizujú v živote dieťaťa, sa predurčujú predhistóriou počatia, ktorú sú rodičia povinní sformovať tak, aby nezaťažovali osud dieťaťa vývojovými chybami jeho tela a psychiky.
T.j. všetko zlo, vychrlené do spoločnosti štátnym riadením a praktikami biznisu od začiatku prestavby po súčasnosť (v ZSSR aj v postsovietskych štátoch, vrátane RF) je priamym následkom nedotiahnutých vecí v prvom rade inštitútu rodiny počas predchádzajúcich niekoľko desaťročí, a až v druhom rade následkom osobitostí všeobecno-vzdelávacích a vyšších škôl, ktorých chybná pedagogická kultúra je taktiež dôsledkom nedotiahnutých vecí inštitútu rodiny v oveľa ranejšom období.
Túto analýzu možno zhrnúť nasledovne:
Sociálne politické a ekonomické následky, prejavujúce sa v nejakej konkrétnej štátnej činnosti a jej výsledkoch, prichádzajú po uplynutí 30 — 50 rokov od času, keď prebiehali určité špecifické javy v činnosti inštitútu rodiny. Toto sa týka jak sociálneho politického a ekonomického negatíva, tak aj nesporných úspechov spoločnosti v jej rozvoji.
Inými slovami, dynamika zmeny kvality života spoločnosti z pokolenia na pokolenie (jak smerom k zlepšeniu, tak aj smerom k zhoršeniu) je podmienená nasledovnou postupnosťou štatisticky popisovaných procesov: «počatie, vynosenie, pôrod a prvotná výchova detí v rodine» ®«výučba a výchova v systéme všeobecného vzdelávania» ®«profesionálne vzdelávanie, vrátane vyššieho» ®«pracovná činnosť, vrátane verejnej (riadiacej)». Každá etapa vytvára alebo ničí predpoklady pre úspešnú realizáciu všetkých nasledujúcich etáp. Vplyv štátu na túto postupnosť môže byť zameraný jak na zlepšenie kvality života, tak aj na jej zhoršenie.
Všetko to dohromady znamená, že:
· Dnešné aktívne pokolenia predstaviteľov štátnej a biznis moci sú nevzdelateľní z rôznych príčin. Uviazli v nimi vytváranom (v dôsledku riadiacej negramotnosti a samoľúbosti) škodlivom banketno-zhýralom zhone, a pod jeho mocou im nezostáva čas k tomu, aby sa venovali samovzdelávaniu; nehovoriac už o tom, že u väčšiny z nich je osobná kultúra zmyslov a celkovej psychickej činnosti taká, že nie sú schopní samovzdelávania ani v čase slobodnom od profesionálneho a banketno-zhýralého zhonu: preštudovať si knihu, v ktorej sa za slovami skrývajú nové vedomosti, je pre väčšinu z nich — nad ich sily.
· Im podriadený aparát, medzi povinnosti ktorého patrí práca s podnetmi občanov, je zložený prevažne z takých istých ľudí a preto nie je schopný z celého množstva podnetov vyčleniť neveľkú časť podnetov týkajúcich sa skutočne osudovej problematiky[575]. No ak by toho aj bol schopný, tak by sa ocitol pred otázkami:
> A ako to oznámiť nadriadeným, do moci odetým, samoľúbym «intelektuálom» a «vzdelancom», ak to nezapadá do ich predstáv o živote (a tým skôr ak im to protirečí) a oni nie sú schopní prečítať viac ako 4 strany textu, v ktorom navyše nesmie byť nič, čo by presahovalo hranice ich už sformovaného chápania sveta?
> A načo a ako vlastne to oznamovať tým, ktorí už v detstve ohluchli pred hlasom svojho svedomia a stratili hanbu, keď odkrytie ich mravno-etickej skazenosti a z nej prameniacich mentálnej nespôsobilosti a záškodníctva nevedia vyvolať nič, okrem ich rozčúlenia a hnevu, skrytej urazenosti a následnej pomstychtivosti zo strany tých, ktorí sú presvedčení o svojej prevahe a práve na všetko-si-dovoľovanie voči «dobytku» «ich blahorodí» a «excelencií»?
Práve v dôsledku tohto spoliehať sa na to, že štátna aj biznis moc sa zmení sama od seba pod vplyvom množstva podnetov a výziev občanov na ich adresu, a názorov vyjadrovaných na mítingoch a v médiách predstaviteľmi ideovo rôznych opozícií — znamená utešovať sa vyložene nesplniteľnými ilúziami a navršovať potenciál budúcej katastrofy.
Preto:
· chodiť na protestné mítingy je škodlivé pre spoločnosť a nebezpečné pre samotných účastníkov;
· pre dnešnú štátnu moc na všetkých jej úrovniach sú najočakávanejšími apelmi od občanov k jej predstaviteľom — vyjadrenia pochvaly, oddanosti a vďačnosti za prázdne «deklarácie vlády o dobrých zámeroch» a za rôzne drobné dobrodenia, ktoré vláda preukázala rôznym jednotlivým občanom v reakcii na ich podnety (urobili alebo opravili cestu; dali nové bývanie po tom, čo zhorela osada kvôli tomu, že nejaký «banderlog» odhodil ohorok do suchej trávy; zlepšili životné podmienky veteránovi alebo mnohodetnej rodine; obnovili zákonnosť a potrestali nejakého malého úradníka, ktorý zneužil moc «v rozpore s postavením», atď.);